Macejko

Mám dojem, že niektorí užívatelia si profil tohto filmu snáď pomýlili s každoročným "Medzinárodným stretnutím kokotích hláv", organizovaným pod záštitou Spolku Ignorantských a Nadšene Generalizujúcich Píč (SINGP). Zdravím hlavne ultimátneho učenca, majstra slova a nespochybniteľného znalca Všehomíra, Darth Sidiousa. Nakoľko sa ale o fekále v slušnej spoločnosti nerozpráva a ja vlastne ani nemám dôvod sa tým grafomanským blábolom (update: najnovšie výrazne skráteným, did I make a difference?) kancelára Palpatinea zaoberať (pretože režisér Vojtek vo svojom filme prináša NEZAUJATÝ pohľad a nerieši, či si Rómovia môžu za svoju sociálnu situáciu sami), prejdem radšej konečne k samotnému filmu. Jedná sa o nadmieru sympatický počin, ktorý je navyše po väčšinu svojej stopáže skutočne veľmi zábavný, hlavne teda preto, lebo zúčastnení aktéri sa v prítomnosti kamery správajú naozaj prirodzene. Z toho vyplýva nielen množstvo autenticky vtipných replík od plejády skvelých figúrok (manželka Jana, fúzatý Berky), ale prekvapivo aj zaujímavý a štábom neovplyvnený zvrat, ktorý je určite snom každého dokumentaristu. Jediné, čo by som vytkol, je nejasný politický plán hlavnej postavy - veta "Mnohým som pomohol v minulosti a chcem pomáhať aj naďalej" predsa len nie je bohvieako konkrétna.

Formálne bezchybné (ručná kamera je zase raz vťahujúca), špinavé, upotené a tvrdo atmosférické. Gyllenhaal a Peña perfektní, to priateľstvo a parťácku lojalitu som im žral každú sekundu. Jediné, čo by to chcelo, je silnejšia ústredná linka, ktorá by to epizodické rozprávanie nejako pekne ucelila.

Chlapík v obleku, ktorého jedinou špeciálnou funkciou je fešácky kryt na papuľu. Chlapík, čo sa hrá na Danteho z Devil May Cry. Retardovaný poskok. Neo Sapiens. Armáda robotov. Filozofické kecy. Úmorná stopáž. Nechutný digitálny vizuál na každom kroku. WTF did I just see?

Našľapanou a energickou akciou priam nacucaný popcorn s úchvatným výtvarným riešením (každý cent z rozpočtu je vidieť), skvelo záporáckou Kate Beckinsale a neustále duniacou hudbou Harryho Gregsona-Williamsa, ktorá sama o sebe síce nie je nič extra, ale do filmu pasuje dokonale. Logické nezmysly s radosťou odpúšťam, pretože som sa naozaj výborne bavil a celkom ma mrzí, že som si to nedal v kine.

Ako komédia priemer. Slzopudný rehot ani jeden, hlasné smiechy asi štyri. Zas a znovu sa utvrdzujem v tom, že Amerika nemá po stránke filmových komédií už čo ponúknuť, a to dokonca ani vtedy, keď za jednou z nich stojí autor skvelých seriálov Family Guy a American Dad (a tých ďalších, čo som ešte nevidel). Ale pozor! Toto zďaleka nie je iba komédia. Dôvodom, prečo udeľujem vysoké hodnotenie, je fakt, že ide o naozaj výborný a emocionálne fungujúci film o chlapskom priateľstve. Áno, plyšový medveď nadáva a hulí trávu, ale každý si akosi zabudol všimnúť, že je to zároveň aj skvelo napísaná a životná postava, ktorá má do prvoplánovitosti vskutku ďaleko a ktorá s pomocou počítačových kúziel naozaj presvedčivo hrá. Sledovať Tedove interakcie s ako tradične extrémne sympatickým Wahlbergom rozhodne nie je taká radosť preto, lebo počas nich občas zaznie nejaké vypečené "fuck" alebo hláška. Zďaleka nie. Dôvodom je uveriteľnosť vzťahu medzi týmito postavami a ich excelentná buddy-chémia. Vynikajúcim príkladom je scéna, kedy sa tí dvaja pobijú - jednak sa smejete, pretože Mark dostáva od plyšáka na holú anténou od televízora, ale zároveň je vám strašne smutno, pretože viete, čo sa tým dvom asi deje v hlavách a že to ani pre jedného z nich nie je práve príjemné. Neviem ako u vás, ale niečo podobné je pre mňa oveľa hodnotnejšie, než rehúňanie sa na postavách, ktoré sú mi maximálne ukradnuté.

Čo do p...?! Aby mi z filmu bolo až fyzicky nepríjemne, to sa mi snáď ešte nestalo. Majstrovsky natočený a zahraný psychologický art horor. Ak by bol scenár zrozumiteľnejší (ako napríklad "Prečo sa úspešný spisovateľ dobrovoľne rozhodne žiť so sebadeštruktívnou psychopatkou?"), vpálim plnú pálku.

