Hamaradža

Posledná tretina je naozaj veľmi milá, ale že som kvôli nej musel pretrpieť prvú, takmer nepozerateľnú hodinu mi príde dramaturgicky neospravedlniteľné. 2,5*

Obsahovo prekvapivo lacné, až trochu smiešne béčko, s hviezdnym obsadením, v ktorom americká vláda hľadajúca nebezpečnú mimozemskú formu života, pôsobí ako banda zmätených potulujúcich sa amatérov. Nebyť CGI, asi by som film pocitovo zaradil skôr do rokov osemdesiatych. Gigerove pôsobivé scénografické návrhy (Sil, vlak) nútia človeka porovnávať film s neprekonateľným, o 16 rokov starším Alienom, ktorý bol ale úplne inou ligou. Napriek tomu nemôžem Species uprieť akúsi podmanivú charizmu (kvôli ktorej dávam tretiu hviezdu). Možno je to tou nekompromisnosťou násilia, detinskou naivitou, alebo aj mimozemsky (ne)hrajúcou Natashou Henstridge.

Celkom pekná rozprávka o veľkých, silných vtákoch a krehkých guliach k ním prislúchajúcich. Ale teraz vážne: Poslednou dobou sa rád vraciam aspoň pocitovo do detstva týmito, pre mňa srdcovými, rozprávkami - pochválim sa aj, že hruď mi zdobí malé tetovanie magikarpa. Pri turbo power rangeroch som bol nepríjemne sklamaný, akému lacnému braku som ako dieťa venoval pozornosť a vášeň. Pri pokémonoch našťastie až tak nie. Druhý film žiaľ neoplýva tak hutným príbehom ako slávna jednotka a mysteriózna trojka - dá sa povedať, že je zavesený na chabučkú dejovú kostru (dačo o potrebe harmónie v prírode) a samozrejme, že by som bol z toho viac nadšený pred 15 rokmi. No i tak môžem povedať že som sa nenudil a rád sa do tohto sveta ešte niekedy vrátim. Srší z neho množstvo detskej kreativity, akej sú schopní iba japonci.

Katastrofa sa nekoná. Iba prehnane ambiciózne, poloamatérske scífko s ultimátnym námetom, celú dobu oscilujúce medzi gýčovou trápnosťou (prameniacou z prílišného brania sa vážne), vykrádania a kombinovania všemožných žánrových klasík a často i milou nadšeneckou snahou chalanov, ktorí sa v prvom rade bavia. CGI tu (samozrejme v rámci osemtisícového mikrorozpočtu) vôbec nie je tak na zahodenie, ako som očakával a viac než za tvorcov, mi bolo trápne za povýšeneckých čsfd trotlov typu "Slatkac". Úprimne, mám z filmu pocit zaujímavej a trochu bizarnej dobovej rarity z "mŕtveho" obdobia porevolučnej slovenskej kinematografie. Guilty pleasure čerešničkou na torte je samozrejme Desmod v titulkoch. Jedinou skutočne zásadnou chybou projektu tu ostáva fakt, že sa dostal do kinodistribúcie - nepatril tam.

Formálne úplne jednoduché, minimalistické, no Wiseman je klasa a pomocou postupov cinema direct okamžite diváka vtiahne a absolútne si ho podmaní. Od prvej minúty do poslednej sa nedá nadýchnuť. Šokovalo ma, koľko ľudskosti a pochopenia sa našlo u lekárov, ošetrujúcich sociálne prípady, drogovo závislých, či chudobných. Vo vzduchu panuje nefalšovaná chuť niekomu pomôcť. Absolútne neporovnateľné s naším súčasným podfinancovaným, rozkradnutým zdravotníctvom, v ktorom má človek pocit že doktora otravuje a ten ho chce mať čo najrýchlejšie z krku. Veľmi silný zážitok, no k plnému hodnoteniu mi chýbal silnejší presah.

Chris Marker s Tarkovským nestrávil zas až toľko času a nepodarilo sa mu natočiť zas až toľko "exkluzívnych" záberov. Tých pár, čo však zachytil (Stretnutie so synom, točenie Obete a jej následný strih a colorgrading z postele) je však natoľko vše-vypovedajúcich a silných, že ich viac možno ani netreba. Navyše je to všetko doplnené komentovaným stručným zostrihom Tarkovského tvorby, s niekoľkými naozaj dychvyrážajúcimi úvahami (o záberoch detí so stromom, ktoré otvárajú jeho prvý film a uzatvárajú jeho posledný). Kvalitný, neprávom zabudnutý dokument. Zvažoval som piatu hviezdu.

"On the Nature of Daylight" je nepochybne krásna skladba, ale v popkultúre už tak prefláknutá, až sa jej použítie stáva tým najotravnejším klišé, vytvára pocit vypočítavosti.

Nového contentu veľa nepribudlo (po mesiaci si pamätám iba fajn song "Five years"), sledujeme akurát making of filmu, ktorý už vo svojej meta podstate "making-ofom" do veľkej miery bol. Nie len, že to neprehlbuje zážitok z pôvodného Insidu (ktorý sa mi naozaj páčil), ale tento zážitok naopak, snahou ďalej ťažiť z jeho úspechu, rozrieďuje.

Akosi som počas celej stopáže čakal na to, že ma tam aspoň NIEČO zaujme, či nadchne, keďže som pomerne veľký fanúšik hernej série. Film je však infantilná stávka na istotu kráčajúca dávno vyšliapanými cestami a spontánnosť, či čokoľvek fresh by sme v ňom hľadali márne. Môžeme namietať, že cieľovou skupinou sú najmenšie deti (neoboznámené s žánrovými šablónami) - pre ne mi však film príde priveľmi násilný, plný faciek, úderov, štylizovaného mučenia (ťahanie Luigiho za fúzy) a mnoho ďalších nie úplne vhodných momentov. Zdôrazňujem, že vôbec nepodceňujem detského diváka, nemyslím, že by nedokázal spracovať lyrizované násilie, či komplikovanejší naratív, no násilie tu prítomné je samoúčelné a kruté - je to atrakcia. Možno by som zvážil tretiu hviezdu, keby tu bol aspoň jeden poriadny odkaz na môj srdcový Metroid (malý novinový titulok nepočítam).

Formálne nenápadný, no vnútorne nesmierne nápaditý zástupca charakteristicky českého suchého humoru.