Hamaradža

Cool paranoidne-konšpiračný námet. Zvyšok je zľahka nostalgický osemdesiatkový polotovar. Zostarlo to, alebo to už bolo natočené tak naivne?

Žánrovo i výpoveďovo čisté, fantasticky zahraté a neobyčajne filmársky vyspelé road movie s tak silnou záverečnou katarziou, že som sa ešte niekoľko minút po skončení chvel. Možno práve v jeho čistote je jeho sila, nemätie diváka zbytočnými nečakanými zvratmi (ako príbehovo podobné Remember z 2015) ale sa drží v presne určených mantineloch, vďaka čomu skôr necháva divákovi viac priestoru na premýšľanie nad filozofickou rovinou príbehu (Pomsta a jej zmysel). 4,5*

Tie kontroverzie sú pomerne dosť nafúknuté - za filmom by som isto nehľadal akýkoľvek pedofilný komplot, či inú konšpiráciu. Režisérka Doucouré chcela pravdepodobne s dobrým úmyslom (čomu nasvedčuje aj záver s feministickým vyznením) zabrdnúť do sociálnych tém nefunkčných rodín pod väzniacou strechou reštriktívneho náboženstva. Dievča, ktorej nešťastná matka si neuvedomuje svoju vlastnú hodnotu, nemá ženský vzor a hľadá svoju vlastnú identitu, ktorú nikdy nemala. Téma teda ako taká nie je, podľa mňa, vôbec zlá, či nezaujímavá, filmársky je to takisto veľmi funkčné. V čom film však zlyháva na plnej čiare, je nepochopiteľná explicitnosť tanečných scén, v ktorých sú jedenásťročné dievčatá extrémne sexualizované, kamera im žiadostivo spočíva na ich detských zadkoch, prsiach a telách, akoby šlo o plnoleté tanečnice v rapových klipoch. Tento prístup nielen že posolstvu príbehu nepridáva, ale skôr anuluje akúkoľvek jeho výpovednú hodnotu - naopak sa sám stáva tým čo kritizuje, svoje postavy nechutne objektivizuje. (Pobavil ma vtip kolujúci sociálnymi sieťami v kontexte s týmto filmom - "Netflix vraj točí nový film kvôli ktorému reálne zastrelili 20 živých psov. Chcú tým šíriť povedomie o násilí voči psom"). Zvrhlé? Možno trochu. Ale ja myslím, že skôr iba nevhodné a nevkusné. 1,5*

Tie hrané pasáže sú dosť cringe (John333 v komentároch nazval film povrchným popíkom a mal pravdu), no inak ide o celkom (ne)príjemnú rekapituláciu rozsiahlosti súčasnej masívnej duchovnej krízy vyvolanej (aj) sociálnymi sieťami. Ja osobne som si dvakrát pauzol film, aby som si skontroloval mobil. Snáď dokument niečo zmení, ale skôr sa to nestane.

Po asi treťom zhliadnutí som sa znova uistil, že sa jedná pre mňa o film s pravdepodobne najväčším rozkolom medzi jeho umeleckými a remeselnými superkvalitami a mojou emočnou angažovanosťou. Hyper-intelektuálny film po všetkých smeroch prakticky výtvarne dokonalý, ale kvôli svojmu chladnému odstupu od postáv (aspoň pre mňa) bez jedinej skutočnej emócie. Viem, že to bol pravdepodobne úmysel, no asi nebol mojou šálkou kávy. 3,5*

Kaufmanove najnovšie dielo neraz pripomína skôr akúsi komornú Kafkovskú esej, než ucelený príbeh (ktoré som mal u Kaufmana vždy najradšej). Na trochu premrštenej stopáži necháva svoje postavy iba tak existovať, vymieňať si svoje životné skúsenosti a zážitky, filozofovať pomocou popkultúrnych odkazov, starnúť pomocou makeupu a masiek a neraz i mlčať a iba sa tak trápiť. V závere napokon ich nesmerovanie nikam, vrcholí v surreálnej muzikálovej scéne, ktorá by príbeh mala pocitovo uzatvárať. Možno i kvôli neznalosti predlohy ma film nedostal rovnako ako Charlieho predošlé režijné zárezy, napriek tomu si myslím že je dobré ho vidieť, už len pre jeho netradičné rozprávanie (Ktorá postava bola vlastne reálna a ktorá nie? Aj sám Kaufman na to odpovedá iba nejasne.) a čudesnú poetiku. A pre tú jeho jedinečnú úprimnosť.

Mal som problém s Lojom a jeho slovensko-česky hovoriacou postavou (rozumiem z akých koprodukčných dôvodov sa miešanie českých a slovenských hercov praktizuje, ale je to trochu päsť na oko a uberá to dôveryhodnosti) - navyše nepríliš zaujímavou. Takisto mi prekážal uhol pohľadu, z ktorého je príbeh písaný, tj. Mikolášek je vykreslený ako morálne čistý a najmä vizionársky liečitel, ktorý ani náhodou nemohol bohatnúť na naivite ľudí, ale z fľašky moči odhadol za sekundu celú životnú púť človeka od začiatku až po smrť. Zásadne mi chýbal skeptickejší pohľad na vec, naznačené pripustenie možnosti, že Mikolášek nebol geniálnym bylinkárskym polobohom ktorému spoločnosť iba krivdila, ale iba podvodníkom. Tam by však moje väčšie výčitky končili - Agnieszka si odviedla svoju prácu dobre, vzťahy medzi postavami sú hutné, emočne to funguje, Epstein napísal vydarený scenár (paralela škrtenia "Jedného dňa to urobím" funguje výborne) a najmä Ivan Trojan je naozaj pán herec. 3,5*

Predsmrtný "nekrológ", poňatý - nepochybne s veľkou angažovanosťou samotného Mlynarčíka - ako poďakovanie ľuďom, dôležitým pre jeho tvorbu (napr. Restany). Na mňa je však možno až príliš osobný. Ako človeka, ktorý má o jeho tvorbe iba málo vedomostí, ma neveľmi zaujal, jeho narážkam a vtipom som nerozumel, jeho spolupracovníkov väčšinou nepoznal a jeho (chronologicky zoradená) tvorba ma príliš neoslovila. Skrátka, kvôli nejasnému naratívu som nedokázal plne pochopiť a oceniť Mlynarčíkovu výnimočnosť pre Slovenské výtvarné umenie (čím netvrdím že výnimočný nie je). Pre zainteresovaných však dokument určite môže byť klenotom. EDIT: Zisťujem, že čo mi mesiac po zhliadnutí dokumentu ostalo v hlave rezonovať najsilnejšie, sú trochu podozrivé a nedovysvetlené okolnosti konfliktu Mlynarčíka a Kalmusa. Bol Mlynarčík agent ŠTB? Dôkazy na to nie sú, no viacero vecí tomu nasvedčuje.

Zemanovskú animáciu by som asi aj prekúsol (napriek tomu že Zeman sa nespoliehal na chladné CGI), no v rozprávaní príbehu film zlyháva. Gýč.

Andersson sa trochu opakuje (od geniálnych World of Glory a Songs from the second floor) a neposúva, no môžeme mu to pri jeho fantastickej výtvarnej imaginácii mať za zlé? 3,5*