Macejko

Áno, posledným Carlinovým vystúpením je "It's Bad for Ya!" z roku 2008, mám však takú teóriu, že to bolo práve pri písaní "Life Is Worth Losing", kedy si bol George istý, že tu už s nami dlho nepobudne, a preto sa rozhodol svetu niečo odkázať. Ubrať na humore, pridať na krutej úprimnosti a urobiť všetko pre to, aby ľuďom prehovoril do duše o skazenom svete, v ktorom žijú. V mojom prípade sa mu to podarilo bezozvyšku. Hoci je Carlinov humor stále rovnako skvelý ako býval vždy, NIE JE HO VEĽA a toto vystúpenie je predovšetkým hlboká a úprimná životná prednáška od múdreho a skúseného človeka, ktorý nikdy nestratil kontakt s realitou, s plynutím času a so zmenami v spoločnosti. Od človeka, ktorý bol nefalšovaným géniom.

Relevantné a neprvoplánové posolstvo, vyrieknuté pomocou tak trochu inej apokalypsy ľudskej rasy. Sugestívne a silné.

Príjemná, nenáročná a sympatická komédia.

Šesť rokov. Šesť rokov som čakal na moment, kedy budem môcť vysloviť tieto slová, a tá chvíľa dnes konečne nadišla. Takže, dámy a páni: Quentin Tarantino je späť. Bol som pripravený skutočne na všeličo, ale že sa naozaj podarí nemysliteľné a Django z kombinácie tradične rozprávaného príbehu a trademarkového hláško-festu urobí niečo tak precízne a neodolateľné... to mi vyrazilo dych. Slaboty Death Proof a Inglourious Basterds sú odpustené. Tento film je bez akýchkoľvek pochybností zatiaľ najkompaktnejším a najtradičnejším Tarantinovým počinom, a pritom nestráca absolútne nič z toho, čo na filmoch magora z videopožičovne tak milujeme. Je atmosférický, je krvavý a je plný skvostne napísaných a zahraných vedľajších postáv (Leo a Samuel na Oscara, každá veta, čo vypustia z úst, je čistá perla). No a ústredná dvojica? Christoph Waltz ma tu bavil ešte viac, ako v Basterdoch, a z Jamieho Foxxa sála tak nákazlivý macho-feeling, až som mal po skončení filmu pocit, že ohnúť na kolene pouličný kandeláber musí byť tá najľahšia vec na svete. Pokojne to ešte raz zopakujem, nech je jasno v tom, aká nehorázna pecka Django Unchained vlastne je - Quentin Tarantino je späť.

Nemôžem povedať, že by to nezačalo skvostne veľkolepo. V úvode mi srdce vskutku len tak plesalo a ja som sa tešil, že recenzie sa mýlili a že to bude stáť naozaj za to. Bohužiaľ, majestátny záber na obrovskú loď, ťahanú desiatkami väzňov za sprievodu burácajúcej piesne "Look down" zostal iba nádherným prísľubom toho, čo Bedári mohli byť, a nakoniec neboli. Po Valjeanovom prepustení sa film totiž postupne zmenšuje a stáva sa čoraz viac nudným, a to nie kvôli samotnému deju, ale naopak vinou režiséra. Nadšenie zo skvostnej výpravy a atmosféry sa razom vytratí, pretože drvivú väčšinu filmu je kamera prilepená na tváre hercov v detailnom zábere. Naozaj bol taký problém tie jednotlivé "spevácke vystúpenia" nejakým spôsobom ozvláštniť? Prečo to musí byť vždy a za každých okolností tvrdohlavý close-up? Nechápem to. V jednom kuse sa mi hlavou preháňali zlepšováky typu "tu by sa krásne hodil celok", alebo "táto pasáž si priam pýta poriadnu kamerovú jazdu". Nie. Close-up all the way. Ak by aspoň tie piesne stáli za to, tak by som to možno prežrel, ale ani v tomto ohľade ma ten film neuspokojil - s výnimkou už spomínaného "Look down" (a jeho variácií v priebehu deja) sú všetky piesne melodicky a orchestrálne neveľmi výrazné, nehodné zapamätania a navzájom si podobné ako vajce vajcu ("I dreamed the dream" nerátam, to už pozná každý). Herci sú famózni, ale ani tí jednoducho Bedárov neuchránia od nálepky sklamania. Úmorne dlhého sklamania, ktoré ním byť skrátka nemuselo.

