Hamaradža

Každá veta, ktorá v tomto veľmi pekne natočenom (!) dokumente zaznie, je absolútne pravdivá. Zároveň je ale tak všeobecná a univerzálne dobre známa, až akoby už strácala svoju naliehavosť, či výpovednú hodnotu. Mal som z toho jemnú pachuť klišé a pocit, že Katka má aj lepšie (tj. presnejšie) filmy.

Kúzelná, krásna oslava ľudskosti a zabudnutý klenot. Pán Blahoslav Hečko si plátno absolútne podmaní, akoby mu patrilo. V tých 30 minútach a 2 kompozíciach je všetko. Ani veta nechýba, ani veta navyše.

Téma trianonu nie je nezaujímavá (a padne tu k nej pár dobrých argumentov), ale takáto televízna forma s neveľkou výpovednou hodnotou nemá šancu utiahnuť stopáž 60 minút. 2,5*

Neškodný zástupca 2000kových teenage movies o trtkaní - ale s niekoľkými ikonickými scénami a najmä so srdcom na správnom mieste. Za mňa fajn. 2,5*

Jeden zo "zabudnutých" zástupcov skromnej slovenskej kinematografie 90. rokov, zameraných na témy (organizovaného) zločinu, morálnych dilem divokého raného kapitalizmu. Súčasnému diváckemu uchu nemôže nevadiť umelý, neprirodzený postsynchron. Na ten sa po nejakej dobe dá zvyknúť, no ani príbeh písaný Marekom Maďaričom, bývalým smeráckym ministrom kultúry, tu nie je ktovieako hutný, či pútavý. Nepomáha mu ani prestrelená stopáž, ktorá neudrží statický dej na dvoch-troch lokáciach. To čo na filme mohlo byť zaujímavé - zmätená postava zmietaná vírmi emócii, ktorá spácha najhorší zločin - sme už čítali (občas i videli) u Dostojevskeho, Dreisera, či Capoteho. Nič prevratné sa tu teda čakať nedá. Prečo teda film stojí za to vidieť? Kvalitné obsadenie (krásna a sympatická Kapráliková), staré obrazy Bratislavy, ako ju dnes už nepoznáme, pomerne zaujímavá hudba Báry Basikovej a Martina Nemca, politicky fascinujúca scéna v ktorej protagonistkin nevlastný otec spochybňuje dôsledky nežnej revolúcie (v 1995!) - a na záver najmä čudesná hláška v podaní D. Cinkotu: "Stoj, ty piča!". 2,5*

Hlavní partneri: TV Lux

K projekcii som pristupoval divácky lačný, no Strickland mi naservíroval zeleninový šalát, na ktorom síce nebolo nič zlé (a bol zdravý!), no nenasýtil ma. Pocitovo mi celé dve hodiny pripomínali jednu nerozbehnutú expozíciu, napriek tomu, že mi témy ako kulinárstvo, či audiálne experimenty, nie sú cudzie. Celkovo milá festivalovka, miestami som si spomenul na Greenawayov magnum opus, no ten bol žiaľ o niekoľko vesmírov inde.

Filmárska extraliga, vo forme niet čo vytknúť. Predkladám ale inú otázku, kvôli ktorej mi Matuszynskeho druhý film nepríde ako rovnaká rana do čierneho, akou pre mňa bola Posledná rodina (za mňa jeden z najsilnejších európskych filmov poslednej dekády). Nie je kopanie do zločinov komunistického režimu v roku 2022 príliš ľahkým terčom? Má nám takýto film dnes čo povedať? Neabsentuje tu presah do súčasnosti? Nie je to hra na istotu?

Mám rád zvieratá (vrátane potkanov) a sledovať ich utrpenie mi nie je príjemné - najmä krutá úvodná scéna s mnoho hodín trpiacim jedincom. Inak ide samozrejme o prvotriedny dobový dokument so silným politicky-metaforickým podtónom.

Lemova predloha ma dostala a bola jedným z mojich najmilších literárnych prekvapení minulého roka. György Pálfi je zas kreatívny, zaujímavý a skvelý filmár - a jeho Taxidermiu milujem. Trošku rozpačité pocity mám teda z jeho veľmi voľnej (čo samo osebe nevadí) adaptácie, ktorá je síce plná množstva vizuálnych nápadov a experimentov s formátom, či žánrom, jej ústredný príbeh (syn hľadajúci otca) však akoby nemal dostatočnú dramatickú silu, čo je niečo, čo nezachráni ani (vrámci rozpočtu) kvalitné CGI. Tam, kde ma Lemova kniha dostala svojím jemným existenciálnym dunením, Pálfiho film iba tak vyprchal. Je však škoda, že je v našich končinách natoľko neznámy. Má čo povedať a nevylučujem, že niekedy pri budúcom re-watchi môžem hodnotenie prehodnotiť. (PS: Keby to bolo na mne, ja by som dal Pánov hlas natočiť Carruthovi. Jeho filmová řeč oplýva podobnou kúzelnou nezrozumiteľnosťou a rovnako ako Lemove dielo aj jeho prístup je prísne vedecký)