Macejko

Od filmu s názvom "Spovede" som čakal všeličo. Trebárs vzťahovú drámu, to vyzeralo ako očividná možnosť. Alebo romantická komédia, to sa tiež nezdalo byť úplne nepravdepodobné. Ale toto? Uuuufffff. BRILANTNE natočená, temná psychologická story s fantastickými hereckými výkonmi, mrazivejšia ako mŕtvola v chladničke. Po kladnej postave ani stopa, každý je tam v istom uhle pohľadu neuveriteľná sviňa. Dokonalý recept na depku pre slabšie povahy. Tetsuya Nakashima bude evidentne veľký šéf. Takto perfektne vybrúsený a istou rukou vedený film som od mne neznámeho režiséra nevidel už roky.

Nechýbalo veľa, a tento film by som si pozrel bez akejkoľvek znalosti predlohy. V náhlom popude som však zmenil názor a Murakamiho knihu si kúpil a prečítal. V momente, kedy som otočil poslednou stránkou, som si bol istý v dvoch veciach: že je to jedna z najlepších vecí, čo som v živote čítal... a že je to prakticky neadaptovateľné. Netušil som však, že tvorca zodpovedný za filmovú verziu povýši toto moje presvedčenie na úplne nový level. V tom filme totiž nie je absolútne NIČ z toho, čo robilo z predlohy geniálne a silné dielo. Pochvalu si zaslúži možno tak Rinko Kikuchi za stvárnenie Naoko, ale to je tak všetko. Inak hlava v dlaniach. Scenárista (a zhodou okolností aj režisér v jednej osobe) bol imbecil, ktorý sa ani len nepokúsil spracovať samotný základ (!!!), na ktorom má celý príbeh stáť, a síce motiváciu, ktorá vedie hlavného hrdinu v rozličných smeroch jeho lásky. V knihe to všetko dáva dokonalý zmysel, vo filme to vyzerá, akoby sa trojica vysokoškolákov začala z nudy hrať na osudovú romancu. Je to maximálne bizarné a vôbec to nefunguje. To však nie je všetko - dve zo štyroch najzásadnejších postáv boli buď zredukované na minimum (Reiko), alebo totálne nepochopené a napísané úplne inak, než ako zamýšľal Murakami (filmová Midori nemá nič spoločné s tou krásne švihnutou dievčinou z knihy). Scenár je navyše roztrieštený až hanba, v pravidelných intervaloch zameriava svoju pozornosť na udalosti z knihy, ktoré síce možno potešia čitateľov, ale z hľadiska filmového rozprávania tohto konkrétneho filmu sú úplne zbytočné a znemožňujú, aby aspoň tá hlavná dejová linka mohla poriadne vyniknúť. Čo potom z toho, že obsadenie je pomerne kvalitné (hlavne už spomínaná Rinko), že sa Jonny Greenwood snaží dolovať emócie ako o život a že réžia prinesie miestami zaujímavý nápad? Naozaj som nečakal zázraky, ale určite ani toto. Prázdna škrupina a nepodarená ilustrácia, to je to, čo Nórske drevo charakterizuje najlepšie.

Dve postavy, ktoré ma nezaujímajú, vedú dialógy, ktoré ma nezaujímajú, v príbehu, ktorý ma nezaujíma. Chápem, že je to francúzska nová vlna, či čo, a že táto podoba filmu je (pravdepodobne) zámerná. Ale keď je výsledkom nudný a nevzrušujúci blábol bez akéhokoľvek dramatického oblúku, tak sa musím spýtať - prečo taký zámer vôbec existuje? Sú všetky filmy tejto vlny takéto? A ak áno, prečo ich vôbec niekto chce pozerať? V prípade, že to zámer nie je, je to celé samozrejme o to smutnejšie.

Totálna režijná a scenáristická rutina. Pozrieť, mierne sa zabaviť a zabudnúť. Tim nám evidentne starne. Alebo má v paži.

