Hamaradža

Double Down nedosahuje výšin toho najlepšieho od Eda Wooda, či Tommyho Wiseau, ale nemá od toho až tak ďaleko. Neil Breen je buď génius so zvrhlým zmyslom pre humor, alebo (ak svoje filmy berie vážne) musí byť mentálne značne slabší, alebo mať akúsi formu autizmu. Ak je pravdivá druhá možnosť, zaujíma ma, kde berie prostriedky na svoje filmy (rekvizity, drahé autá, a pár desiatok (ne)hercov) - kto mu umožňuje ich točiť. (Nie že by mi to vadilo, takýchto filmových katastrof bude vždy treba :)

S fľašou ríbezľového vína zhliadnuté 4 epizódy. Vyvršovať sa tu na skôr nudnej, ako urážajúcej reality show nemám potrebu, skôr musím povedať, že svet tik-tok influencerov je pre mňa úplne nový vesmír, ktorému sa mi stále nedarí porozumieť. :) Väčšinu stopáže som myslel na otázku: Prečo by sme sa mali tváriť, že sú títo mladí ľudia riešiaci absolútne banality relevantní, či akokoľvek obdivuhodní? Som zvedavý, ako seriál zostarne o 10, či 20 rokov, myslím, že to jedného dňa bude príjemné retro. :)

Jediný kto tu zlyhal, bol marketing, lákajúci diváctvo na strhujúcu, akčnú žánrovú adrenalínovku. Miesto toho máme jednoduchú, no vťahujúcu, komornú drámu. A keďže som celú dobu netrpezlivo očakával moment, kedy čierny pasažier začne rozbíjať lebky, tak pre mňa aj celkom nepredvídateľnú, prekvapivo (a osviežujúco!) čistú. Akurát výraznejší presah sa tu ťažko hľadá, za mňa ide skôr "len" o naozaj vydarenú a príjemnú žánrovku, dlho som zvažoval štvrtú hviezdu. 3,5*

Morris je fantastický v nachádzaní poézie v každodennom živote. Má rád ľudí, ktorí sa vedia nadchnúť a je mu jedno pre čo (keby chceme silou mocou medzi protagonistami nájsť styčný bod, pravdepodobne by to bola vášeň pre „netradičné zvieratá v netradičných polohách“, no nemyslím, že to je pre význam filmu podstatné), kreatívnym strihom zas z ich nadšenia vytvorí čosi nové, svojské, dýchajúce, žijúce vlastným životom. Nepochybne aj preto, pre svoju jedinečnú poetiku, sa stal Herzogovým americkým „chránencom“. Milá, zľahka artová bizarnosť - akurát emočne ma nedostala tak, ako kontroverznejšie dokumenty (napr. Seidlove, či Herzogove) ktoré trochu viac tlačia na pílu. Napriek tomu: neprávom zabudnutý klenot, s kúzelnou kamerou R. Richardsona.

Bizarný, dnes už neodolateľne zastaralý, experimentálny videoart sprostredkúvajúci vnútorný svet pravdepodobne psychotického včelára, formou digi-tripu. (Vhodné na sledovanie na ľubovoľnej omamnej látke.) Veľmi, ale veľmi poetický a imaginatívny nonsens, ktorý je ochotný svojho diváka zobrať na výlet iba tak ďaleko, ako mu to divák dovolí. Navyše ide o historicky prvý film streamovaný na internete - symbolicky tak akoby predznamenával jeho ďaľší vývoj - dnešného nekonečne-prekombinovaného virtuálneho contentu (plného konšpirácii, alternatívnych pohľadov na čokoľvek a memes). Vo svojej dobe bol kultom a prekvapivým kino-úspechom, prečo sa už dnes takýmto nezávislým extra-low-budget peckám divácky nedarí? Ako napreduje vývoj diváckeho vnímania? Stala sa naša myseľ menej otvorenou? 3,5*

Filmársky veľmi funkčné, prirodzené, s milými postavami a viacero pamätnými scénami. Podobne ako vo Formanovej prvotine Konkurs, mi tam však chýbal hutnejší príbeh. Historická hodnota filmu je však neoddiskutovateľná.

"Dobrý" film - nie len v zmysle kvalitný, ale skôr nežný, milý, sociálne uvedomelý a k svojím postavám až materský.

Pôvodne som myslel že všadeprítomná kritika "Prečo hlavnú hrdinku nehralo dievča so skutočným autizmom" je iba politického charakteru a snahe o zabezpečení pracovných miest pre ľudí s postihnutím - a už som bol pripravený Siu obhajovať. Už v prvých minútach filmu mi však bolo jasné, že to nie je iba o tom - Ziegler je milá a naozaj sa snaží brať svoju rolu vážne, no vo výsledku i tak pôsobí, akoby si z autistov skôr robila srandu. Po castingovej stránke teda išlo o skutočný prešľap, nehovoriac o tom že aj samotný príbeh aj s muzikálovými vsuvkami je iba pestrofarebná, gýčová žbrnda. Celkovo zo Sii-nej strany ide o nevkusný, gýčový cringe, aj keď pravdepodobne s dobrým úmyslom. Nový Rain man sa nekoná. Kate Hudson dobrá.

Romantický body horror v ktorom mäsožravý parazit nepožiera iba telo, ale i dušu. Nenápadný, malý, pomerne lacný, no nesmierne citlivý a kreatívny filmový trip. S nejasnou, až "novovlnovou", voľnou štruktúrou rozprávania plnou jemnej symboliky, no emočne súdržný, melancholický. Po všetkých smeroch "iné". Carruth je citlivý intoš (a asi trochu i narcis) a ja chcem viac jeho filmov.

Nekritický fanservice ktorý vo výsledku nepovie nič o ničom a pod povrch sa pokúsi ísť presne raz (a aj to s Lacom Lučeničom, nie Mekym). Ako jeho ne-fanúšik netuším po dopozeraní filmu, v čom má byť ako osobnosť inšpiratívny, alebo v čom bola jeho hudba invenčná. Verím, že Žbirka nie je hlúpy umelec a vie z neho vypadnúť aj niečo zmysluplnejšie, ako nekonečné kecy o Abbey Road. To by na neho dokumentaristi ale nemohli byť natoľko "meki". Vynikajúci komentár by Matty.