Ten Druhy

Objektívne je toto podstatne lepší prequel než Wrong Turn 3. Úvod, ktorý sa odohrával pred 27 rokmi na psychiatrii bol síce zahraný horšie ako ochotnícke divadlo na hodovej zábave, ale potom začala nefalšovaná hororová jazda. Postupné gradovanie deja, napätie, atmosféra zimy, brutalita a narastanie zlosti na zdegenerovaných kanibalov. Veľký počet tínedžerov, uväznených snehovou metelicou v opustenom sanatóriu, sľuboval pomerne vysoký bodycount. Postavy študentov sa správali a vyjadrovali primerane prostrediu a situáciam. Príbeh sa vyvinul tak, že ostali iba dievčatá, preto som si oprávnene kládol otázku, ktorá z nich bude posledná preživšia (final girl)? Keby O´Brien nechal nažive jedinú černošku z bielych šudentov a navyše lesbu, musel by celý film štruktúrovať ako vážnu spoločenskú výpoveď, ale on nemá talent na to, aby vytvoril horor ako Friday the 13th alebo Halloween. Úplne mi však stačí zistenie, že som sa pri Wrong turn 4 dobre bavil. Téma o lesných retardoch má stále zlaté dno, ešte stále je nevyčerpaná, preto sa celkom teším na prípadné piate (voľné) pokračovanie...

Budem veľkorysý a dám až 4, réžisérom sa podarilo vybudovať mrazivú atmosféru, ktorá ma donútila vidieť gumenné monštrá - mutantov rýb oveľa hrozivejšie. Gore scény boli okorenené humorom, muži vyzerali ako machovia, a ženy boli étericky ženské, sálal z nich erotizmus, až ma mrzelo, že tvorcovia boli na šteklivé scény lakomí. Príbeh plynul s ľahkosťou, ale v závere sa na môj vkus príliš odtrhol z reťaze, keď monštrá zaútočili na ľudí počas festivalu v mestečku Solmon, ktorý doslova zmenili na bojové pole, a jednému z nich sa podarilo odhaliť miestnu kráľovnú krásy. Aj posledná scéna zrodenia monštra z tela ženy bola pritiahnutá za vlasy, hoci film ako celok vôbec neznehodnotila. Humanoids from the Deep má všetko to, čo by mal mať horor 80. rokov - a prevzal aj mnoho prvkov z Martinovho monster hororu L'isola degli uomini pesce (1979). "Gumáci" podľa mňa vyzerali lepšie než mnohé dnešné CGI príšery.

Zombinladen je krvavý a zároveň vtipný kraťas, ktorý má nesmierne dynamické tempo a na malom priestore dokáže nielen vytvoriť hrôzostrašnú atmosféru, ale aj dobre pobaviť a vysloviť ironický názor na americkú zahraničnú politiku. Takisto ide o paródiu amerických trhákov. Známy terorista vynárajúci sa ako zombi z Indického oceána, terorizovaný turistami... V jednej chvíli som nevedel či sa mám smiať alebo báť sa, ale potom som si uvedomil, že je to čistá fantázia. Ako filmári ani ja neverím, že pozostatky vodcu Al-Quajdy sú pochované na dne mora. Zombinladen je vcelku profesionálne natočený, zrejme to nebola lacná záležitosť. Žeby ho hradil nejaký tajný mecenáš?

Mŕtva dievka funguje ako objekt sexuálneho uspokojenia a súčasne predstavuje tajomstvo. Odkiaľ sa vzala a kým bola, dokiaľ žila? Takže, pre skupinku mladistvých outsiderov je táto zombíčka vlastne femme fatale, ako živá by sa o nich zaiste ani neobtrela. Súhlasím preto s názorom, že Deadgirl má sociálny rozmer, či zámerný, alebo nezámerný ťažko povedať, určite však provokujúci a hodný zamyslenia. Je to dekadentný a zvrhlý film, ani nie tak vizuálne ako v domýšľaní, - film, ktorý sa miestami tvári ako americká sračka, ale je natočený európskym spôsobom, vo svojej podstate je kontroverzný. Postavy sa vyvíjajú, sú psychologicky vyhranené, a hoci sa to nezdá, ich konanie je, aj vzhľadom na spoločenské zaradenie, až zarážajúco logické.

