Ten Druhy

Robin Campillo v Les Revenants svojráznym spôsobom spracováva zombi tému. Vlastne sotva by sme našli podobné uchopenie tejto tematiky v kinematografii. Kladie fundamentálnu otázku ako adaptovať oživených mŕtvych, ktorí sa húfne vracajú z cintorínov. Režisér si všíma spoločenský, ale aj veľmi osobný aspekt tejto otázky. V mozaike pochmúrnych príbehov adaptácie živých mŕtvych zachytáva rôzne spôsoby prijatia, ktoré sú neraz bolestnejšie než odchody na druhý svet. Nielen samotní navrátilci, ale aj rodiny, manželia, ktorí si našli nových partnerov alebo deti, ktoré dedili, stoja pred vážnym problémom. A spoločnosť stavia záchytné tábory. Campillovi zombíci majú klasické znaky nemŕtvych, nízku telesnú teplotu a svetloplachosť. Avšak na rozdiel Romerových zombíkov sa v nich neprebudili hlboké primárne inštinkty, ale zostala im inteligencia, spomienky a schopnosť uvažovať. Nie sú krvilační, ale ich samotná prítomnosť je desivá a predstavuje ťažko definovateľnú hrozbu. Zaiste nielen sociálnu. Režisérovi sa darí vytvárať mrazivú atmosféru, plnú úzkosti a naliehavosti. A navyše, akási ostrá nostalgia sa tiahne touto filmovou esejou s prvkami sci-fi a hororu.

Nenápadný španielsky hixploitation dokazuje, že aj s malým rozpočtom sa dajú robiť veľmi dobré filmy. El rey de la montaña je zasadený do nádherných horských exteriérov, kde vyčíňa spočiatku neznámy ostreľovač. V takmer celom filme vidíme tajomného strelca vždy iba na zlomok sekundy. V letmých záberoch kamery sa objavujú nič nehovoriace detaily na oblečenie alebo zbraň. Neistota v tomto filme predstavuje spoľahlivý spôsob ako vytvoriť desivú atmosféru. O čo viac bola identita neľútostného strelca vo filme zahmlievaná, o to prekvapivejšie je odhalenie jeho totožnosti v závere . „Kráľ hôr“ sa vyznačuje veľmi pozvoľným stupňovaním napätia a nie je v ňom núdza o dramatické zvraty. Takisto má zaujímavú kameru aj výtvarnú stránku. Ale žiadny uspokojivý happyend v podobe zadosťučinenia z likvidácie agresora neprichádza. Naopak, vinný sa cíti prenasledovaný a jeho pocit viny prerastá do zúfalstva. Situácia „vyslobodeného“ hrdinu je paradoxne viac bezvýchodisková ako v čase keď bol pod paľbou. Aj divák sa dočká otvoreného konca, ktorý uvoľňuje priestor na zamyslenie.

Pomerne vydarený slasher zo začiatku 80. rokov s neodmysliteľnou dávkou nahoty a prekvapivým rozuzlením. Režisér Jeff Lieberman umocnil atmosféru lokalizáciou príbehu. Just Before Dawn sa odohráva v malebnom horskom prostredí, pri jazere s vodopádom a v malej zabudnutej osade s dreveným kostolíkom. Ostatné prebieha podľa zaužívanej schémy slasheru. Skupinka prázdninujúcich vysokoškolákov je v cudzom prostredí čoraz viac bezmocná a postupne vyvražďovaná zaostalým psychopatom v košeli s kockovaným vzorom. Aj keď ide o vcelku konkrétne indivíduum, prvoplánový protagonista to určite nie je. Lieberman klasickému slasheru vnukol trochu zvláštny rozmer. Spočiatku sa totiž zdá, že vrah je všadeprítomný a diváci majú možnosť pociťovať skľučujúcu bezradnosť obetí. Záhadný opar, ktorý sa nad vrahom vznáša, neskôr rozoženie podozrenie, že „nepracuje“ osamote. A to, čo sa napokon vykľuje z tohto podozrenia, je vítaným osviežením filmu.

Spočiatku nenápadný filmový príbeh, ktorý vychádza zo skutočných udalostí prekvapivo ponúkne viac, než by sme od neho čakali. Rozvíja sa pomaly, postupne graduje a napokon pochmúrnou atmosférou môže konkurovať hororom. Režisér Mario Azzopardi realisticky zobrazil život v izolovanej náboženskej sekte, ktorej členov kruto psychicky aj fyzicky týra fanatický vodca Roch Theriault, ktorého presvedčivo stvárnil frankokanadský herec Luc Picard. O brutalitu samozvaného mesiáša vo filme naozaj nie je núdza (amatérska operíácia žalúdka, amputácia ruky, sexuálne násilnosti v prítomnosti detí) a vstúpenci sekty nemajú pokoj ani po smrti – napr. z kostí jednej mŕtvej konkubíny si urobí Theriault náhrdelník. Samozrejme, film Divoký mesiáš má aj psychologickú rovinu, režisér preniká do myslenia Rocha a jeho deviatich žien. Pozornosť venuje aj kurátorke (hrá ju Paula Jackson), ktorá sa po policajnom zásahu podieľa na objasnení prípadu a zároveň sa pokúša vyrovnať s vlastnou minulosťou.

