Volodimir2

Dokument je venovaný obetiam a potomkov týchto obetí z vypálených obcí v dobe 2. svetovej vojny. Nedáva si obrovský záber, len taký, ktorý unesie v časovom limite. Všetka česť za tvorbu takých dokumentov, veď ako vidíme aj v tomto dokumente, tých žijúcich svedkov je na tomto svete už len poskromne. Ležáky, vypálené 24.6.1942, nacistom padlo za obeť 33 obyvateľov osady, 11 deti bolo odoslaných do koncentračných táborov a 2 dievčatá boli odoslané na ponemčenie do Tretej ríše. A práve tie dve prežili a vrátili sa po vojne do Ležák. Marie a Jarmila Šťulíkove, z nich Jarmila nás sprevádza aj dokumentom (podrobnejšie Ležáky osada, ktorá stratila svojich obyvateľov, nie pamäť, 2002). Ďalším aktom brutálneho násilia je osada Český Malin v oblasti Volyň na Ukrajine. Masakrom na obyvateľoch nás sprevádza Alojz Martinovský, kde dňa 13.7.1943 položilo životy nezmyselnému násiliu 104 mužov, 161 žien a 105 deti. Zahynuli aj 4 Česi, ktorí boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Popolom ľahlo nacistickému besneniu aj 68 domov. Ďalším miestom utrpenia bol Juříčkov mlyn, tu nás sprevádza spojka partizánov vtedy 16 ročný Ján Mária Hronek. 3.4.1945 na základe udania Nemci obkolesili partizánsky úkryt pod mlynom. Celá rodina Ján Juříčka s manželkou a troma deťmi boli na mieste zastrelený, zo 6. partizánov 2 utiekli, jedného zajali a 2 partizánov zabili, jeden spáchal samovraždu. Mlyn bol zapálený. Ďalším miestom odporu bola osada Prlov, ktorá bola vypálená za pomoc partizánom 23.4.1945 aj tu robí sprievodcu Ján Mária Hronek. Zradca Oškera nacistom ukazoval, domy kde pomáhali partizánom a na základe toho bolo 23 ľudí zabitých a domy vypálené. Výstrely z oslobodzovacích zbraní už bolo počuť a tak stúpalo aj sebavedomie ľudí v Leskoviciach. Novovzniknutý revolučný výbor zmobilizoval ľudí a postavili sa na odpor utekajúcim Nemcom. Dôsledok tejto revolty 26 ľudí zabitých a dedina vypálená dňa 5. a 6.5.1945. Poslednou tryznou tohto dokumentu je osada Vařákové Paseky a keďže som sa tejto téme venoval nedávno (detailne Ztracené adresy, 2011 respektíve Smrť sa volá Engelchen, 1960 a 1962), nebudem sa tu znova opakovať.

S istotou zisťujem, že niektoré moje komentáre sa strácajú, napríklad tento som posielal 7.5.2014. Ide o českú verziu režisérov Jana Kadara a Elmu Klausa podľa predlohy Ladislava Mńačka a dejovo sa nedržali presne predlohy. Veľmi kvalitný film. Film poukazuje na odvrátenú tvár odboja, drsný príbeh z moravsko – sliezskeho pohraničia z konca 2. svetovej vojny. aj Je zázrakom, že tento film prešiel cez schvaľovaciu komisiu, lebo vo filme český partizán mučí zajatca, ruský partizán sa zraní a neskôr sa zabije, všetci tu veľa pijú, milujú sa a hlavne sa nehlásia ku komunistickej strane. Dokonca Nemci pomáhajú Čechom a Slovákom v odboji.

