Ten Druhy

Horor Evil Angel (2009) nezaprie, že voľne nadväzuje na známy mýtus o Lilith - prvej manželke Adama, ktorá sa odmietla podrobiť jeho autorite a bola vyhnaná z raja. Osud Lilith plný hnevu a pomsty priťahuje aj režisérov hororu. Richard Dutcher sa s týmto biblickým námetom vyrovnal po svojom. Príbeh Lilith zasadil do moderného veľkomesta a zápornú hrdinku prezentoval ako uhrančivú, zvodnú sexy ženu, ktorá nepozná zľutovanie. Film začína riadne z ostra a napriek dvojhodinovej minutáži nenudí. Dynamické pasáže sú okorenené šokujúcimi gore efektmi a striedajú sa s pomalšími sekvenciami, ktoré vypĺňajú dohady vyšetrovateľov o diabolskej vrahyni. Ohromujúce sú tiež letecké nájazdy kamery priamo do centra diania (B. Butler) a znepokojujúce hudobné rytmy (J. Frizzell), ktoré vytvárajú pocit ohrozenia. Mimochodom Ava Gaudet v úlohe Lilith svojim vzhľadom pripomína Isu Jank, ktorá si túto démonickú ženu zahrala v staršom horore Night Angel (1990). Evil Angel sa úrovňou vymyká priemeru a stojí za pozretie.

Živočíšna talianska komédia pozostávajúca z troch epizód, ktorá má priamy ťah na bránicu diváka. Dokáže rozosmiať aj zamraziť, pretože obsahuje prvky grotesky. Režisér Martino do nej obsadil populárnych talianskych komikov svojich čias a scenáristi Castellano a Pipolo im napísali úlohy takpovediac na telo. Pippo Franco, ktorý sa snaží zarobiť si zamaskovaný za ženu, miestami naháňa hrôzu, pretože vyzerá horšie než originál. Neukojená žena kyprých tvarov, starnúci chlípnik a sympatický outsider - to je iba zopár ďalších malebných figúrok z tejto smutnosmiešnej komédie. Jednotlivé príbehy sú pomerne krátke a dynamické. Charakterizuje ich uvravenosť, šialená gestikulácia a nahota. Pre toho, komu nie je nič talianske alebo pudové, živelné, či erotické cudzie, a takisto ho neurážajú vulgárne hlášky a výrazy, bude Zucchero, miele e peperoncino výborným relaxom na voľný čas, pri ktorom môže úplne zresetovať svoju myseľ. Pre milovníkov talianskej komédie 70. a 80. rokov minulého storočia je tento poviedkový film taký malý kult.

V príbehu o mladej a krehkej krajčírke Thane z New Yorku 80. rokov, ktorá je znásilnená, sa všetko dôležité pre klasicky chápaný subžáner rape and revenge odohrá počas úvodných 20 minút. Veľmi opatrné scény sprznenia mladej dievčiny aj odplaty nasledujú bezprostredne za sebou. Oveľa drastickejšia je predzvesť znásilnenia (muž v maske zlého klauna) a jeho dôsledky (odstraňovanie tela). Situácia, ktorá vyvstane potom je naozaj veľmi bizarná. Thanu strašia vlastné predstavy, má dotieravého šéfa, zvedavú susedku a mrazničku plnú kusov rozporcovanej mŕtvoly. Čo s tým? Režisér Abel Ferrara sa zameriava na psychológiu hlavnej hrdinky, pozoruje zmenu Thany z bezmocného dievčaťa na akčnú ženu, ktorá už vôbec nerozpráva, ale vyjadruje sa iba streľbou z pištole. Svoju pomstu rozširuje na všetkých mužov, ktorých zabíja kdekoľvek hlava-nehlava. Hoci film Ms. 45 neobsahuje dynamický príbeh, je zaujímavé sledovať ako sa vyvinie. Myslím, že má čím prekvapiť, lebo nepredvídateľnosť je jeho hlavnou devízou.

