Shredder

Tak ako rozdelil Interstellar kritikov a divakov, tak rozdelil aj moje pocity z neho. Na jednej strane tu mame kvalitnu Nolanovu filmarinu, po technickej stranke je to nadherne. Velkym plusom su tiez konzultacie s vedcami, vdaka comu je v mnohych pripadoch film najrealistickejsim zobrazenim vesmiru, ake sme zatial videli. Na druhu stranu, scenar postupne zacne upadat, herci su s vynimkou McConaugheho nevyrazny (prosim uz dost Hathaway) a dialogy a pribeh ako taky, su lakonicke, cim trpi dramaticka stranka filmu. Nolan patri k mojim najoblubenejsim reziserom, ale tentokrat si na plecia nabral viac ako uniesol.

Ani sa mi nechce verit, ze toto natocil Ayer. Zatial co v Sabotazi sabotoval len sam seba, Fury je zasah do cierneho. Ak si odmyslime zaver, tento naturalisticky film, obsahuje znacny pocet zmrzacenych tiel, ale na gore pri vykreslovani hroz vojny nespolieha. Ayer sprostredkovava vsetko cez pat hlavnych postav, ich prezivanie a chapanie vojny a to, co dokaze urobit s ludmi. Doraz sa kladol aj na detaily (rozmacknute telo v blate prechadzane tankami), co filmu dodava punc originality. Druznost, brutalita, fyzickost a skvely Pitt, v kvalitnom vojnovom filme, kde sa najdesivejsie veci neodohravaju na bojisku.

Revenge akcnaky su vseobecne velmi oblubene uz len z toho dovodu, ze v realite sa malo ludi docka spravodlivosti. Motiv pre pomstu dostavame rychlo a akcia moze bezat. Poviem uprimne, ocakaval som akcnu bombu v style Taken a akcia sa kvantitou aj vyrovnala, ale nie kvalitou. CGI krv robi scenky menej drasticke a realisticke, nez by vyzerali bez nej a Keanu podava zatial jeden zo svojich najhorsich vykonov, takze ma neodkopol z kresla ako Neeson. Chybala mi atmosfera, napatie, nieco co by filmu dodalo stavu, lebo aj ta strelba sa casom cloveku omrzi. Mohlo to byt o uroven lepsie s vyraznejsim hrdinom aj zaporakom, lenze v tomto pripade by som osobne Wicka neprirovnal k starym spinavym filmom, lebo je to skor nostalgicky zavan, nez pompezny odklon od sucasnych blockbusterov.

Tak ako Peter Jackson (momentalne premenovany na Hacksona) nadherne sfilmoval Pana prstenov, tak v Hobbitovi zbabral vsetko, co mohol. Ani v poslednej casti sa mu nedari uchopit film pevne, miestami je film skor animovana groteska, v inych pripadoch marny pokus urobit z toho epicke fantasy a priblizit sa co najviac k LOTR. Jednym z najvacsich problemov je opat velmi nevydarene CGI a fakt, ze je vyuzivane uplne, ale uplne vsade. Na make-up, kulisy a prakticke efekty sa zabudlo a nahradili ich efekty, ktore by som pochvalil mozno 15 rokov dozadu. Vsetky zaporne postavy a tvory su vlastne VFX, rovnako tak prostredie, vacsina elfov, trpaslikov, priroda, kaskaderske kusky, kone, budovy, dokonca aj samotny Dain II. Zelezna noha. Preto ked sa zacnu bitky, je vidiet, ze je to vlastne bitka piatich armad klonov a masove zavery vyzeraju ako sekvencie z hry Rome: Total War. Utoky jednotlivcov, kedy pocitacovy trpaslik jazdiaci na pocitacovej svini utociaci na pocitacovych orcov nevyzeraju o nic realistickejsie a lepsie. Nemam problem so CGI, ale s tym, ze efekty su tak zle, ze pri kazdej scenke biju do oka a sulad herec/efekty neexistuje. Mimochodom samotny Ian Kellen sa postazoval nato, ze vsetko sa odohravalo pred zelenym platnom. Viacere sceny su tak zle, az sa na nich ludia smiali (Legolas a kocky, Bard a vozik). Z nejakeho dovodu sme dostali poriadnu davku Alfrida, pricom tento mix Grimu/cartoon postavicky je nielenze otravny, ale kazi Jacksonove snahy urobit z Hobbita kopiu LOTR. Nic nevyzmikali ani z hercov a vsetky "dojemne scenky" su upachteny Freeman, ktory posobi dojmom, ze sa kazdu chvilu pomoci a potrebuje si odbehnut na WC, alebo prkenny Armitage, ci Pace. Radsej sa nevyjadrujem k vyobrazenie pomateneho Radagasta, Thorina nenasytneho zida, ci Galadriel ustrasenej z nazgulov. Jednoducho pred viac ako 10 timi rokmi sme mali nadhernu trilogiu vysperkovanu do najmensich detailov, teraz sme dostali CGI crapfest, za ktorym je vidiet ruku Hollywoodu, ktora z toho musela urobit tradicny klise odpad pre vsetky mainstreamove vrstvy, aby sa hrnuli shekels do vackov. Nebudem dalej vymenovavat chyby, za tymto vsetkym radsej zatiahnem oponu.