Zoznam dielov: 1. Drogy v prvej línii 2. Paprsok smrti 3. Nacistickí jaskyňoví ľudia 4. Biologická vojna 5. Nacisticko - islámská dohoda 6. Adolf Hitler. Aj keď dokument je zodpovedne spracovaný v kontexte sme sa nič nové nedozvedeli. Séria síce nám rozpráva o temných stránkach druhej svetovej vojny. Ale to vie celý svet, že v službách Hitlera a nacistického Nemecka sa v dobe vojny zgrupovali najvýznamnejšie svetové odborné špičky a technológie. Áno dosiahli obrovské úspechy v oblasti farmácie a lekárstva, fyziky ale i iných vied. Nové poznatky nám umožňujú pochopiť experimentovanie s drogami (ale o tom skôr by mohli hovoriť vojaci, ktorí prežili vojnu vo Vietname), vytvorenie tajnej super zbrane (zbraňové smrteľné lúče), technické objavy vo vesmírnej technológii. Mýty o nadradenosti Árijskej rasy, potomkovia starých supermanov, to bol hlavný prvok nacistickej ideológie. Pokračuje časť biologických zbraní, ktoré boli použité pred tisíckami rokov, Hitler ich ale vo vojne nepoužil. Keď nemecké jednotky vstúpili na územia osídlené moslimami (Balkán, severná Afrika, Krym a Kaukaz) začal Berlín vidieť islam ako spojenca proti svojim údajným spoločným nepriateľom - Britské impérium, Sovietsky zväz, Amerika a Židia. Desaťtisíce moslimov bojovali za nacistov v tejto vojne. Záverom sa dostaneme už priamo k Adolfovi Hitlerovi, diktátorovi ktorý si upevňoval svetovú nadvládu. A tento diel je o vzostupe a páde nacistického Mesiáša.

Keďže 2. svetová vojna bola vo filme spomenutá len okrajovo, nedá mi aby som sa k Rumunsku nevyjadril. Na začiatku septembra 1940 Rumunsko požiadalo nacistické Nemecko o pomoc pri reorganizovaní rumunskej kráľovskej armády. Nemci vyslali takmer 20 000 inštruktorov aj z bojovou technikou. Sila rumunskej armády bola okolo 1 milióna mužov s rastúcim počtom moderných zbraní. Tak je logické, že Rumunsko vstúpilo do vojny ako verný spojenec nacistického Nemecka. Najlepšie vybavené divízie v zostave rumunskej 3. a 4. armáde boli pripojené k nemeckej 11. armáde. Tak vznikla armádna skupina Antonescu, ktorá mala dobyť Kyjev, Odesu a neskôr bola nasadená u Stalingradu. Červená armáda operáciou Uran (začiatok 19.11.1942) zmietla a úplne zničila 18 rumunských divízii, čo znamenalo stratu 175 tisíc mužov, ďalších 26 tisíc stratili v priebehu májovej evakuacii na Kryme. Účasť na vojne Rumunsko vyčerpávala a velenie armády začalo pochybovať o konečnom nemeckom víťazstve. Začalo rokovať so západnými spojencami. Spojenci však požadovali, aby Rumunsko rokovalo aj so Sovietskym zväzom. Podmienkou prechodu na druhú stranu bola v podstate bezpodmienečná kapitulácia, vyhlásenie vojny Nemecku, zapojenie sa rumunskej armády do bojov proti Nemcom, uznanie sovietskych nárokov na Besarábiu a platenie reparácií za škody spôsobené rumunskou armádou na sovietskom území. Necelý rok pred koncom vojny však prozápadné sily v krajine uskutočnili prevrat, odstránili diktátora Antonesca a Rumunsko previedli na stranu spojencov. Stalo sa tak 23. augusta 1944.