Napätie príbehu, ktorý vypovedá o podstate zla, vychádza z možnosti odhalenia. Žena traumatizovaná smrťou syna netuší, že ubytovala krvilačného zabijáka a je otázkou času, keby sa to dozvie. Takže, dejové zvraty sú očakávané. Privítal by som však dramatickejšie odhalenie, ako na základe logického zdôvodnenia, ktoré mi ponúkli režiséri. Súrodenci du Potetovci rozprávajú príbeh komplikovane, prostredníctom spletitých flashbackov vnášajú svetlo do situácie ženy, ktorej hrozí nebezpečenstvo. Chvíľami som bol na pochybách, či je ten mladík, ktorému tá žena pomáha, tým istým zloduchom, čo vyvraždil jednu rodinu. Zdalo sa, že ho minulosť dostihne a on bude pykať za svoje činy, ale spravodlivosť len prebehla popri ňom. Žiadny happyend, ani zadosťučinenie pre diváka. Anne Parillaud nehrala nejakú final girl z amerických krvákov. Ťažko povedať či to filmu prospelo, alebo nie. Z finále som mal veľmi nepríjemný pocit. To, čo sa na záver udialo nebolo iba hrozné, ale aj zlé.

Príbeh je vystavaný ako sled nešťastných náhod a konflikt vytvárajú rozdielne pohľady na skutočnosť. Inak sa na rovnakú udalosť dívajú vidláci zo zapadákova, ináč ju vidia študenti z mesta. Keď dôjde k vysvetleniu nedorozumení a z náhod sa stane zámer, Tucker & Dale vs. Zlo zrazu nadobudne inú podobu. Film je formálne prešpekulovaný, pritom však pôsobí prirodzeným dojmom. Páčili sa mi dramatické zmeny nálad, ktoré film vo mne vyvolával: chvíľami bol mrazivo atmosferický, potom zas drsne zábavný a záver mal dokonca výchovný rozmer. Keď je invencia, tak horor s komédiou ide dokopy.

Učiteľka, ktorá túži po láske a vyvoláva strach, je infikovaná votrelcom a pritom sa snaží o ľudský prístup, to je taká kombinácia ako horor s komédiou. Ide o koflikt záujmov, ktorý vytvára podivnú náladu. Vikaren je naozaj zvláštne dívanie sa. Chvíľu to vyzeralo veľmi zle, zdalo sa mi, že pozerám na nudú schôdzu ZRPŠ, ale keď deti tajne vošli do domu učiteľky začal plnokrvný horor. Zaujímavo bol využitý napríklad motív ceruzky, ktorou učiteľká klopala na stôl. Nepríjemne ostrý zvuk búchania sa neustále vracal a prepínal vnímanie skutočnosti na nejakú snovú realitu, následkom čoho sa niektoré scény opakovali a zvyšovalo napätie. Aj napriek silným momentom filmu sa nemôžem ubrániť dojmu, že Vikaren mal na viac.

Na môj vkus príliš komorné a inscenačné. Moja zvedavosť však rástla každou minútou až do konca príbehu, ktorý je akoby naschvál otvorený. Hrôzostrašné a nevysvetliteľné veci sú skryté pod poklopom do pivnice, ktorá pre trinásťročnú Rynn slúži ako skladisko mŕtvol. Údajne ich zabalzamovala a podľa všetkého neskôr, spolu s priateľom, zakopala za domom. Zaujímavé, že režisér je v tomto veľmi opatrný, vlastne nič neukáže, iba naznačuje, ale pokiaľ ibe o nahotu je pomerne odvážny a Judie Foster, vtedy vo veku hrdinky Rynn, vyzlečie. Vo chvíľach, keď prichádza hrozba, zrazu hrá hudba ako v nejakej melodráme. Little Girl Who... je film herecky zvládnutý na výbornú a výborný je aj príbeh, ktorý ponúka, čo však nemôžem povedať o réžii.

Nikdy by som neveril, že Amiši, títo prostí poľnohospodári, mi pomôžu pochopiť hlboký význam milosti. Odpustenie naozaj lieči bolesť, hoci to znie ako fráza. Amish Grace je Alfa Romeo medzi televíznymi filmami.

Keď som zbadal nože úhľadne poukladané na mäsiarskom stole a v prestrihu ženu zavesenú na háku, zľakol som sa, že pôjde o ďalšiu tuctovú gore-zakáľačku. Grafického zobrazenia násilia v Bereavement-e však nie je viac než je nutné. Ani páchateľ nevyzerá ako úplný imbecil, ktorý sa vyžíva v krvi - je to chlapík zo strednej triedy. Stevan Mena ťahá príbeh v dvoch líniach: osud uneseného chlapca a rodinné problémy mladej baby, ktorá chodí behávať do polí. Aj celý film v podstate plynie v joggingovom tempe, gradáciu nemá takmer žiadnu, ale narastá závažnosť zločinu... A je len otázkou času, kedy sa spomenuté dve línie príbehu pretnú. Záver bol taký, že sa dal predvídať, ale po bitke je každý generál. S. Mena to mohol ukončiť aj jednoznačne. Chápem ho, čo chcel povedať, že predurčenie človeka je nezvratné, najmä ak prežil ťažké detstvo a ovplyvnila ho "zlá" výchova. Túto myšlienku však mohol podať aj tvorivejšie (nie takto sterilne) a začať napríklad emóciami vo vzťahu bežkyne a uneseného. Nápady má veľmi dobré!