Yoda sama

Jeden z najtemnejších filmov roku, odohrávajúci sa v jednom z najškaredších miest na zemi, na čele s perfektne vydesenou Blunt, s ktorou sa divák zarovno dostáva čoraz do väčšej beznádeje (jej najlepšia rola vôbec) a skvelým Del Torom, ktorý si právom ukradol film pre seba. Dalo by sa polemizovať, aké by to bolo bez geniálnej Deakinsovej kamery či vynikajúcej Villeneuveho réžie, ale načo, keď je to jeden z najlepších filmov roka.

Totálne som tomu podľahol, nebudem to tajiť. Abrams nám suverénne servíruje Novú Nádej a je mi to sakra jedno, pretože to má neskutočné grády, vrcholové scény, perfektné efekty, dobré postavy, skvelý stret nových i starých hrdinov, silné, fakt silné emócie, kopec srandy a druhú najlepšiu bitku so svetelnými mečmi v celej ságe. Možno to hral tou formou na istotu, čo mi vôbec neimponuje. Možno to objektívne časom nebude na tých päť hviezd, ale čo s tým, keď lepší blockbuster tu tento rok nebol. Možno je fakt, že to tých posledných tridsať minút vytiahlo vyššie. Možno bude ďalší diel lepší. Ale tých 32 rokov čakania na regulérne, neprepálené a dobre napísané pokračovanie totálne stálo za to. Tuším mi tento rok nič nevyrazilo v kine viac dych, ako prvá naháňačka Falcona.

Nikdy som nemal voľajako extra v láske Wrighta, či už tento príbeh, takže to pre mňa mohla kľudne byť smrteľná kombinácia. Nakoniec je to celkom fajn, scenár je len behanie, skákanie, strieľanie a lietanie z bodu A do B, no má to skvelý soundtrack, Jackman si toho zloducha v každom výstupe náramne užíva a vizuálne je to očarujúce. Možno to bol v kinách prepadák a nestane sa to novou klasikou, no rozhodne to nie je nejako extrémne zlý film.

Keď som videl, aká puča to píše, bál som sa. A možno aj právom. Má to za hrsť skvelých scén a príbeh je na niektorých miestach fajn a zapadá do celkového temného univerza (veľa ľudí pokape, nemá to rozprávkový koniec), Jessica je samozrejme extrémne sympatická čoby cynická alkoholička s morálnymi zásadami, Tennant sa celkom vyšantil a... to je asi tak všetko. Tých trinásť dielov je príliš mnoho na to, aby sa to neutápalo v papierových postavách, náhodných zvratoch a pomaly únavných vzťahoch len pre to, aby som dostal to, čo som dostal. Naviac, nech bol akokoľvek desivý a pravdepodobne jeden z najzaujímavejších aj vrámci filmov, Kilgrave je ako záporák premrhaný potenciál, proste sa s ním dalo lepšie vyhrať a urobiť z neho naozajstného skoro až poloboha. Druhá séria ma však zaujíma určite viacej, než sólovka Lukea Cagea.

Ed možno zvláda tie tri polohy naštvaný-škodoradostný-napätý, no viac z toho celého nevyčaruje, aj zásluhou scenáru a réžie. Ono je to totižto na úrovni toho podivného seriálu čo chvíľu bežal aj v tuzemskej televízii a celkovo to postráda všetko čaro, ktoré mala Leterrierovo-Stathamovská éra. Ostalo z toho len nezaujímavé nič, kde je jedinou zábavnou stránkou Stevensonove machrovanie. Ale nebudem to určite porovnávať s Hitmanom, toto kope aj tak inú ligu, kde sa na akčné scény a ten blbý príbeh aspoň ako tak dalo pozerať bez úškľabkov, s kamennou tvárou.

Dve skvelé scény nezachránia niečo tak síce atmosferické, no zároveň pusté. Naposledy, keď si Mann nerežíroval svoj scenár to dopadlo presne naopak. A aj napriek tomu, že posledný komorný duel je fajn dohra, neuznávam film ako celok a Hemsworth je veľmi zle obsadený. Michael potrebuje comeback typu Collateral.

Detstvo, ktoré sprevádzala Williamsova legendárna téma, dvojica droidov, mladý a neskúsený, no odhodlaný Luke, krásna rebelka Leia, starý Obi-Wan Kenobi, ukecaný frajer Han a temný lord Vader spolu s hrsťou geniálnych praktických efektov, skvelého príbehu a rozsiahleho univerza. Bolo to dobré detstvo s mojím najobľúbenejším a najkultovejším sci-fi filmom.

Do kina by som na to neišiel, doma mi to neublížilo. Paťo je sympaťák a jeho ujebané motivačné videá na youtube sú mojím pravidelným šálkom čaju, takže mi je trocha ľúto, že sa aj tento dokument neniesol v podobnom duchu. Nebudem nejako extra nadávať na banálnosť jeho existencie či jeho vyprázdnenosť, je to hlavne pre fanúšikov.

Príspevok do kategórie lacných (nie rozpočtom) hororov, kde jediné pnutie ktoré som pri sledovaní cítil bolo to sranie, čo ma postihlo v polovici a jediný krát, kedy som cítil aké také sympatie k postavám bolo, keď som ich videl zábavným spôsobom umierať. Vidím že scenárista Slater mal úspešný rok.

Najdospelejší (a asi aj najkrajší) rodinný film tohto roku, vôbec nie paradoxne od Francúzov. Na toto neberú rodičia deti ale skôr deti rodičov.