Film je skutočným príbehom o Anne Rosmusovej. V roku 1976, ako študentka na cirkevnom gymnáziu, získala od spoločnosti Sony striebornú medailu a výlet do Paríža za esej "Sloboda v Európe". V roku 1978 dúfa znova vo víťazstvo s témou " Bežný deň v mojom meste od konca Weimarskej republiky do začiatku 2. svetovej vojny". Zameriavala sa na činy aktívneho a pasívneho odporu nacistom v meste Passau a na osud Židov. A vtedy sa to všetko začalo, nikto v meste nie je ochotný hovoriť o tomto slávnom odpore a mestské archívy sú pre ňu zatvorené. Otvorenie tejto témy spoluobčania vôbec neprivítali kladne. Stretáva sa s aktívnym odporom . Mesto nechce byť konfrontované so svojou minulosťou a snaží sa zakryť nacistické zločiny. Prácu prerušila a neskôr sa k nej vrátila. Tri roky trvali súdne spory, aby sa konečne dostala do mestských archívov. Zistila že v okolí mesta boli vybudované koncentračné tábory, kde boli vojnoví zajatci a ľudia na nútených prácach, že mnoho významných osobností mesta Passau boli aktívnymi nacistami. Výsledky svojho bádania zhrnula a v roku 1983 vydala knihu "Odboj a prenasledovanie na príkladu mesta Passau v rokoch 1933 až 1939". Anna Rosmusová svojou oddanosťou pravde pokračovala v bádaní, čo bolo zaznamenané v niekoľko desiatkach dokumentárnych filmoch koncom osemdesiatych rokoch. Čo malo za následok aj v spätnom tlaku týchto vysoko postavených ľudí, dokonca aj v hrozbách smrti, nasledovala jej emigrácia do USA. Film nám ukazuje príbeh, dotýkajúci sa veľmi citlivej témy pre celú nemeckú spoločnosť. Téma Tretej ríše a ľudí v povojnovom Nemecku, ktorí boli na vedúcich postavenia ešte aj dnes rezonuje, áno mnohí z nich sa podieľali na veľmi hrozných udalostiach, vrátane smrti ľudí. Nemci išli po vojne tak ďaleko, že do svojej abecedy si pridali ß, čo sú písmena "SS" v jednom balíku. Čo sa týka archívov, Nemci sa s ich odkrývaním neponáhľajú, ešte stále milióny dokumentov sú ukryté pred pravdou. Neobstojí tvrdenie, že tak sa chráni obraz zjednoteného Nemecka. Tento film bol ukončený v roku 1990 a natáčaný v roku 1989. Takže bol vytváraný v dobe pádu Berlínskeho múru (1989) a zjednotenia Nemecka (1990). Ide o veľmi zaujímavý príbeh, ktorý sa končí s otvorenou otázkou, preto si myslím, že by si zaslúžil remake.

Dokument je natočený podľa knihy Stanislava Motla “Válka před válkou” a venuje sa téme, nie veľmi aktuálnej a populárnej . Približuje nám postoj tisícov Nemcov žijúcich v nemeckom pohraničí, ktorí aj napriek veľkému tlaku zachovali vernosť Československej republike. Mnohí z nich v 38. roku v československých vojenských uniformách boli pripravení brániť svoju vlasť proti Hitlerovi. Keď bolo najhoršie a fanatizmus sudetonemeckých henleinovcov a nemeckých nacistov bol neznesiteľný, utiekli z pohraničia do vnútrozemia a nie len aby si zachránili život, ale aby i naďalej pokračovali v boji proti Hitlerovi. V tej dobe bolo na území republiky rada nemeckých protinacistických organizácii okrem Nemeckej sociálne demokratickej robotníckej strany to boli aj Republikanische Wehr (polovojenská organizácia nemeckých antifašistov), Rote Wehr (poriadková organizácia Nemeckej sociálnej demokracie), ATUS (nemecká športová organizácia) a ďalšie. Dokument nám približuje osud troch ústredných hrdinov z tohto obdobia Tonyho Kuenzla, Emmu Görlichovu Jebautzku a Annu Jindřichovu. Podľa oficiálnych štatistík týchto utečencov bolo 171 401 ľudí, z toho 141037 Čechov, 10496 Nemcov a 18673 Židov. Stanislav Motl je obdobou na Slovensku Dušana Hudeca aj jeho životným krédom sú dokumenty z obdobia 2. svetovej vojny prezentované predovšetkým na osudoch jednotlivých konkrétnych ľudí. Obom patrí moja veľká úcta a ešte veľa kvalitných dokumentov z tohto obdobia.