Pokiaľ ide o gore D´Amatov Absurd rozhodne môže konkurovať slávnejším vyvražďovačkám svojej doby. A to aj napriek počtu zabití, ktorý je vcelku nízky. Brutalita vrážd je však zarážajúca a z hľadiska žánru pozoruhodná. Najmä tých z úvodu filmu, ktoré súvisia s deštrukciou hlavy obetí (lekárskou vŕtačkou či cirkulárom na drevo). Hoci sa Absurd tvári ako pokračovanie D´Amatovho hororu Antropophagus (1980), nadväzuje naň naozaj iba veľmi voľne. Vlastne tieto filmy spája iba šialený výraz neprehliadnuteľného Georga Eastmana v úlohe zabijáka. Kanibal Karamanlis z Antropophaga sa v Absurde takisto mení na gréckeho psychopata Tanopulosa, tentoraz bez kanibalských ambícii, ktorý však dostane viac priestoru. Dôvod jeho vražednej fúrie zostáva nejasný (jeho meno je zrejme nešikovnou narážkou na Tanatosa, gréckeho boha smrti) a celkovo vyznieva ako nedomyslený. Po bezradnom a trochu trápnom uvažovaní o ňom a jeho dopadnutí, ktoré vypĺňa jadro filmu sa divák predsa len dočká strhujúceho finále, ktoré umocňujú pocity strachu z uzavretého priestoru domu a zaujímavé grafické zobrazenie násilia. Absurd určite patrí k vrcholom D´Amatovej tvorby a môže zaujať aj dnešných priaznivcov hororu.

Dynamické akčné scény s plným priehrštím brutality hneď od začiatku vtiahnu diváka do deja. Potom sa akcia náhle spomalí a režisér prekresľuje horor na psychologickú drámu. Zamilovaná žena postupne prehráva boj s časom a nedokáže zabrániť premene svojho priateľa na ohavného zombi- mutanta. A opäť zmena: príbeh sa zdynamizuje a premení na neľútostné gore – jatky, navyše v pôsobivých zimných exteriéroch a vo vnútri opustenej budovy. V závere vypätá dráma, ktorá znovu, ale teraz proti sebe postaví bývalých milencov. Nasleduje plno ťažkých otázok, podčiarknutých teatrálnym rozhodnutím o bytí a nebytí „toho druhého“. A krvavé scény v zimnej scenérií sú zvýraznené uhrančivým hudobným sprievodom. Moje očakávania od Mutantov neboli vysoké a teda moment sklamaného očakávania sa nedostavil. Skôr naopak. Vcelku pôsobivé francúzske hororové dielko, s myšlienkou aj priestorom na zamyslenie...

The Silent Scream, posledný "veľký" film legendárnej hororovej divy Barbary Steele, v čase uvedenia sprevádzaný výraznou reklamnou kampaňou, veľa sľuboval. S odstupom rokov treba uznať, že v kontexte žánrovo príbuzných slasherov z 80. rokov je to vcelku nadpriemerný kus. Filmový príbeh od začiatku vzbudzuje mrazivé očakávania: podivný dom na morskom pobreží, čudná majiteľka, ktorá nevychádza z izby... Malá skupinka vysokoškolákov, ktorá v dome nájde ubytovanie, správne tuší, že medzi jeho stenami sa ukrýva niečo príšerné. Aj keď je Silent Scream vnímaný ako slasher, krvavý príliš nie je, gore scény sú zdržanlivé. Skôr využíva prvky melodrámy. Na rozdiel od mnohých slasherov, ktorých sa v 80. rokoch točili kvantá, je však naozaj strašidelný. Napriek nízkemu bodycountu totiž dokáže zaujať temnou atmosférou umocnenou hudbou plnou nepokoja. Zo súčasného pohľadu sa dej odvíja možno trochu menej dynamicky a pomalšie, zato kompozícia príbehu je premyslená a napätie riadne vygradované...

Názov hororu "Nebojte sa tety Marty" vlastne poukazuje na spôsob, akým možno interpretovať tento zvláštny film v réžii A. Bianchiho, ktorý produkoval L. Fulci. Tety Marty sa naozaj netreba báť, množstvo záhadných náznakov a asociácii v tomto sprvu pomalom mysterióznom slasheri sa v závere náhle spojí a dovedie diváka k prekvapivej pointe. Tento Bianchiho film má premyslenú kompozíciu a vnútornú logiku, čo nemožno povedať o viacerých starých talianskych (vrátane Fulciho) hororoch. Hoci sa odohráva akoby mimo čas, v krátkom zážitku na prahu smrti, vôbec nie je ťažkopádny, naopak, je to ľahko stráviteľný letný slasher, ktorého ľahkosť korešponduje s vidieckym prostredím, kam je situovaný príbeh. Postavy sa postupne jasne vymedzujú a uvedomujú si, že sa točia v bludnom kruhu, z ktorého niet úniku. Vychádzkové tempo príbehu v závere vystriedajú naozaj krušné chvíle (nahota, krutosť, napätie), skrátka krvavé jatky, síce s odkazmi na známejšie slashery, ale zato aj svojrázne a štýlové. Mám na mysli napríklad aranžmá spoločnej rodinnej večere s mřtvymi príbuznými. Napokon, zaujmavých nápadov je vo filme vcelku dosť.

