jakeer

Vzhľadom na to, koľko toho mám na srdci, budem čo najstručnejší. 1. Som rád, že na Slovensku a ergo na Markíze vznikla miniséria. Popri tých nekonečných telenoveloidných zverstvách, ktoré bežne produkujú, to bol balzam na dušu. Námet ma zaujal už od uputávok pred uvedením do vysielania. 2. V slovenských reáliách pôsobí táto licencia komicky. Doktor býva v megadome v intraviláne Bratislavy, učiteľka taktiež, jej sestra dokonca býva v diplomatickej štvrti. Policajtka žijúca so svojou partnerkou čaká dieťa a v Slovakistane to každému príde úplne bežné. Muž - právnik na rodičovskej dovolenke je tiež riadne sci-fi. 3. Dialógy šuštia papierom. Už v jednej z prvých scén, ktorú Markíza promovala na YouTube (dve hlavné postavy sa stretávajú pred školou a kurizujú si) bola tak neuveriteľne neprirodzená a toporná. A ono sa to za ostávajúci dvanásť epizód nezlepšilo. 4. Vysoký herecký štandard predviedol iba Ľubos Kostelný, ktorý hral vedľajšiu rolu. Maštalír odviedol svoj štandard, opäť na hranici uveriteľnosti. Keď som videl herecký prejav Moniky Horváthovej, neveril som, že hrá inak v Národnom. Nevie ani len rozprávať. Najväčším negatívnym prekvapením je však Zuzana Fialová – tak zle som ju hrať ešte nevidel. V Teleráne sa chválila, že namiesto britskej predlohy, kde bola stvárňovaná policajtka poňatá „chlapsky“, ona sa rozhodla to hrať odtiahnuto, bez emócií. Vôbec v tej polohe nepôsobila autenticky (zrejme až príliš veľký kontrast voči jej afektovanému normálu). Višňovský si po rokoch opäť zahral vyšetrovateľa a bolo to ok, rutinérske. Arató tiež ok. Zvyšok castu úplne zabudnuteľný. 5. Seriál vizuálne zobrazuje len tú atraktívnejšiu tvár Bratislavy – mrakodrapy, reštaurácie na Dunaji a luxusné autá. To je legitímna umelecká licencia. No keď vnímame vyrozprávaný príbeh v jeho komplexnosti, je to nezmysel. Spočiatku si myslíme, že to celé bude o znásilnení. Dovtedy ako taká konzistentnosť funguje (autori umne narábajú s pochybnosťami diváka, ktorý sa nevie dočkať, kto vlastne hovorí pravdu). Po pomerne rýchlom odhalení toho ako s veci majú sme už svedkami iba neprirodzeného správania sa postáv. Druhá polovica je o vyšetrovaní vraždy. Tam už akékoľvek napätie nehrozí, lebo divák sotva bude tŕpnuť, že kto spáchal úplne legitímnu vraždu. SPOILER: Rozuzlenie v poslednej epizóde je absurdné. Dozvedáme, že celá vražda nebola vraždu, ale sebaobranou – kde by páchateľke/poškodenej nič nehrozilo, no ona sa z akejsi hrdosti nepriznala a celých šesť epizód nás vodila za nos. SUMMA SUMMARUM: Ešte raz musím Markízu pochváliť, že vyrobila seriál s ohraničeným počtom epizód, ktorý mal ako tak hlavu a pätu. Aj z toho, čo uverejňovali na YouTube môžeme vidieť, že hercom na tom veľmi záležalo a urobili maixmum pre čo najlepší výsledok. A nepoznať súčasnú svetovú seriálovú tvorbu, ale len napr. markizácke telenovely, bol by som úplne nadšený. P.S. Vidím, že najhoršie hodnotená tu je retrospektívna epizóda Otec, ktorá mne osobne prišla najlepšia - ako po hereckej, tak aj scenáristickej stránke.

V čase, ked jeden ruský Voloďa pred celým svetom zohráva svoju životnú rolu v novodobej antickej tragédii, sa tento národ rozhodol natočiť film o inom Voloďovi, ktorý prežil idylickú mladosť v Sovietskom zväze. Hlavnou postavou je napokon Voloďova novomanželka, ktorá ako jediná prežije haváriu lietadla a stroskotá. V sovietskej tajge musí čeliť mnohým nástrahám ako napríklad tigrovi, pohyblivému blatu či opäť idylickým spomienkam na život v ZSSR. Tento boj o holé prežitie sa prelína s retrospektívnymi zábermi na ľúbostné spomienky  s (už nebohým) Voloďom, čo je podľa môjho názoru najhoršie zvládnute prelínanie dejových línii, aké som kedy videl. Milostné scény pôsobia veľmi gýčovito a herecky hrozne zvládnuté (filmári asi chceli docieliť nenútenosť, akú videli v nejakých nie áčkových amerických filmoch). Na Ameriku sa tu hráme po celý čas - a hoci jediná vydarená scéna z celého filmu je samotná havária lietadla, štylizovanosť (a opäť gýčovitosť) kamery či réžie je v mnohých prípadoch komická. Hrať tu nevedia nielen dvaja najhlavnejší herci, ale ani tí vo vedľajších rolach. Keď sa matka dozvie, že jej syn zrejme zomrel, je to herecký výkon hodný jojkárskej Súdnej siene. Aj zdanlivá kritika sovietskej spoločnosti tu je len naoko, v zmysle socialistickej komunálnej satiry. Kritizujeme tu zlyhania jednotlivcov, nie systému. Toto celé je komplexný problém ruskej mainstreamovej kinematografie, ktorá sa chce hrať na Hollywood a napokon z toho vylezie Hollywood z Wishu. Na druhú stranu súčasní ruskí nezávislí filmári si už dokázali nájsť vlastný rukopis (ako môžeme vidieť z rôznych festivalov) a aspoň oni tvoria niečo hodnotné.

Námet prevzatý z amerických komédií určených pre tíndžerov, samozrejme aj v hlavnej role s tínedžermi. Tuto to s plnou vážnosťou hrajú štyrisatnici/päťdesiatnici. Amatérske dialógy film zrážajú aj pod úroveň priemeru.