Som si vedomý svojej prísnosti pri hodnotení tohto filmu, ale išlo len o chabý pokus o vojnový film. A už vôbec ho nemôžem zaradiť ani do sféry paródie. Film sa snaží prezentovať ako historická dráma, ale je v ňom príliš veľa historických, technických ale aj fyzických nezmyslov. To už vôbec neberiem do úvahy urán dovážaný belgickými bojovníkmi odporu z belgického Konga do USA. Je pravdou, že nemecká ponorka prevážala urán, nebola to ale U 235 ale U 234, ktorá viezla 560 kg oxidu uránu do Japonska. 8. mája keď Nemecko kapitulovalo bola ponorka v severnom Atlantiku a 14. mája 1945 sa vzdala americkému torpédoborcu USS Sutton, východne od Flemish Cap (viď film Das letzte U-Boot z roku 1993). Oxid uránu bol odoslaný do Washingtonu, nie sú žiadne pochybnosti, že tento materiál bol tiež súčasťou atómovej bomby zhodenej na Hirošimu. Ťažko sa mi hľadajú klady tohto vojnového filmu z obdobia 2. svetovej vojny, mal som problémy aj s belgickým veliteľom, ktorý nerešpektoval žiadne zákony a nikoho. Nedávam najnižšie hodnotenie pre množstvo zaujímavých scén.

Ide o dokumentárny film , ktorý bol uzamknutý v archívoch Veľkej Británie od roku 1945 nakoľko z dôvodov, ktoré opisujem v komentári sa nepodarilo film pripraviť ako dôkazový materiál pre povojnové procesy s vojnovými zločincami. Táto verzia filmu je z roku 1984 a je pod názvom „Pamäť táborov“ a posledná verzia filmu je už z roku 2014 pod názvom „German Concentration Factual Survey“. Dokument je názornou ukážkou ako víchrica byrokracie a politického pragmatizmu zničili dokumentárny projekt, ktorý svet nikdy predtým nevidel. Na podkladoch pre tento film pracovalo 43 kameramanov (7 britských, 28 amerických a 8 sovietskych) v pásme svojho postupu pri oslobodzovaní v 9 koncentračných táboroch Belsen, Dachau, Buchenwald, Ebensee, Mauthausen, Ludwigslust, Ohrdruf, Auschwitz a Majdanek a na 2 neľudských tragédiách v mestách Thekla a Stendal. Kameramani s neskutočnými detailmi s umeleckou dokonalosťou a s neznesiteľnými efektmi filmovali obete zverstiev a tak zaznamenávali na filmový pas utrpenie tých, ktorý prežili. Prvýkrát sa nedokončený filmový záznam premietal na ministerstve informácii v Londýne a bol považovaný za usvedčujúci dôkaz zločinnosti nacistického režimu. Po dokončení mal byť premietaný v Nemecku a ukazovaný zajatým Nemcom, sudcom a prokurátorom v procesoch proti vojnovým zločincom. Udalosti v Nemecku prebiehali omnoho rýchlejšie, ako práce na filme. K pomoci na ňom bol prizvaný aj Alfred Hitchcock, najvýznamnejší režisér všetkých čias a inovátor v oblasti hororu (zábery z filmu boli aj pre neho neznesiteľné). Ale od septembra 1945 sa politické priority zmenili. Pokiaľ išlo o západ, už tak nešlo o konfrontáciu Nemcov so zločinmi ani o ich rýchle odhaľovanie ale prvoradá bolo zabezpečenie ich spolupráce v rámci hospodárskej ale aj politickej obnovy Nemecka, tvárou v tvár Sovietskej hrozbe. Začala sa preberať realita studenej vojny. A tak dokument premrhal svoju príležitosť a bol odložený ad acta. V roku 1952 bol film vytiahnutý z archívu ale aj pohľady na históriu sa vyvíjali a tak niektoré poznatky z filmu sú nesprávne a niektoré stanoviska, komentáre sa nezhodujú z tými, čo vieme o koncentračných táboroch dnes. Dokument nie je o holokauste a o prenasledovaní len jednej skupiny ľudí, židia sú v ňom uvádzaní len ako jedna skupina z mnohých ľudí, náboženstiev a národnosti, ktoré sa stali obeťami nacistického teroru. Nepresnosti uvedené vo filme, počet zabitých v Osvienčime 4 milióny ľudí je dnes opravené na 1,1milióna a 2,1 miliónov obetí v Majdanku je upravené na 79 tisíc obetí. Neobstojí tvrdenie, že v Dachau boli väzni splynovaní, medzi väzňami boli obrovské skupiny homosexuálov, Rómov, Sintov, politických väzňov, nespoľahlivých, komunistov, zadržaných vojakov to všetko popri preferovaných Židov. Dokument je súhrnom veľmi drsným faktických záberov z nemeckých koncentračných táborov.

