reiser

Aki Kaurismäki si robí srandu. Trochu z nás, trochu zo seba a tak trochu zo všetkého. Zo všetkého, čo nás, ale aj jeho trápi a čo tak často do svojich filmov sám vkladá. Darmo, ak niekto točí nezávislé filmy, svoj náhľad na svet nepoprie aj keď ide "len" o komédiu. Keď však chcete, kľudne môžte povedať, že je to dráma, ale, prosím, s úsmevom na tvári.

S výnimkou Pani herečky Emílie Vášáryovej nepredstavuje tento film v rámci českej súčasnej kinematografie nič extra. To u nás by som bol rád, keby sa točili "aspoň" takéto filmy.

Prečo také vysoké hodnotenie? Pretože po niekoľkoročnej abstinencii slovenských filmov, som sa vďaka Zuzane jednoducho opil aj z takejto žbrndy. Mal pocit, že si tu tvorcovia dali skutočne záležať s výberom postáv, lebo všetky bez výnimky (hlavne ústredná dvojica) boli na tom správnom mieste a odvádzali také presvedčivé výkony, že aj nie zrovna s najlepším príbehom, som tomu všetkému uveril.

Trochu nuda, trochu hranie na city, ale inak celkom zaujímavé znázornenie životnej rovnice POSERIEŠ - PLATÍŠ.

V mojej hierarchii odpadov, jeden z tých lepších odpadov.

Tu už nejde o subjektívny názor, či o vec vkusu. Toto je skrátka ODPAD!!! Bez diskusie.

Hlava 22 je síce svojim pohľadom na vojnu film výnimočný, vo svojej výnimočnosti sa však postupom času trochu utápa. Neviem ako vyznieva kniha, film však prezentoval "absurdno" ako hlavnú a viac-menej jedinú postavu filmu, a to v podstate jeho výnimočnosti nakoniec na váhe skôr uberá. Našťastie, nie priveľmi.

Vyšetrovanie ohavného činu, ktorého svedkovia majú rôzne (rôzne ohavné) charaktery a pritom sa ešte pri výsluchu tvária, bez štipky sebakritiky, že sú úplne normálny. Najhoršie je, že v skutočnosti úplne normálny sú. To je na tom smutné, to je posolstvo tohto bezútešného filmu. Jednoducho, spoločensko-kritický briliant tej doby.

Vojna, nech už akákoľvek, je vďačná téma. Ak sa tvorca filmu zameria na tie správne, čo najsilnejšie, najotrasnejšie momenty, ktoré boli a sú súčasťou akejkoľvek vojny, nemusí sa ani veľmi snažiť a má záruku, že pozornosti neujde. Stačí mať tučný rozpočet (čo samozrejme nie je problém), chytiť sa toho najšokujúcejšieho, čo vojnová tematika ponúka, bez štipky tvorivosti to prepísať na plátno a o "veľký" film je postarané. Vyroniť slzu pri fascinujúcich záberoch na deportáciu židov, prestať dýchať pri pohľade na masakru amerických vojakov a potom podať ruku tvorcom - ďakujeme, bol to strhujúci film, zaslúžite si oskara. Apocalypse Now je o niečom úplne inom. Hádzať ho do jedného vreca s filmami s "vojenskou tematikou" a porovnávať ho s nimi nemá logiku. Je to film s dejom, ktorý je síce postavený na reálnom podklade americkej invázie do Vietnamu a dokonca i teoreticky s reálne možným príbehom, no predsa vás pri záverečných titulkoch neminie pocit, že to, čo ste videli, bola len jedna veľká, očarujúca halucinácia. Apocalypse Now je totiž experimentálny briliant ďaleko presahujúci medze skutočnosti, resp. jej suchopárneho vnímania. Je to pohľad tvorivého človeka, umelca, ktorý ťaží nie z toho, aká uchvacujúca skutočnosť vie byť, ale z toho, ako uchvacujúco ju on dokáže uchopiť. To, že ide o vojenskú tematiku, nie je pre úspech tohto filmu vôbec podstatné.

Sem-tam som sa zasmial.