Karamanlis

Rating PG-13 hovorí v podstate za všetko. Wish Upon je proste soft horor o teenageroch, natočený primárne práve pre túto cieľovú skupinu publika, ktorá je nielen v amerických kinách najpočetnejšia a pre komerčný úspech filmu kľúčová. Ak k nemu človek takto pristúpi a nemá prehnané očakávania, tak sa ako jednohubka dá skuknúť. Akútne si to však žiadalo fešnejšie herecké obsadenie, čo sa ústredných dievčenských postáva týka.

Pri horore okrem hrôzostrašnosti, napätia či násilnosti dokážem oceniť aj mieru nechutnosti. A práve čo sa tohto aspektu týka hnisavý, lepkavý a sliznatý Bite exceluje. Takto zhnusený som bol naposledy hádam počas pozerania Slithera z roku 2006 a potešilo ma tiež to, že snímka nebola nakrútená otravným found footage štýlom, ako sa sprvoti javilo (hoci v prípade Afflicted svojho času čosi podobné celkom vyšlo...).

Od tohto tretieho pokračovania pre mňa neznámej hororovej série Bunnyman (neznámou pre mňa po jeho pozretí asi zostane aj naďalej...) som podľa sympatického plagátu očakával väčšiu zábavu. Ide o exploitation, v ktorom síce nie je núdza o bezdôvodné násilie a mučenie, páchané psychopatom, nosiacom kostým zajačika z nejakej detskej narodeninovej párty a jeho rovnako vyšinutými negrami na nevinných belošských (zväčša ženských) obetiach. Príbeh však nemá hlavu ani pätu, gore efekty sú protivne digitálne a králičkove psychedelické vidiny tomu len zabili klinec do pomyselnej rakvy.

Mám rád odľahčený, no pritom inteligentný druh humoru, akým sa prezentuje The Babysitter. Je to v podstate kravina, ktorá sa ale ani nesnaží tváriť ako čosi sofistikované a svoju primárnu úlohu pobaviť žánrové publikum myslím vcelku slušne napĺňa.

Nútená väzenská premena outsiderského bankového úradníka v rešpektovaného kápa árijského bratstva Moneya ma bavila, táto story však podľa mňa nikdy nemala opustiť múry drsného kriminálu, nakoľko prelínajúca sa dejová línia s Harlonovým pôsobením v civilnom zločineckom gangu bola iba priemernou záležitosťou.

Podľa mňa je tento sequel rovnako dobrým a pôsobivým filmom ako Once Were Warriors. Jakeov asociálny spôsob života, nekonečné chľastačky a časté excesy, ktorými strpčoval život svojim najbližším by na utiahnutie celého pokračovania už asi nepostačovali, preto bolo potrebné príbeh presunúť z interiéru unimobunkových domčekov do špinavých ulíc aucklandského predmestia a rozšíriť ho o zápletku s miestnymi gangmi, ktorú kvitujem. Celé to znovu stojí na suverénnom Temuerovi Morrisonovi, vizážou pripomínajúcom môjho obľúbeného novozélandského kickboxera s maorským koreňmi Raya Sefa. Jake Heke v jeho podaní má opäť gule a keď to roztočí, idú žarty bokom, škoda len, že Clint Eruera, stvárňujúci jeho syna Sonnyho, ktorý mu tu mal sekundovať nie je ani z časti tak dobrým hercom ako Temuera...

Pre mňa ťažko stráviteľný amaterizmus s nesympatickým hereckým osadenstvom a smiešnou tendenciou tváriť sa ako nejaká okrajová forma sofistikovaného filmového umenia. Z troch poviedok ma mierne zaujala iba prostredná o neortodoxnej psychoterapii, ostatok som vyslovene pretrpel. Štýl, ktorý preferuje nemecký režisér Andreas Marschall ide úplne mimo mňa...

Steven Craig Zahler je svojrázny filmársky zjav. Už jeho celovečerná prvotina Bone Tomahawk niesla známky vysokej kvality a svojim novým počinom Brawl In Cell Block 99 ma prekvapil ešte viac. Brutalita tu totiž vygraduje do tak bizarnej podoby, že v záverečných minútach som si dokonca spomenul na hongkongskú väzenskú splatterovú šialenosť Story of Ricky. Keby bol do hlavnej role obsadený napríklad taký Scott Adkins, vznikla by z toho len ďalšia tuctová rezanica z prostredia kriminálu, no je to práve v pästiarskych súbojoch toporný komediálny herec Vince Vaughn, voči ktorému, čo by neústupnému bijcovi som mal sprvoti určité výhrady, kto v neposlednom rade robí Brawl In Cell Block 99 tak výnimočným.

Primárna myšlienka tejto epizódy nie je zlá, nakoľko podobné silácke preteky naozaj majú v našich končinách istú tradíciu. Ja osobne som napríklad v obci v našom regióne kedysi zažil súťaž v pretláčaní rukou, konajúcu sa v priestoroch pohostinstva a v inej dedine zasa zápolenie o najmocnejšieho junáka v štýle Strongest Man, prebiehajúce pre zmenu na futbalovom štadióne. Táto vďačná téma by sa dala krásne sparodovať, no akonáhle začali herci zo seriálu tradične teatrálne kolabovať, odpadávať a predstierať symptómy kdejakých ochorení, putovalo to opäť celé do sféry kontajnerovej zábavy.

Thomas Jane tu zahral zatrpknutého burana znamenite a pôsobil ako ďalší z bratov Bondurantov zo Zeme bez zákona. Celý príbeh sa v podstate točí okolo neho a jeho vnútorných démonov, na úkor čoho neboli charaktery ostatných postáv naplno rozvinuté. Niektoré výjavy s krysami majú schopnosť vryť sa človeku do pamäte, no na druhej strane duchárske scény postrádajú grády potrebné nato, aby ohromili súčasného, kvalitnejšou žánrovou produkciou vytrénovaného diváka.