No namôjdušu - smrteľne nudné. Neviem, či Timurovi niekto zatrhol tie drogy, na ktorých frčal pri natáčaní predchádzajúcich filmov, ale Lincoln nemá takmer nič z hravosti a nápadov, ktorými sršali Wanted a Hliadky. Všetko natočené na neutrál, akcia nie je ani trochu cool a zábavnosť nevyplýva ani z toho, že sa to berie (zámerne) stopercentne vážne. Úplne najviac potom zamrzí odfláknutá hudba Henryho Jackmana, ktorá nie je doslova ničím iným, než o niekoľko levelov nudnejšou kopírkou jeho predošlých (a výborných) X-Men: First Class. Walker v titulnej úlohe je prekvapivo dobrý a Winsteadka je po dlhej dobe opäť príťažlivá, ale inak nula bodov. Relatívne vysoké hodnotenie udeľujem za to, že ma to aj napriek všetkým tým záporom vyložene nesralo.

Nostalgia pracuje. Ono je to vo svojej podstate (a vlastne vo všetkom ostatnom) strašná demencia, ale podávaná tak úprimne, že sa na ten film nedá byť nahnevaný. Rodriguez dobre vedel, čo točí, a nesnažil sa to nijakým spôsobom maskovať alebo nedajbože brať vážne (-"Sú tam dva vypínače: jedným sa ukončuje hra a druhým sa púšťa Hračkár na slobodu." -"Ktorý idiot toto vymyslel?"). Kopec uletených nápadov (robotí duel a závod na motorkách som ako decko neskutočne žral), plejáda cameo roličiek a tiež jednoduché, zrozumiteľné a na detskú myseľ fungujúce posolstvo. Dokonca mám dojem, že aj tie odporné triky sú odporné zámerne a majú reflektovať nedokonalú grafiku vtedajších počítačových hier.

Po geniálnom "A Moment to Remember" som čakal niečo minimálne porovnateľných kvalít, tentokrát sa ale bohužiaľ nezadarilo. Je to škoda, pretože John H. Lee dokazuje (hlavne v závere), že mať po ruke lepšie vykreslené postavy, ktorým by sa divák dokázal dostať pod kožu, tak slzoprúdy by boli opäť zaručené.

"Toto niéééé," zaujúkal som zúfalo, hneď ako naskočili záverečné titulky. A čím dlhšie nad tým rozmýšľam, tým je ten povzdych zúfalejší a o éčka bohatší. Celý film mi vŕtala hlavou jedna vec: Deakinsova kamera je bohovská, Craig je cool, Judi Dench je super, Sam Mendes predvádza bezchybné remeslo, film mi ubieha a ja sa v podstate nenudím... ale prečo sa, dočerta, vzhľadom na všetky tieto klady ani zďaleka nebavím tak, ako by som sa mal?! Odpoveď mi dalo až záverečné vyúčtovanie. A ako mi ju dalo? No tým, že som až do okamihu, kedy bolo po všetkom, absolútne netušil, že ide o záverečné vyúčtovanie. A to je odpoveď: štruktúra tohto filmu je vratká ako stôl bez jednej nohy a jeho gradácia je rovno zúfalá. Tam, kde iné filmy začnú s pribúdajúcou stopážou prirodzene zrýchľovať a stupňovať sa ako celok, nám Skyfall hádže pod nohy polená v podobe rôznych pasáží (trebárs čisto dialogických), ktoré brutálne rozbíjajú nastolené tempo. Väčšine z týchto scén nie je samým o sebe čo vytknúť. Ich spojenie do celku ale jednoducho nefunguje a je to trestuhodnejšie o to viac, že sme počas celého deja systematicky pripravovaní na to, že "shit is about to get personal" a prirodzene tým pádom očakávame finále až na dreň. Nič také sa nedostaví, ani v náznakoch. Možno aj preto, lebo sami scenáristi evidentne nemali úplne jasno v tom, čo je Bardemov záporák vlastne zač. Raz je to mierne strašidelný homosexuál, raz o niečo viac hardcore kópia samotného Bonda, raz znetvorené monštrum s prostetikou, a raz má zase náznaky psychopatického magora. Zo žiadnej z týchto striedajúcich sa charakterových vlastností nikdy nič nevyplynie a autori nakoniec s jeho postavou skoncujú tým úplne najdebilnejším a najnudnejším možným spôsobom. V konečnom dôsledku je teda Skyfall sklamanie, a to naozaj enormne veľké. Mendes by to evidentne s prehľadom uhral, o tom nemám žiadne pochybnosti, ale scenár... ten scenár ho potopil. Smrteľne.