Desperado

Johnson bez nápadu, Douglas bez kondičky, Sutherland bez gúľ, Basinger bez hanby, Longoria bez poriadnej scény. Priemer.

Velmi sugestívné malé veľdielo. Dickensova poviedka je samo o sebe založená na atmosfére a atypických dialógoch (ktoré sú pre tento príbeh kľúčové), medzi ktorými to záhadné ticho vypĺňané len tikaním hodín a šumom vetra pôsobilo na mňa príjemne tenzne. Za tých necelých 40 minút nedokáže nudiť ani chvilku, a to aj napriek tomu, že za ten čas sa neudeje okrem záveru vôbec nič. 4,5/5*

Priemerná gangsterka s dobrými hercami. Po režijnej stránke skvelé, po scenáristickej je to hlavne do polovice filmu mizerné až bieda. Miestami až dementné dialógy, schematický nezáživná, ale aj samoúčelná namachrovanosť takmer všetkých postáv (adrenalínové vzťahy takmer medzi všetkými hrdinami, neustále niggovanie a fuckovanie) veľmi podrážajú nohy Ayerovej vizuálnej forme. Našťastie je koniec z môjho pohľadu sofistikovanejší, než som čakal, čo filmu nakoniec nejaké tie bodíky pridal.

Je prekvapujúce, že z mizivého rozpočtu a neoriginálneho námetu sa dá spraviť pomocou režiséra a trefných hercov originálny, mierne artový psychologický horor, okorenený občasným humorom (scéna z krematória ma rozosmieva dodnes). Jediné, čo môžem Del Torovi vyčítať, je miestami až príliš pomalé tempo. Zato Federico Luppi sa mi prvýkrát výrazne vryl do pamäti.

Atmosferické až strach. Vykrádá to mnohé motívy, mnohé filmy, slávne (Psycho, Invázia lupičov tiel) či menej známe (Session 9, Zrkadlá), ale vôbec to nevadí. Aj keď Ellis sa vyžíva v detailoch niekedy viac než by bolo potrebné, dokáže vyvodiť ten správny strach z neznámeho a nehmatateľného. Vie gradovať scénu nielen s použitím kamery (zlovestné ticho) ale aj prostredníctvom hudby. Človeku je až nepríjemne pri pohľade na niekoľkosekundovú pasáž pohľadu do zrkadla, myslené samozrejme pozitívne. A práve zrkadlá tu fungujú ešte sugestívnejšie a desivejšie než u nedávnych Zrkadiel.

Sunshine je gýč, britský gýč od národného celuloidového hrdinu. S nádherným pozlátkom, uchu lahodiacim zvukovým doprovodom, ale.... je to hlúpy gýč. Už samotný dej naznačuje, že sa tu bude odohrávať vtákovina rovnajúca sa tancu včielky Majy a kamaráta Vilka na Tehelnom poli, ale že to Boyle zoberie takto dramaticky vážne, by ma ani v najvlhšom sne nenapadlo. Boylovi v tomto prípade citeľne chýba nadhľad, sebairónia, či voľné parafrázovanie, ktoré by tomuto zmätenému deju pomohlo. Ale on je až príliš opisný, precízny a vo výsledku monumentálne preambiciozovaný a odporne patetický. A niektoré fyzikálne faux-pa pôsobia ako na mačke psí obojok. A pri tej roztrasenej kamere som mikal očami, že by mi aj Taylor Vince závidel :) Nie, tentoraz ma Boyle neoslovil, pretože nebol svoj, nebol presvedčivý a príťažlivý zovňajšok či obstojná atmosféra v tomto prípade šli ozaj stranou.

Tak čo k Abramsovej Super osmičke? Predovšetkým musím pochváliť marketingovú kampaň, ktorá celkom slušne navnadila na inak celkom tuctový film pre takmer všetky generácie, ktorým je aspoň trošičku blízke buď sci-fi alebo mysteriózno. Následne však dodám, a to po zhliadnutí všetkých jeho kúskov, že Abrams má bližšie k maximalistovi Bayovi než hračičkárovi Spielbergovi. Vo vedení mladých hercov je striedmy, spolieha sa na prirodzenú sympatickosť vybraných typov a ani to rozprávanie deja mu nejde tak ako Eddiemu Murphymu ústa. Tá nostalgia eighties je tam cítiť, čo je jedno veľké plus pri zachovaní aspoň ako takej atmosféry, pri budovaní napätia či toho spomínaného mysteriózna však práve naopak, cítiť zádrhely. Sám akoby nevedel, či točí skôr napinák pre deti alebo len bežnú oddychovku pre všetkých, čo sa najviac podpísalo v závere, ktorý bol skutočne scenáristicky prešľahaný až do morku kostí. Ak by som však mal ísť do kina s rodinou na korektný letný film, ktorý nikoho neuráža preplácanou bombastickosťou , Osmička by bola jasná voľba. 70%

Téma filmu chtiac či nechtiac núti k porovnávaniu s Osudovým dotykom, ale tento Mayburyho po siedmych rokoch prvý celovečerný film sa mi zdal pútavejším a zaujímavejším. Napriek tomu, že nápadom bol prvý Osudový dotyk, Zvieracia kazajka prekonáva svojho staršieho brata v hereckom obsadení, v ktorom exceluje predovšetkým Adrien Brody. Ako v každom filme o cestovaní časom, aj tu sa nájdu logické diery, avšak premísa je tu celkom vierohodná a koniec-koncov celý príbeh sme mohli vidieť dvojakým pohľadom. Pohľadom diváka, ktorý sleduje klasický psychologický thriller s logickejším prirodzeným rozuzlením či pohľadom diváka, ktorý sleduje celý príbeh ako regulárny sci-fi thriller. A je už len na samotných divákoch, čomu dajú prednosť.

De Palmovská kamera tomu dodala rozhodne na pikantnosti, avšak ani to nič nemení na fakte, že inak táto zábavná jednohubka je klišoidná a z hlavy rýchlo vyšumí. Nepomáhajú tomu ani herecké výkony: Wood je tlmený a nevýrazný, jeho filmová partnerka je fyzicky otravná, Cusack má svoju badass postavu písanú ako nesvojprávneho idiota, čo prehral na automatoch celý svoj majetok a tečie mu do topánok. Nakoniec jediné zapamätateľné pozitívum tu zostáva réžia a zaujímavá kamera.

Tomu sa hovorí nepodarený guláš, ktorý síce zasýti, ale len vtedy ak je divák veľmi hladný. Ja som teda nebol! Pritiahla ma zvedavosť, náklonnosť k sci-fi, no a hlavne sľubné herecké obsadenie. Výsledok by som prirovnal k situácii, keď sa z divadelnej hry stane groteska. Snaha tvorcov zaplniť atraktívny kotlík najrôznejšími a najodskúšanejšími ingredienciami zo všetkých príbuzných žánrov smrdí už od úvodných minút akousi pachuťou po zbere v zablatenom lese. Ak niet financií na kvalitné prísady, sotva z toho dokáže síce zapálený, no podpriemerný kuchár spraviť stráviteľný gurmánsky zážitok. A nepomôže mu ani solídne náradie či značkový obal!