Univerzalny Hardy a Gandolfini vo svojej kozi v naturalistickej komornej krimi drame. The Drop stavia na tichych, ale hutnych hereckych vykonoch a dejovom zvrate, ktory nie je nezmyselne vkomponovany do deja, aby v nejakom okamihu sokoval divaka, ale odvija sa pomaly, cez percepciu vnimania postav. Nekompromisny, nehollywodsky snimok, ktory aj napriek jednoduchemu deju nie je len dalsou zbierkou klise, ale hodnotnym prispevkom do zanru.

Interview ziskalo tonu hypu vdaka hackerskym utokom a vyhrazkam Sony. Tie z filmu urobili marketingovu bombu a v USA aj akusi odu na slobodu (ironiou je, ze naozaj do cierneho triafali len poznamky filmoveho Kima na ich adresu). Popri vsetkych tych poburenych reakciach by bolo zaujimave sledovat, ako by reagovali keby nejaky stat nastavil zrkadlo im. Ak sem nebudeteme tahat globalnu politiku, tak film ako taky, aj ked s kontroverznym nametom je len dalsia radova Rogen-Goldbergovka. Spociatku hromada vtipov o zapachajucich penisoch a gay porne a pchani si zeleza do zadku, neskor uz len absolutne nevtipna cast, kedy sa konecne vysporiadaju s diktatorom. Takze ziadna prevratna satira, ani neskutocna zabavka typu Team America, ale len par klasichych Rogenovych fekalnych vtipov a americky pohlad na jedneho z ich poslednych velkych nepriatelov.

Jedna zo starsich adaptacii Dickensovej klasiky, ku ktorej som sa dostal vdaka vianocnej epizode Simpsonovcov. Pana Magora netreba nijak zvlast predstavovat, kedze serial bezal aj u nas v televizii. Jeho verzia Vianocnej koledy je vsak sklamanim, lebo ten povestny groteskovy humor takmer uplne vynechali a tym padom vznikla len nenapadita adaptacia, ktoru od absolutnej fadnosti ako tak zachranuju pesnicky a atmosfera spred patdesiatich rokov.