Soaviho horory z prelomu 80. a 90. rokov (Stage Fright, La Chiesa, La Setta a Dellamorte Dellamore) predstavujú posledné hodnotné výboje talianskej školy (M. Bava, L. Fulci, D. Argento, L. Bava a iní) a završujú jej úspešné obdobie. La Chiesa/ Svätyňa je démonický horor s charakteristickými znakmi pre tento žánrový typ. V expozícii filmu sú hrozné výjavy z dávnej minulosti a v nej má pôvod aj tajomné zlo, ktoré sa s odstupom času opäť prebúdza k životu. Staré klišé, klasický vzorec, ale Soavi ho dokáže predsa ozvláštniť. Pracuje s náznakmi, nie je popisný, ani príliš názorný. Ponúka často len morbídne detaily a ostatné ponecháva na predstavivosti diváka. Šikovne využíva prelínanie. Zábery na skratkovité gore scény strieda s pohľadmi na ženskú nahotu. V mrazivej atmosfére uprostred kulís gotickej katedrály pripravuje entré starodávneho zla a pritom nestráca zmysel pre humor. Soavi bol, na rozdiel od viacerých svojich krajanov, ktorí nakrúcali horory, naozaj talentovaný. Preto škoda, že sa jeho kariéra od polovice 90. rokov, po hororovom filme Dellamorte Dellamore, začala uberať smerom k televíznej tvorbe.

Netypický slasher z 80. rokov, ktorý zďaleka obchádza klišé žánru. Žiadny psychopatický zabiják, schématicky pribúdajúce obete, ani hrôza okorenená dávkou nadrirodzena. Night Warning je viac než len klasický horor. Je to aj príšerná psychologická štúdia o narastaní zla v pomerne uzavretom prostredí jednej rodiny s bizarnými vzťahmi. Tento film na tú dobu odvážne spracováva tabuizované témy ako incest, homosexualita a schizofrénia. V Night Warning kadečo nehrá tak ako by malo, a preto sa všetko napokon vyvinie inak ako by sme čakali. Vraždy tiež nie sú samoúčelné. Vyvstali zo závažných osobných tráum a ich zdôvodnenia môžeme hľadať v minulosti postáv. Režisér William Asher názorne zobrazuje čosi, čo možno nazvať zhubná vášeň v tom najzvrhlejšom slova zmysle. Takisto herecké výkony sú na slušnej úrovni. Susan Tyrell v úlohe psychotickej tety, aj Jimmy McNichol v postave jej synovca, ktorý jej bol zverený do opatery, hrajú veľmi autenticky.

Carpenterov film zo sklonku 80. rokov využíva žánrové podnety sci-fi, hororu a thrilleru, ale nezanedbateľné sú aj komediálne prvky, ktoré odľahčujú postupne hustnúcu atmosféru. Režisérovi sa od začiatku darí nebezpečne naštartovať predstavivosť divákov, najmä vďaka množstvu mysterióznych správ, ktoré stále viac objasňujú podstatu veci. Carpenter to má moc dobre premyslené a súčasne zachováva dynamickú priamočiarosť dejovej línie. Podstatu tvorí jednoduchý fantastický príbeh, v ktorom sú hranice medzi Dobrom a Zlom ľahko rozpoznateľné i zásluhou zázračných okuliarov. Tieto slnečné zrkadlovky umožňujú vidieť celé to teatrum bestiarium – bytosti, ktoré predstavujú hrozbu. Film v závere naberie šialené obrátky a prinesie veľa akčných scén. Nechýbajú ani hrdinovia ochotní položiť životy pri záchrane ľudstva. Ale napriek ich statočnému úsiliu je záverom nutné konštatovať: They live!! Rozhodne nejde o plytký film na skrátenie dlhej chvíle. Na to je príliš rafinovaný.