Karamanlis

Oproti jednotke je dvojka o čosi málo záživnejšia, celý príbeh síce opäť stojí na padá na rumunskom upírovi Raduovi, ktorý tu rovnako ako v prvom Subspecies zasa terorizuje bezbrannú dievčinu, na scénu sa však pripletie aj Raduova krvilačná máti (teraz je už jasné, po kom chlapec zdedil svoju krásu), ktorej zjav je istým oživením diania a známkou toho, že tvorcovia oproti jednotke zainvestovali viac peňazí do masiek a trikov.

Nebolo to zlé, ale u tohto typu filmu by som predsa len uvítal o čosi viac surovosti v jeho revenge fáze, najmä keď zoberiem v úvahu, aký nesmierny potenciál mala postava nekompromisného mstiteľa v podobe na prvý pohľad úplne neškodnej ázijskej teenagerky (prečo napríklad nebolo ukázané zúčtovanie s kápom bandy grázlov, ktorý zabil jej otca?). Vadilo mi tiež, že príbeh bol podaný divnou formou, reálne dianie neustále striedali flasbacky, vysvetľujúceho čo sa vlaste udialo a to na mňa občas pôsobilo trochu chaoticky.

Nepríliš známy osemdesiatkový hixploitation, situovaný do zamrznutých švédskych hôr, v ktorých členovia filmového štábu, pracujúceho pre nesympatickú rádoby metalovú kapelu nechcene skrížia cestu rodinke znetvorených odľudov, netúžiacich po kontakte s civilizáciou. Scenár filmu stoji za starú belu a počínanie postáv je miestami až komické. Ktosi neustále vychádza von z chaty čosi riešiť a pochopiteľne sa už nevráti, jeho kolegovia ho odchádzajú hľadať, pričom dostanú báječný nápad rozdeliť sa. Keď už je nad slnko jasnejšie, že sa deje čosi hrozivé, situácia je kritická a pár ľudí zo štábu zjavne prišlo o život, štvorica namejkapovaných vlasáčov sa v teple zrubu bezstarostne oddáva sexuálnym radovánkam ako keby sa nechumelilo. Pri tomto type hororu to však akosi nevadí, nakoľko spomínané nedostatky sú kompenzované nevyhnutnými subžánrovými elementmi ako sú odpudivé masky horalov, dostatočný počet zabití, nejaká tá nahota a slušná porcia gore.

Slasher je u mňa momentálne polomŕtvy alebo presnejšie povedané spiaci subžáner a priemerný Blood Widow ho napriek tomu, že disponuje vcelku zaujímavou a mrazivé pocity vyvolávajúcou zápornou postavou z tejto kómy určite nezresuscituje.

Takto podobne, aj keď o čosi menej farebne to občas kmitalo na plátne socialistického kina, keď sa počas projekcie roztrhol film v rachotiacej starej premietačke. Na rozdiel od spomínaného úsmevného a skôr zriedkavého momentu je však Bluto cielené vizuálne barbarstvo, trvajúce nekonečných 5 minút.

Austrálsky Boar dopadol o čosi málo lepšie než dosť podobný kórejský Chawoo z roku 2009. Divák vidí v zábere väčšinou iba gigantickú diviačiu papuľu, na ktorej je síce badať poctivú ručnú trikovú prácičku, no po čase to s tou útočiacou tlamou, do ktorej sa ľudia tak nejak hádžu sami už začne byť otrava. Kanec sa v plnej paráde dostane do akcie iba ojedinele a keď sa tak stane, tak to nie je žiadna sláva, nakoľko vyzerá digitálne a v tomto ohľade pripomína práve svojho juhokórejského bráška Chawa. Potešila ma tu však prítomnosť Nathana Jonesa, z ktorého sa stáva akýsi dvorný herec Chrisa Suna (aj keď je pravda, že postavy, ktoré pod jeho režijnou taktovkou stvárňuje moc rozumu nepobrali), šialená hiphopového verzia songu "Ice Ice Baby" v jeho podaní či finálny súboj prerastených monštier, z ktorých jedným je práve Jones.

Atmosferická teenagerská vyvražďovačka, v ktorej nie je núdza o dejové zvraty, prekvapivé vysvetlenia či zmeny charakterov postáv, ktorých pohnútky sú inak dosť pritiahnuté za vlasy. Keď je však slasher situovaný do tak luxusnej hororovej destinácie, akou je temný severský les a do role final girl je obsadená obdarená fínska fešanda, tak to z už princípu nemôže dopadnúť vyslovene zle.

Komunistická Čína začala v 80. rokoch po vzore Hong Kongu natáčať vlastenecky ladené kung-fu filmy. Vznikli tak snímky ako Zrada a pomsta, Úder otvorenou dlaňou, Bojovník od Žltej rieky, Čarovný vrkoč či Tajný cisársky edikt a nakoľko išlo o produkciu krajiny, spriatelenej s vtedajšou ČSSR, tieto kúsky si našli cestu aj do československých totalitných kín a v našich končinách sa tešili veľkej obľube. Z rovnakého súdka je aj Bojovník z Wutangu, tematicky podobný práve Úderu otvorenou dlaňou z toho istého roku (konflikt stúpencov tradičnej školy wushu s arogantnými ruskými resp. japonskými zápasníkmi), trpiaci viacerými technickými nedostatkami, z ktorých najviac iritujúci je najmä strih, kvôli ktorému prepojenie jednotlivých scén občas funguje dosť čudesne. Technickú nedokonalosť sa Čiňania snažia kompenzovať poctivým fyzickým kung-fu a tvrdo vydretými bojovými scénami s minimálnou dopomocou trikov, čo je síce obdivuhodné, no výsledok nie je až tak pôsobivý, ako je tomu u niektorých obdobných hongkongských filmov z rovnakého obdobia.

Svižná škandinávska čiernohumorná gangsterka, štýlovo pripomínajúca rannú tvorbu Guya Ritchieho. Nechýbajú dejové zvraty, kuriózne situácie, nepredvídateľné reakcie postáv a keď sa k tomu pridá trochu nevyhnutnej brutality či osobitého vtipkovania, hoci aj na úkor žien alebo etnickým menšín, výsledok je nanajvýš uspokojivý. V hlavnej úlohe by som si síce vedel predstaviť aj niekoho záživnejšieho, než je zrovna Stellan Skarsgård, nejak zvlášť ma však neiritoval a po chvíli som si na jeho prítomnosť zvykol.

Nechápem, prečo sa stále pokračuje v točení pokračovaní tohto nezáživného príbehu o "bubákovi" a čím si zrovna Boogeyman zaslúžil stať sa sériou. Režisér Gary Jones je strašný fušer, kto ho už konečne raz zastaví?