Priznám sa, že o historických súvislostiach a podrobnejších detailoch komunizmu v Československu viem veľký ťaví prd. Nemám ani najmenšie poňatie, či je tento film historicky presný a či nie je na istých miestach náhodou pritiahnutý za vlasy, a práve preto na toto kritérium v hodnotení neprihliadam. Pretože nech už bola umelecká licencia a fikcia uplatnená v akejkoľvek miere, ten film ma bavil. Scenár síce má zopár zvláštnych logických dier, ale príbeh je vystavaný dobre, je správne osobný a v jeho centre stoja zaujímavé a adekvátne zahrané postavy, ktorým sa dá fandiť (v prípade tých kladných) a ktorých sa dá v správnej miere obávať (v prípade tých "kuriev červených", aby som zacitoval). Navyše to má naozaj dobré tempo a neustále sa to posúva vpred, takmer ako pravý opak zdochliackeho, o rok staršieho a tiež prapôvodom slovenského Domu. Z mojej strany veľmi príjemné prekvapenie. Ako ma Nvota nebavil za mladi ako herec v Ružových snoch, o to viac ma baví ako režisér o 36 rokov neskôr.

Jasné, v podstate je to veľké klišé. Je to však klišé výborne napísané, prirodzené, uveriteľné a výborne nadhadzujúce a rozvíjajúce plejádu vtipných motívov. Chémia medzi Milou a Justinom je navyše dokonalá a v ich dialógoch to iskrí prakticky nepretržite. Už po Easy A som mal tušenie, že Will Gluck je veľký pán. Teraz som si istý.

Nejde iba o to, že kompletné obsadenie je skvelé (a Carrey absolútne geniálny), že réžia je suverénna, atmosféra skvostná a hudba lahodí uchu. Ono je to navyše v podstate aj dokonalá adaptácia. Vymyslel sa poriadny dramatický oblúk, spájajúci tri separátne príbehy, geniálne sa upravilo finále, a voilá! Z troch kníh, ktoré sú iba časťou oveľa rozsiahlejšej série, je odrazu svojbytné filmové dielo, nezávislé od znalosti predlohy alebo od prípadných sequelov (ktoré samozrejme nikdy nevznikli). Vskutku, takto by sa to malo robiť. Netradičný a čarovný film, ktorý som plne docenil až teraz. Na konci som slzil.

Chris Weitz je výborný režisér. Rutinérski sračkári typu Sanders so Snehulienkou a Adamson s Narniou mu môžu tak maximálne zoškrabovať námrazu z auta. Na rozdiel od nich totiž Weitz dokáže adekvátne predať epický moment, navodiť zimomriavky a vniesť do filmu správnu dávku osudovosti. Lenže... Chris Weitz zároveň nie je dobrý scenárista. Pre lásku démoniu, ten film by mal mať podtitul "expozičný dialóg v plnej poľnej". Už v dvetisíc siedmom, kedy som to videl prvý krát, mi tam niečo zľahka nehralo, ale až teraz, o takmer šesť rokov neskôr, ma to udrelo po držke v plnej sile. Väčšina dialógov v tom filme totiž objasňuje posuny v zápletke alebo minulosť nejakej postavy tak polopatisticky, až som si takmer pripadal, akoby herci čítali synopsiu deja z papiera. Scenár nedokáže nájsť spôsob, ako divákovi vyjaviť dôležité informácie prirodzenejšie, a vo výsledku to skrátka pôsobí často silene. Je škoda, že v snahe zavďačiť sa čitateľom knihy a byť pochopiteľný aj pre laika sa Weitz nakoniec uchýlil k tomuto, pretože inak je Zlatý kompas naozaj zábavnou, originálnou a dobre natočenou fantasy, ktorá si pokračovanie zaslúžila ako máločo iné.

Neuveriteľné, že na planéte Zem existuje takáto pekelná diera. Veľmi skľučujúci dokument.