Mal som pripravenú slovnú hračku pre prípad, že by sa to nepodarilo. Hlooper, haha. Našťastie tu podobnú kravinu napísať nemusím. Namiesto toho si predstavte alebo pustite do slúchadiel nejakú osudovú hudbu, pretože keď nie teraz, tak kedy? Tento film totiž naozaj vyzerá ako súčasť plánu nejakej vyššej bytosti. District 9 v 2009. Inception v 2010. Zdrojový kód a Vymedzený čas vlani. A tento rok Looper. Naozaj netuším, ako sa to stalo, ale pravdou je, že už štvrtý rok po sebe sa nám do kín dovalila parádna, extrémne originálna a prepracovaná science-fiction s myšlienkou! Takmer neznámy Rian Johnson si jednoducho povedal, že hollywoodskych pomyjí sme sa už nažrali dosť, a rozhodol sa ísť takpovediac "Nolan style". Za prvé - napísal scenár. Scenár, ktorý na časové paradoxy nahliada novou optikou, a pritom zostáva za každých okolností dokonale logický. Scenár, ktorý núti diváka byť neustále v strehu a nad dianím na plátne premýšľať. Scenár, ktorý následne nakrútil za prachmizerných 30 miliónov dolárov. A nakrútil ho tak, že tým zo svojho mena okamžite spravil budúci horúci tovar. Je jednoduché si pri podobnom type filmu predstaviť "iba" adekvátne a zručné remeslo, ktoré sa skvelému scenáru nebude pliesť pod nohy. Ak by Johnson svoj film natočil týmto spôsobom, nikto by nič nenamietal. On sa však vybral inou cestou. Svojou. Zredukoval hudbu na minimum, do popredia vtlačil pasáže, kde neznie nič než hlasy hercov... a vďaka tomu vytvoril na plátne pnutie a dusno, ktoré sa nepodobá na nič z posledného obdobia. Takže takto to je. Looper nie je hlooper, priatelia. Looper je pecka.

Ej veru - veľká škoda, že to ten Bay nakoniec netočil. Antonín Fuka síce nie je ako remeselník úplne na zahodenie, ale s výnimkou cool záverečnej bitky a diania po nej rozhodne nedokáže divákom dodať dostatočnú mieru epickosti, akú by vzhľadom na rozpočet, výpravu a samotný artušovský mýtus, ktorý za scenárom stojí, očakával. Film rozhodne o niečo lepšie (nezamienať si s "dobre") funguje v osobnej rovine, kde vzťahy medzi Artušom a jeho rytiermi - snáď aj zásluhou toho lahôdkového obsadenia - zďaleka nie sú také výplňové, nudné a studené, ako som očakával. Celkovo neurážajúci hollywoodsky veľkofilmový priemer, ktorý svoju existenciu najlepšie obháji vďaka tomu, že dal vzniknúť vynikajúcemu Zimmerovmu soundtracku.

Učebnicový príklad "feel good" filmu. Niečo ako dramatický konflikt nastúpi až na samom konci a je zo všetkého najmenej podstatný. Srdce Miyazakiho snímku totiž netkvie v ničom inom, než v oslave detskej predstavivosti a túžby objavovať. Je to roztomilé a rozprávkovou atmosférou nasiaknuté tak, že z toho musí byť namäkko aj ten najväčší cynik.

Christian Bale je frajer. A Zhang Yimou ešte väčší.

Príbehovo by to síce znieslo o niečo väčšiu prepracovanosť (hlavne čo sa týka emocionálneho prepojenia postáv s divákom), ale za tú neskutočne skvostnú výpravu (kvôli tým kostýmom a dekoráciám musel snáď niekto zapredať dušu), za skvelého a charizmatického Chowa, za záverečnú badass bitku s tisíckami reálnych aj digitálnych komparzistov, a hlavne za celkové Yimouovo režijné majstrovstvo, vďaka ktorému sa na konci dostaví aj mnou aktívne vyhľadávaná a zbožňovaná osudovosť, proste to vysoké hodnotenie udelím.

Márne rozmýšľam, či som niekedy videl niečo horšie, než je toto 90-minútové martýrium. A to teraz nemyslím v zmysle, či som videl horší FILM, ako je tento. Nie. Ja naozaj hovorím o ČOMKOĽVEK, na čo som kedy uprel pohľad svojich buliev. Tento absolútne nepochopiteľný zostrih úryvkov zo snáď miliardy nemých filmov za sprievodu odporného syntetického hučania a škrípania (ani keby na tom závisel môj život, tak to hudbou nenazvem!) pripomínal hypnózu a privodil mi tak nepríjemný katatonický stav, že som si po skončení pripadal, akoby mi práve vyoperovali nádor na mozgu. Od tohto dňa tento takzvaný "film" z hĺbky svojej duše nenávidím a jeho "režisérovi" želám nejakú naozaj hnusnú pohlavnú chorobu a následný pobyt v najhorúcejšom pekle. Radšej by som si pozrel trojhodinovú slučku z "2 girls 1 cup", ako to znova absolvovať.