Je to príbeh domáceho násilia, ktorý sa opakuje v tónoch starožitného rádia. Obraz je zámerne tmavý, strašidelné scény sú spočiatku desivé a lakačky fungujú, ale iba krátko, potom sú predvídateľné. Od chvíle ako do chlapíka vstúpi duch a zasvietia mu oči, no najmä keď sa snažia vysvetliť, prečo sa to deje, začína ochotnícke divadlo. Také rozťahané, to málo by stačilo krátky film.

Od tohto som si veľa sľuboval. Označenie džungľa obchádza všetko oblúkom. Nepodarilo sa mi spárovať ani tému s priestorom. Tento diel sa mal jednoznačne odohrávať v Ostrave.

Tam kdesi vonku sa túla veľký zlý vlk. Možno je tých vlkov viac. Občas niečo šuchne, občas niekto vystrelí. Ani nevieme či trafil, žiadnu akciu nevidíme. Pritom sa po lese povaľuje toľko častí ľudského tela! Hlboko v horách sú dokonca naaranžované mŕtvoly. A vlk to určite nebol, lebo ten by ich nepriviazal o strom. Do konca filmu chýba už len asi 15 minút a zatiaľ nulová gradácia, žiadna dramatizácia a pomalé tempo, iba zmätené chodenie po lese a nejaké tie indície... Našťastie sa nakoniec predsa len niečo stalo. Za peknú hudbu a záverečné ling-čchi dávam 3 *.

Hneď z prvých záberov sa na mňa valil kolotočársky vizuál. Veľkolepý rozjazd a pestrými farbami hýriaci jas v ťažkej retro atmosfére ma okamžite vrátil v čase do 90. rokov 20. storočia k hororovým antológiám, seriálom a programom, ktorými nás sprevádzal nejaký teatrálny rozprávač, čo súkal z rukáva svoje múdosti a iné frázy, akože mimochodom komentoval príbehy, trochu nešikovne kládol otázky a dával nám chrobáka do hlavy. Aj tu je pán Dark, pohrebný rečník a prvoplánový funebrák. Tie jeho poviedky boli strašné. Prevládal v nich čierny humor a žánrovo sa približovali ku groteske. A príbeh o prezervatívoch? To bola čistá agitka, ktorú by mohli premietať ako odstrašujúci príklad v rámci výchovy k partnerstvu, manželstvu a rodičovstvu. Treba sa správať zodpovedne. Nepokazme si to!

Nedávno som videl horor "Z" a tak som si pozrel aj Come Play, lebo som bol zvedavý ako sa tvorcovia popasujú s námetom imaginárneho priateľa. Či na základe známej schémy rozpracujú nový variant ošúchaného príbehu. Na začiatku to bolo sľubné... Hoci je aj tu zaostrené na rodinu s malým synom, tento chlapec je autista, preto sa navyše riešia problémy s tým súvisiace. Zároveň je načrtnutých viacej vzťahov: medzi deťmi v škole, medzi dospelými atď. Kým vo filme "Z" vládne taká retro nálada, v horore Poď sa hrať (Come Play) sú moderné technológie všadeprítomné. Je to pochopiteľné, keďže pomáhajú samotárskemu chlapcovi s poruchami reči zaradiť sa do života. Na druhej strane však ide o moralitu, ktorá ukazuje ako nás moderné technológie ešte viac izolujú. Prostredníctvom tabletu a mobilu sa totiž do nášho sveta pokúša preniknúť monštrum, ktoré chce byť jediným priateľom osamelého chlapca. Aké názorné skĺbenie sociálnej drámy a hororu! Tu však inovácie končia a pokračuje osvedčené klišé. Hoci cítiť väčší rozpočet (ako pri "Z"), ani samotný Larry nie je príliš strašidelný. Je to taký prerastený bubák, pred ktorým sme sa v detstve ukrývali pod posteľou. Skrátka, jednohubka, ktorá nenadchne, ale ani neurazí.

Čistý priemer, predvídateľné, iracionálne, násilné a tým nemyslím len krv, ale aj, že je to pritiahnuté za vlasy. Meter a pol vysoká dievčina (13) tu stojí proti niekoľkým 150 kg neonacistom. Kde asi vezme tú silu a ten dôvtip na víťazstvo, keďže je zrejmé, že film sa neskončí po štvrťhodine, to je tá správna otázka s nejasnou odpoveďou. Nakoniec bol z toho survival, ktorý vcelku ušiel. No hoci dievčatko všetky prekážky v hre o život prekonalo, filmu sa klišé prekonať nepodarilo.