Desperado

Tak asi takto má vyzerať remake hororu, ktorý bol x-krát natočený a x-krát v ňom nič podstatné nebolo povedané. Ono to viacmenej ani nie je horor, ale hlbokomyšlienkové psychologické sci-fi. A Brannagh sa ho ujal s veľkou dávkou citu a pochopenia.

Opäť potvrdenie, že hlavný záporák, ak môžeme takto označiť Lewisovu postavu, nemalou mierou určuje kvality filmu. Scorseseho vysnívaný opus trpí napriek nie chudobnej výprave miernou divadelnosťou a samoúčelnosťou, no v zásade ide o nadpriemerný počin, v ktorého prípade paradoxne práve minutáž zabraňuje emocionálnejšiemu zážitku.

Aj v tomtom prípade musím upozorniť, čo všetko s filmom dokáže hudba. Nechcem však zabudnúť na pôsobivé Niccolové obrazy a dobré herecké výkony. Mrazivá sci-fi s originálnou myšlienkou.

Záležitosť pre režiséra, ktorú poňal po svojom.

Ach jaj! Johnson to zase spackal, ale teraz to už spackal úplne! U Daredevila som mu ešte prižmúril oko, ale u Ghost Ridera mu to natriem naplno. Niečo tak nezáživného a neatmosferického, čo komiks pripomína len z veľmi veľkej diaľky, som sa nestretol veľmi dlho. Johnson nevie režírovať, aspoň tie komiksy mu minimálne idú zjavne mimo. Mal by sa vrátiť späť k režírovaniu televíznych detských projektov, no keby to záležalo na mne, ani tam by som ho nepustil. Ale nebudem k nemu taký krutý, taký Teletubbies by ešte zvládnuť mohol, ale Uwe Boll sa už pozerá cez ramená, aký sok ho doháňa. Johnson nevie natočiť poriadnu scénu, ani dramatickú, ani romantickú ba ani akčnú, metalovými zmeskami podopretým soundtrackom tomu dáva korunu na hlavu, lebo to nefunguje ani ako extradlhý videoklip. Je to bez nápadu, bez fantázie, bez štipky napätia či aspoň zaujatia. Ghost Rider mi bol ako postava za celú dobu ukradnutý a nebyť démonického Petera Fondu a záhadného Sama Eliotta, nedopozeral by som to. Nicolas Cage je rovnako bezfarebný ako celé zostávajúce osadenstvo na čele s extrémne trápnym Wesom Bentleym či dekoratívnej Evy Mendes. Tfuj, jeden z najhorších komiksových filmov!

Ďalší filmový návrat. Návrat historických veľkofilmov. Ridley toho viac ponúkol než pokazil, trebárs neokukaného Crowa, či úvodnú skvele nasnímanú bitku, alebo coolové gladiátorské súboje. Pre mňa však bol väčšou hviezdou než samotný Crowe predstaviteľ Commodusa River Phoenix.

Jeden z najlepších filmov Wesa Cravena. Aj keď sa jedná o béčko, je to natočené zručne so slušnou atmosférou a dobrými hercami. Realistický zombie thriller, ku koncu namočený do klišoidného hororového žánru. Ale nakoľko sa jedná vraj o skutočný príbeh, považujem ho predsa len skôr za thriller.

Priznám sa, k tejto Carpenterovej záležitosti som sa staval spočiatku skepticky. Nikdy ma nelákali filmy o vraždiacich maniakoch. A aj keď prvé zhliadnutie som absolvoval pred takmer štvrťstoročím na príjemnej dovolenke pri mori, v dnešnej dobe ak si predstavím slasher, vybaví sa mi práve Halloween. Viac než samotný príbeh ma oslovila tá jemná mystifikácia ústrednej zápornej postavy a aj keď som ďalšie pokračovania nevidel, trúfam si tvrdiť, že bez tejto svojej mytológie by sotva zožal úspech. Je to jednoducho klasická vyvražďovačská šablóna vo filmoch, ktorá nestarne a aj dnes vyvoláva napätie. Tu sa Carpenter predstavil ako schopný hudobný skladateľ, jeho ústredný minimalistický motív je už taktiež nezabudnuteľný.

Pulp Fiction z alternatívneho obdobia 2.svetovej vojny. Tarantinov rukopis sa nezaprie, podobnosť s menovaným kultom je však až do očí bijúca. Kapitoly, čierny humor, vizuálna explicita, dialógy, herci... Ale čo ma na Tarantinovi prekvapuje, že dokázal tak závažné téma pretaviť do takejto neurážajúcej brakovej zábavy. Silne mu v tom pomáha aj opätovný trefný kasting. A opäť trafil do čierneho, keď sa zase ukázal ako objaviteľ nádejných hercov. O Rakúšanovi Christophovi Waltzovi sa nedá hovoriť inak, len v superlatívoch. Scény, v ktorých vystupuje, sú nabité onou tou spávnou jemnou tenziou, nutkaním sa báť a pritom zabávať. Ale ani ostatní herci nesklamali, každý odviedol svoju prácu na výbornú a karikatúrny Hitler tu presne zapadal do tohoto fikciového príbehového kontextu. Taktiež režisérovou silnou stránkou sa ukazujú dialógy, paradoxne najzábavnejšie časti, v akcii je však zámerne komiksový, čo mi pri takomto sympaticky rozprávanom nelineárnom príbehu vôbec neprekážalo.

Thomas Harris sa zbláznil ! Chcel by som vedieť, odkiaľ prišiel na typické litovské mená Hannibal a Míša (neskutočná kombinácia), či odkiaľ pochádza rod Lecterových? A čo tá do očí bijúca inšpirácia s osudmi najslávnejšieho masového vraha a kanibala (diktátorov nerátam) povojnových dejín, ukrajinského Čikatila? Neopísateľná hrôza a trauma z detstva (sestra vs. rodičia v II.svetovej vojne), šľachetné povolanie (doktor a učiteľ)... Neuveriteľné osudy mladého monštra Lectera s takmer dobrodružným nádychom a naivne vykresleným posolstvom, že ľudských netvorov si vytvárajú ľudia sami. Nebolo by na tom nič zlé, keby Harrisova predloha neovplývala s tak príšerným vykreslením postáv a deja, a filmový scenár neponúkal tak hlúpučké dialógy ("I ja som stratil svoju rodinu" , "aj vám rodičia zahynuli v Hirošime" - och bože, toľko náhod, či "Hannibal Lecter zomrel v 1944, to čo zostalo z neho teraz, nie je Hannibal, ale netvor"). Peter Webber odviedol svoju robotu dobre, na nič viac sa s takýmto "rozchodeným" scenárom nezmohol. Rovnako aj herci, typologicky zaujímavo obsadený Rhys Ifans, fyzicky obdarená Li Gong alebo industriálny psychopat Gaspard Ulliel. Jeho Hannibal však postráda tú typickú nonšalantnosť Hopkinsa, celý film sa tvári ako šialený anjel pomsty. Ulliel síce pri mordoch naozaj vyzerá ako vyšinutý pako, ktorému by som pri jeho pohľade to zamestnanie na patológii veril ihneď, a zjavne si užíval skony svojich obetí, no Hopkinsom stvárnený Lecterov šarm by som na ňom hľadal márne. Skrátka, ako samostatný film o pomste sa to dá považovať za priemerný thriller, ale ako rozvinutie kultu Hannibala Lectera? Hmm... Thomas Harris ho stvoril, Thomas Harris ho aj zničil.