Tento film by sa mal nazyvat "zbierka klise o zivote americkeho decka a teenagera z rozvedenej rodiny". Predpokladam, ze kazdy, kto uz niekedy videl snimky s podobnou tematikou pozna stereotypy, ktore sa v nich dokolecka opakuju. Mame tu cerstvo rozvedenych rodicov, pricom matka robi zle zivotne volby a otec je nezodpovedny "manchild" a flakac. Najde si noveho muza, ktory posobi slusne, ale v realite je to alkoholik, tyrajuci rodinu. Zaroven si deti uzivaju zabavny cas s otcom, ktory ked ich ma chvilu na starosti, zatial co matka vyzera ako ta zla. Najde si noveho chlapa, byvaleho marinaka, ktory posobi slusne, ale opat sa jedna o chlastajuceho pravidlami posadnuteho psychopata. Na dve minutky ukazu sikanu, len tak aby sa na nu nezabudlo. Mason prechadza jeden milnik za druhym, najde si stredoskolsku lasku, ktora ho podvadza a on sa nevie zmierit s rozchodom a samozrejme v zavere ani nechyba matka utapajuca sa v sebalustosti. Dalsie drobnosti nie je potrebne ani vypisovat, pointa je v tom, ze toto vsetko sme videli uz milionkrat, len nie takto skombinovane v takmer trojhodinovom filme. Potlesk patri hercom a Linkwaterovi za ich odhodlanie, kedze tento film nakrucali postupne 12 rokov, ale tym to pre mna hasne. Formou aj obsahom slabe a nevyrazne. Linkwater nezachytil ziadny vynimocny zivotny pribeh, proste len zozbieral spominane klise a roztiahol ich do jedneho dlheho filmu. Po technickej stranke tu nemame nic inovacne, takze k comu sme dospeli? K obycajnemu pribehu, ktory je aj obycajne natoceny. Preto uprimne nechapem preco sa tu hovori o nejakom prevratnom filme alebo o majstrovskej vnimavosti zivota. Linkwater nezachytil naozaj tie nuansy, ktore zivot robia zaujimavym a krasnym, len pozliepal uz existujuce body, ktore sa neskutocne casto v kinematografii opakuju, nikde si nedupol, nezanechal svoj otlacok, proste nic, takze jedno velke sklamanie, ktore sa zviezlo na nostalgii americkych filmovych kritikov.

Tak ako sa po komercnom uspechu Twilightu zleteli supy, aby motiv lasky medzi sexi monstrami a neobycajnymi teenagerkami obrali az na kost, tak sa znovu objavili po uspechu Hunger Games. Mozeme preto v najblizsej dobe ocakavat filmy odohravajuce sa v dystopickej buducnosti, kde sa vynimocny sexi teenager dostane do partie urcitych bojaschopnych ludi, aby ich viedol proti rezimu, zatial co mu slizky nepriatel hadze polena pod nohy. A teraz objektivne priamo k Maze Runnerovi. Takmer dvojhodinovy film, kde sa vlastne nic nedeje a ked sa konecne nieco stane je to tak osuchane klise az ma clovek chut buchat si hlavu o stol. Ak si odmyslime, ze vacsina deja je pobehovanie po bludisku a neustale hadky sladkeho chlapca s arogatnym pomatencom, tak samotna pointa v zavere filmu je neskutocne stupidna (ak sa nahodou nestalo, ze ju v neskorsich knihach negovali a prisli s inym vysvetlenim). Kto by to bol povedal, ze vakcina proti virusu, sa vyraba tak, ze nechate skupinku chlapcov 3 roky zit na travnatej luke a nahanat sa s mechanickymi pavukmi v bludisku, aby ste odhalili preco su ich tela immune voci virusu.

Priznam sa, ze cestovanie casom a nasledne paradoxy mi vzdy motali hlavu, kedze som sa danej problematike nevenoval a preto nedokazem objektivne posudit do akej miery su udalosti odohravajuce sa vo filme mozne. Len tazko pisat nieco k deju bez spoilerovania celeho filmu. Najprijemnesie vas film prekvapi, ked od neho nic necakate. To je aj pripad Predestination. O tomto australskom nizkorozpoctaku som az donedavna nic nepocul a nakoniec sa z neho vyliahlo atmosfericke sci-fi, ktore okrem pribehu stoji na skvelej Sarah Snook. Keby to bol nejaky Hollywoodsky blockbuster za 150 milionov, mozno by bolo viac ludi sklamanych, nato, ze to je australska produkcia natocena za par supiek je to velmi prijemna a vcelku originalna zabava.