Hamaradža

Dokument o cyberpunku ako umeleckom smere, žánri, či spôsobe života, ktorý zostarol nesmierne fantastickým spôsobom. Dnes už mimoriadne archaické, naivné a senzáciechtivé dielo, ktorá "bežnému, jednoduchému" publiku vysvetľuje fenomén, ktorý tu William Gibson začal. Tam, kde však Gibson videl dystopickú víziu skorumpovaného post-kapitalistického sveta, v ktorom jedinou cestou z chudoby je pouličný zločin, však autori dokumentu akoby videli žiarivú budúcnosť plnú svetielok, nápomocnej umelej inteligencie, či iných láskavých technológií, prenášajúcich nás do štedrého kyberpriestoru. Snažia sa pri tom omámiť diváka lacným CGI skorých rokov 90tych, počítačovými animáciami, ktoré neraz rušivo zasahujú do výpovedí spovedaných ľudí (napr. i Timothy Leary!), či absurdnými zábermi na vážne sa tváriacich "cyberpunks" - mládež posadnutú cyberpunkom, prišívajúcu si mikročipy na riflové bundy, presvedčených o tom, že keby chcú, môžu "niekoľkými klikmi posunúť NASA satelity". Takmer zabudnutá rarita, ktorá je dnes zaujímavá úplne iným spôsobom, než akým bola pôvodne zamýšľaná.

Kvalitne natočená hraná rekonštrukcia národnej traumy, akou je Srebrenica. Od začiatku je jasné, kam príbeh smeruje, no emóciám sa neubránime.

Režijne je to absolútna extraliga. Greengrassov polodokumentárny štýl k téme sadol ako riť na šerbeľ a takmer celú dvojhodinovú stopáž so zimomriavkami zatajujeme dych. Ani na sekundu pri tom neskĺza k pátosu, či gýču. Dokonalá filmárčina, ktorú by som pokojne púšťal na filmových školách, na ďalšie študovanie. ALE. Obsahovo je to ďalšia "tradične" patriotická báchorka o hrdinských Američanoch a "tých zlých z východu". Prečo sme sa nevenovali viac aj motiváciám moslimských teroristov? Tie mi pre príbeh prišli taktiež kľúčové.

Zhliadnuté na VŠVU na výstave "Žiadosť o dokonalú bytosť". Krásne spojenie slovenskej "východniarskej vlny divného umča", ktorej je Erik Sikora/Džumelec asi najroztomilejším zástupcom, s autentickou atmosférou brazílskej favely. Ťažko povedať ako, ale šlape to.

Skutočne jeden z najžiarivejších klenotov slovenskej kinematografie. Vrstevnatá mozaika, ktorej analýzu pravdepodobne začneme vševypovedajúcim spojením "Výpoveď doby", nemali by sme tu však končiť. Nylonový mesiac je totiž viac než len dobový bigbít a mladý Dežo Ursíny. Je to aj silný príbeh o naivných, mladých láskach, ktorý od začiatku vieme ako dopadne, ale o to viac preciťujeme jeho drobné zákutia. Je to aj ľudsky-pokrytecký protagonista, ktorý chce "chodiť po vlastných nohách" no Vandu by najradšej nosil na rukách. Je to aj jemná symbolika tuláckeho psa a batoľaťa načahujúceho sa po mesiaci. Je to aj neodolateľne zlá angličtina. Je to aj "Toto sú moji kamaráti: Ilja Zeljenka, Lasica a Satinský". Je to aj všadeprítomná atmosféra starej Bratislavy plnej mladých ľudí plných ideálov. Sú to aj drobné, humorné čriepky ktoré sa nezmazateľne zapíšu do pamäte a nie je ich málo (dedo a včely :). Je tu toho na analýzu omnoho viac. A že to všetko súdržne drží pokope je skôr malý zázrak. Grečner je zjavne moja krvná skupina. 4,5*

Prekvapilo ma trochu, že Tarkovsky tej dokonalej Lemovej predlohe nepridal zas až toľko toho "svojho". Skôr ju "iba" (pravda, veľmi podarene) zadaptoval. Jej ducha, atmosféru a myšlienku však zachycuje, takže nemám čo vytknúť. Parádna filmárčina, krásne farby.