Hitler neutiekol v ponorke do Argentíny, neschovával sa na základni na Antarktíde, ani na odvrátenej strane Mesiaca. Od konca vojny časti Hitlerovho tela sú uložené v Moskovskom archíve. Ale prístup k nim bol nemožný. Všetko bolo štátnym tajomstvom a sám Stalin vydal na informácie o smrti Hitlera embargo. Ale nie len Stalin aj ďalší páni Kremľa Georgij Malenkov (1953), Nikita Chruščov (1953 – 1964), Leonid Brežnev (1964 – 1982) Jurij Andropov (1982 – 1984), Konstantin Černenko (1984 – 1985) až pádom Sovietskeho zväzu za Michaila Gorbačova (1985 – 1991) sa otvorili archívy a tak až potom mohli vzniknúť takéto dokumenty. Tento bol venovaný málo podstatným osobám, tlmočníčke Smeršu Jelene Rjevskaje (dostala na starosť Hitlerove zuby) a asistentke zubného doktora Hitlera Käthe Heusermannovej. Nejakým záhadným spôsobom sa do dokumentu nedostal Hitlerov dentista Hugo Blaschke, ktorý bol zajatý 20.5.1945 a podrobne popísal Hitlerov chrup a mostík. Fakty z tohto dokumenty sú známe už niekoľko desaťročí a nič nového som sa z neho nedozvedel.

V polovici februára 1943 začala 17. divízia japonskej cisárskej armády pod velením plukovníka Kawashima rozsiahle vyčistenie priestoru v oblasti Xuzhou. Útok bol zameraný do priestoru veliteľstva 4. novej Čínskej armády v Huaihai. Tá síce prešla do protiofenzívy ale v marci 1943 japonská armáda v rámci operácie „Liutang“ ju zatlačila do oblasti rieky Liutang v severnej časti Jiangsu. Musel nasledovať ústup do bezpečia hlavných funkcionárov velenia armády, komunistickej strany Číny a vládnych orgánov. Prvé boje prebiehali medzi 4. novou Čínskou armádou a 17. divíziou japonskej cisárskej armády v priestoroch Lao Zhangji a Zhu Duzhuang. Keď sa nepodarilo postup zadržať dostal veliteľ 4 roty II. práporu 7. brigády 3. divízie 4. novej Čínskej armády, kapitán Bai Sicai a jeho politický zástupca Li Yunpeng, rozkaz kryť presun týchto funkcionárov a japonských agresorov zadržať v postupe po dobu 5 dní. Rozhodujúca bitka prebiehala v Liu Lao Zhuangu (okres Huaijin v provincii Jiangsu). Veliteľ 4 roty mal k dispozícii 82 jemu oddaných bojovníkov a proti nemu stal 1. prápor 54. pluku 17. japonskej cisárskej divízie o sile 1000 vojakov, posilnený tankovou rotou a delostrelectvom. Hneď prvý deň utrpela 4. rota veľké straty na životoch a aj napriek tomu odolávala zúrivým útokom japonských vojakov. Po piatich dňoch bolo 81 príslušníkov 4. roty zabitých a jeden zranený podľahol týmto zraneniam na druhý deň. V tejto bitke bolo z japonského práporu zabitých 170 a zranených 400 vojakov. Velenie armády a funkcionári komunistickej strany sa dostali do bezpečia. Po novo zreorganizovaní 4. rota obdŕžala čestný titul „Liu Lao Zhuangska“. Tento titul nesie jedna z mechanizovaných rôt súčasnej ČĽOA.