Hamaradža

Fantastická smršť nekompromisnej kreativity v ktorej nie je ani minúta hluchého miesta. Trochu mi to atmosférou pripomenulo Herbertovu Dunu, no Lyncha aj Villeneuveho to bezpečne valcuje - najbližšie to má k tej magickej, neuskutočnenej. Na môj vkus je to záverečné vyznenie trochu príliš antropocentristické, no je to iba jedna z možných interpretácii.

Príjemný nadhľad, vydarený retro feel a nezvyčajný záporák s nezvyčajnými motiváciami. Milá žánrová jednohubka s neveľkými ambíciami. Paradoxom je, že rozbehová prvá hodina ma zaujala viac, než samotná konvenčná vyvražďovačka.

"Asi som mohla povedat 'Kašlať na vás, neurobím to.' a ísť do basy za neuposlúchnutie rozkazu, ale neviem..." Tradične kvalitný, silný a podľa možností čo najobjektívnejší Errol Morris.

Christine 50 minút kráča suburbom od domu k domu a pomáha svojím násťročným kamarátom zohnať heroín. O droge nepadne vo filme ani slovo, postavy riešia milé banality, small talk a nevinnosť vysloveného tým tvrdo naráža na kruté obrazy, ktorých sme svedkom, vďaka čomu necháva priestor pre ďalšiu interpretáciu. Clarke podobne ako v neskoršom Elephantovi dráždi diváka skrz repetíciu, cyklickosť nemilosrdného sveta osamelých postáv, ktoré vo svojej bezmocnosti rezignovali na jazyk. Chceme kolobeh zastaviť a postavám pomôcť, no nie je nám to umožnené a úzkosť graduje. Osobne by som bol radšej, keby svoje režijné majstrovstvo rozvinul do komplexnejšieho naratívu, (ako to na jeho základoch urobili Korine, či Van Sant) no zazlievať mu to nemôžem, už len pre tú originalitu a duniacu silu skrývajúcu sa pod povrchom.

Eggers to tradične vie s atmosférou, parádnym vizuálom i zvukom, no tentokrát (pre mňa po prvý krát) netrafil úplne do čierneho. Chce tu skĺbiť autorský artový film s komerčným blockbusterom, akoby nevedel, že komercia je ako mor, ktorý pokazí čokoľvek hodnotné, čoho sa dotkne. Výnimky (filmy ktoré fungujú na oboch brehoch) existujú, musia však byť dostatočne subverzívne, podvratné. To táto adaptácia Hamleta (či skôr staršieho škandinávskeho mýtu, z ktorého čerpal aj Shakespeare) nie je, berie sa tak veľmi vážne, až je miestami naozaj gýčová. A ešte jedna vec mi vadila - ak chcel byť príbeh akokoľvek fyzicky hmatateľný, nebyť plastovo umelý, nemal byť podľa mňa natočený v angličtine. Obsahovo celkom ok, najmä cením plot twist s Nicole/Gudrún, ktorý dovtedy pomerne plochému príbehu dodal značnú morálnu ambivalenciu, ktorú sme v hollywoodskom filme nevideli, ani nepamätám, a ktorá v nej chýba ako soľ. 3,5* a zaokrúhľujem hore fakt len s prižmúrenými očami, lebo do Eggersa stále vkladám nádej. Nabudúce by určite mohol skúsiť niečo menšie.

Veľmi ma bavila prvá polhodinka, počas ktorej je divák dezorientovaný a pomalým, postupným dávkovaním informácií si musí skladať podobu a pravidlá fiktívneho sveta. Sklamalo ma preto, do akej x-menovskej banality príbeh vykryštalizuje. Najzaujímavejším prvkom tohto filmu je napokon mimoriadne (!) nízky rozpočet 2000 dolárov, ktorý mi príde ako najväčšie sci-fi. Je naozaj možné natočiť za takú sumu takýto indie veľkofilm??

Prekvapivo schopný, zábavný a nie úplne blbý blockbuster, za Edge of tomorrow zaostávajúci iba o taký malý kúsok.

Avantgardný, silne poetický náhľad do súkromia čierneho homosexuála v 80tych rokoch, kreatívne narábajúci so zvukom, rytmom. Pocitovo značne melancholické, intímne a kultúrno-sociálne veľmi konkrétne lokálne zasadené. Dobré, kvalitné, úprimné, akurát trochu príliš insiderské. Chápem, že to tu formou nie každého zaujalo, poézia nie je ani mojou šálkou kávy. Na podobnú tému odporúčam (imho absolútne dokonalý) Paris is burning. Black men loving black men is the revolutionary act.

"Úžitkový" televízny dokument, zaplatený Bratislavským regionálnym ochranným združením, bez väčších umeleckejších ambícii. Skôr stručne informujúci, ako sa situácia má a že zasahuje i nás, na Slovensku (čo je určite užitočná informácia, keďže tu máme tendenciu tváriť sa, že sa nás klimatická kríza netýka). Na takto krátkej stopáži sa nemá šancu dostať do hĺbky, ani si neviem predstaviť, že niekoho aktívne (napr. politicky) ovplyvní, no rád budem prekvapený. Trochu nepríjemne ma pobavila "pozmenená" verzia Zizekovej myšlienky o konci sveta, v sedemnástej minúte. Kritika kapitalizmu vie v súčasnom politickom diskurze byť stále tabu, našťastie mi dojem napravil záver o neudržateľnom systéme založenom na trvalom ekonomickom raste. Osobne by som ale uvítal dlhšiu stopáž, s výrazne rozvinutejšou kapitolou "čo môžem urobiť?".

Solídna práca. Výpoveďou, aj peknou animáciou. Jediný, kto ma tu však dostal aj emočne, bol Max Richter jemne inšpirovaný Glassom.