Melancholický, paranoidný cyber-thriller so silným námetom, šťavnatým gore a pôsobivou audiovizuálnou stránkou. Dajú sa tomu vytknúť nejaké maličkosti (je to trochu doslovné a tomu "sociopatickému" záveru som mal problém uveriť) no nič to nemení na tom, že mladý Cronenberg kope prvú ligu, rovnako ako jeho otec.

Keď mne stále chutia aj Noého naturalistické kecy "o ničom" (a kto bol niekedy na naozaj nepríjemnom natáčaní, vie sa s nimi určite stotožniť), aj jeho hypnotické diskoblikanice, ktoré ma vedia dostať do zľahka odlišného stavu vedomia - a to aj na monitore notebooku. Ako celovečerák by to asi neobstálo, no na strednej metráži ma to absolútne uspokojilo.

Asi pred dvoma rokmi nám Remunda na škole púšťal nedotočený, rozrobený film, konkrétne scénu s exorcizmom. S tou konkrétne som mal asi najväčší problém (Typicky Klusákovské tlačenie na pílu, pripomínajúce patetický záver Daliborka, či tie slabšie skeče Borata, z ktorého ako idioti vyšli dokumentaristi, nie farár). Trochu som sa preto obával výsledného filmu, vznikajúceho niekoľko rokov, kvôli produkčným problémom. Z výsledkom som však nakoniec prekvapivo veľmi spokojný, je uvedomelý, vtipný, ľahký a určite nie jednostranne natočený. Partička fiktívnych dokumentaristov-ateistov neprišla robiť hanbu do Poľska, ako sa tu niektorí vyjadrujú. Prišla sa iba pozrieť na zúbok cirkvi v Poľsku, ako i tomu, do akých oblastí života tamojším ľuďom zasahuje (politika, rodina, atď.) Súdi ich pritom (z pozície najateistickejšieho národa) iba na prvý pohľad - v skutočnosti by im radi pomohli, vidia krásnu krajinu s úžasnými ľuďmi, ktorá je zmietaná vo veľmi absurdnom období historického vývoja - keď má jedna skupina neobmedzenú moc, nedopadá to nikdy dobre. Vynechajúc scénu s exorcizmom mi pritom prišla väčšina scén úplne vkusná, dramaturgicky dobre poskladaná - akurát obsahovo nesmierne desivá. Snáď sa v nasledujúcich rokoch v Poľsku bude absolútna moc cirkvi oslabovať - a nie nepriaznivo ovplyvňovať aj situáciu v okolitých štátoch, napr. na Slovensku. "Ak ste prišli hľadať Boha, ste v nesprávnej krajine."

S hudbou Sparks som nebol vopred oboznámený, na film som šiel skôr ako na nového Caraxa po deviatich rokoch - tým pádom som nemohol čakať nič konvenčné. Tak to i dopadlo - nekonvenčné je presne to slovo, ktoré najtrefnejšie popisuje to, čo sa tu udeje. Nadväzuje sa tu na muzikálovú i opernú tradíciu, jadro filmu je však (ako tu už niekto chytro napísal) "prapôvodné", jedinečné a originálne - pri takýchto dielach je diváctvo zákonite rozdelené na dve skupiny, nehovoriac o kritikoch, s ktorými to tiež bude mať ťažké. Každá druhá scéna akoby rozprávala trochu inou rečou, no i tak akoby zázrakom Annette ako celok funguje, najmä kvôli nespochybniteľnej zainteresovanosti a odovzdaniu všetkých zúčastnených (Sparks, Carax, fantastickí herci), ktorí tento film očividne milovali už pri vzniku a dávali mu zo seba všetko. Bezprostredne po dopozeraní sa mi z tohto vrstevnatého megaúletu (plného extravagantných režijných rozhodnutí) trochu točila hlava, po uležaní však musím skonštatovať, že som pravdepodobne nič podobné ešte nevidel - čo je takmer vždy pozitívum. Navyše OST mi tu hrá už tretí deň. Carax je endemit a one of a kind. Vďaka za zážitok.