Hamaradža

Krásni protagonisti! Svojím voľným, poloimprovizovaným naratívom mi to miestami pripomenulo novú vlnu.

Toto získa každým ďalšímí rokom na hodnote. Oplýva to komplexnosťou i objektivitou. Dnes však v tomto filme ako najjasnejšia hviezda žiari Karel Vachek.

Mal som nulové očakávania, šiel som na to iba ako na povinnú jazdu a skrátenie si času pred iným premietaním - a nakoniec sa z toho vykľul jeden z 5 najlepších slovenských filmov, aké som videl. Výborne napísaný, absolútne vťahujúci príbeh. Hrejivá oslava ľudskosti a občianskej neposlušnosti.

Herci hrajú ako o život (Hájek a jeho postava mi prišiel zaujímavejší ako sociopatická karikatúra Dana), ale je to vo výsledku o niečom? Kvalitne natočené, ale vnútri je to senzáciechtivý bulvár.

Napriek tomu, že sa to po úmornej trištvrtehodinovej expozícii konečne rozbehne, to svoju masívnu stopáž neobháji. Dej je predvídateľný a jeho výpoveď je síce dôležitá, ale príliš zjednodušená, zhrnuteľná do troch viet. Nízkotučný Jagten, s niekoľko úplne zbytočnými coming-of-age dejovými odbočkami.

Funkčná, napínavá žánrovka so sympatickou hrdinkou a nejakým tým samoúčelným plottwistom.

Dahlova poviedka (ako aj mnoho ďalších) bola pre mňa lifechanger. Zbierku "Neuveriteľné príbehy", v slovenčine vydanú v 1990, som našiel starým rodičom v domácej knižnici keď som mal asi 10 rokov a zhltol som ju za pár dní - bol som ňou úplne unesený. Henry Sugar bola z týchto poviedok tá najdlhšia a svojím vrstevnatým naratívom asi aj najviac vťahujúca. Anderson, narozdiel od Dahla, však ide akosi na istotu. V podstate nič relevantné k nej nepridáva, iba pseudodivadelnú štylizáciu (miestami pripomínajúcu Anderssona s dvomi S), búrajúcu štvrtú stenu, ktorú sme videli stokrát inde a lepšie. Navyše nám tento gimmick bráni byť viac vtiahnutý dejom - osobne som dúfal v trochu konvenčnejšie rozprávanie. Uvidíme čo jeho ďalšie netflix poviedky.

Počas celej stopáže som nadával na bezdejovosť, absenciu akéhokoľvek reálneho konfliktu a najmä všadeprítomnú nudu. A v tom zrazu nabehli záverečné titulky, niečo vo mne cvaklo a ja som nevedel prestať plakať. Tomu hovorím slow burn. Je to strašne jemné. (SPOILER: Kľúčovou informáciou pre mňa bolo zistiť, že režisérkin otec spáchal samovraždu, keď mala 16.)

Dramaturgicky to miestami viazne, ale vadí to, ak je to výtvarne tak dychvyrážajúce, že si nepamätám ambicióznejší stop motion projekt za posledných 10 rokov? Nerobí to kompromisy a ja s tým nemám problém. Fanúšikom odporúčam skuknúť aj Morganovho Bobby Yeah, ktorého pol hodina stopáže taktiež vznikala tri roky.

Subjektívnu tretiu hviezdu dávam za záverečnú scénku s Garthokom. Ten bol jednou z najviac fascinujúcich stopmotion príšeriek môjho detstva.