Volodimir2

A zase sa našla významná udalosť, doposiaľ ktorej nebola venovaná náležitá pozornosť z obdobia tento krát Protektorátu. František Robert Kraus, československý spisovateľ, novinár priamy účastník udalosti pochovania zastrelených mužov v Lidiciach napísal poviedku Dvořákove rekviem a tá slúžila, ako nosná myšlienka tohto významného dokumentu. Z tých tridsiatich terezínských hrobárov sa nepodarilo všetkých identifikovať. Po vykopaní hrobu a uložení 173 zabitých mužov doň sa vrátili do Terezína. Na druhý deň odišlo z Terezínského ghéta ďalšie komando 11 mužov dokončiť práce na masovom hrobe a zahladiť stopy. Nikto z nich v Terezine neostal a všetci smerovali do Osvienčima, prežilo len sedem z nich. František Kraus, Ota Hostovský, Viktor Laš, Vitězslav Lederer (ušiel z Osvienčima), Jiří Aron, Robert Šteinberg a Bedřich Zeiner. Také šťastie však nemali : Viktor Aron, Miloš Baum, Ota Baum, Fried, Alfred Kohn, František Krása, Karel Langendorf, Karel Mautner, Jindřich Perutz, Jiří Petschauer, Ing. Ota Popel, Josef Roubíček, Rudolf Steiner, František Strauss, Bedřich Weill. A zaslúženému trestu neušiel ani veliteľ Terezínského ghéta, ktorý je menovaný aj v dokumente Siegfried Seidl. V júli 1945 ho vypátrali československí lovci nacistov vo Viedni. Rakúsko ho nevydalo do Československa. Odsúdil ho Ľudový súd vo Viedni k trestu smrti obesením a 4.2.1947 bol popravený.

Hitler aj napriek žiadnemu vojenskému vzdelaniu, urobil pri vedení 2. svetovej vojny chyby, ktoré uvrhli Nemecko do nešťastia. Išlo o 9 základných, veľkých ale aj obrovských chýb. Prvou bolo umožnenie úteku obkľúčených takmer 40 000 spojencov z obkľúčenia v Dunkerque. Druhou chybou, že podcenil svojho protivníka na východe a zakázal ústup vojsk. Obrovská chyba bolo mesto Leningrad, namiesto priameho boja sa rozhodol pre obkľúčenie, kde blokoval stovky tisíc vojakov, ktorí chýbali na iných bojiskách. 4. chyba bolo podcenenie logistického zabezpečenia a chyby v praxi (nezabezpečenie zimnej výstroje, jednotky príliš vzdialené od logistiky). 5. chybou, generalita zle odhadla možnosti priemyslu a ľudského potenciálu v Sovietskom zväze. 6. chybou bolo rozdelenie jednotky na dva útočné prúdy smerom ku Kaukazskej rope a Stalingradský zbrojný priemysel (ani z ropy nič nebolo, ani zo stalingradského zbrojného potenciálu, ktorý Stalin stihol presťahovať za Ural). 7. a veľmi zdrvujúca bola chyba, že Hitler vypovedal vojnu USA 11.12.1941, lebo práve USA a jeho ekonomická sila a pomoc Spojencom ho úplne zničila (bombardovanie Nemecka, otvorenie druhého frontu atd....). 8. S rastúcim množstvom chýb podceňoval nebezpečie z vlastných radov. 9. Omylom bolo aj opakovanie operácie v Ardenách, to už nebolo to Nemecko z roku 1940. Tento dokument je slabučký, ktorý nám nič nové nepriniesol a dokonca použil archívne zábery, ktoré už boli niekde použité, nič nové som tu nenašiel.

1. diel Hirošima, Stalinova porážka je dokumentom, ktorý síce naznačuje skutočné pozadie ukončenia vojny v tichomorí, ale pravda je niekde uprostred. Pokiaľ Sovietsky zväz uvoľnil archívy v roku 2016, Amerika tak zatiaľ nespravila a aj pravda k hodnoteniu tohto dokumentu nemusí byť ešte konečná. Skutočne Hirošima bola jedinou príčinou kapitulácie???? Nie Japonsko neprinútila ku kapitulácii ani jedna zo zhodených atómových bômb. Ale na druhej strane cisárovi ich zhodenie uľahčilo krok bezpodmienečnej kapitulácii. Japonsko sa rozhodovalo o možnosti kapitulácie medzi Sovietskym zväzom a USA, ale keďže im Američania ponechali cisára a nepožadovali jeho súdenie, ako vojnového zločinca, tak sa priklonili s kapituláciou na stranu USA. Problémy povojnového usporiadania v Teheráne a Jalte doriešené neboli, predovšetkým čo sa týkalo ázijského priestoru. Neskoršia jednostranná okupácia Japonska Američanmi a uzatvorenie mierovej zmluvy, pri ktorej chýbal ZSSR a v konečnom dôsledku taktiež ČLR, výrazne zmenili podstaty zmlúv troch veľmoci. Nebola naplnená povojnová úloha Číny, ktorá sa mala stať rozhodujúcou víťazkou v Ázii a protiváhou prípadnej obnovy moci Japonska. Tu mal mať rozhodujúci podiel práve Stalin. 15.9.1945 bol určený termín k vojnovému ťaženiu Červenej armády v Ázii a tým pomôcť odbremeniť vojska USA v tichomorí. Keďže Stalin už vedel o vlastníctve atómovej bomby v rukách Američanov, rozhodol o vyhlásení vojny Japonsku a 9.9. už nasledoval mohutný útok na Mandžusko, kde zničili japonské vojska čo bola obrovská rana pre japonské sebavedomie. Ďalej Stalin požadoval obsadiť Sachalin, Kurily, východočínsku železnicu a získať kontrolu nad prístavmi Daľnyj (Ta-lien) a Port Arthur (Lü Šun), ktoré stratili za rusko-Japonskej vojny v roku 1905. Nakoniec sa ruské vojska zastavili v Kórei na 38 rovnobežke. Takže, kde je pravda o kapitulácii a prečo bomby museli byť zhodené tak skoro sa zatiaľ nedozvieme, počkáme predsa len na tie americké archívy.

Ďalší seriál z oblasti tých lepších aj keď mám stále výhrady k povrchnému prepracovaniu jednotlivých epizód. Ja som sa venoval Hirošime a Hitlerovi, prvým dvom dielom seriálu. 3. a 4. diel sa venujú už povojnovým udalostiam. Podrobnejšie komentáre sú priamo u týchto dokumentoch.

Tento film nie je obyčajným filmom o vojne. Neexistuje v ňom žiadna bojová scéna a predsa je ústrednou myšlienkou filmu Veľká vlastenecká vojna, porážka nacistického Nemecka a boj s pamäťou a so zážitkami z vojny. Štyria bojoví druhovia sa stretávajú na pohrebe svojho veliteľa. Dnes si žijú svoj život na rôznych spoločenských postaveniach, ale vojnové priateľstvo je neprekonateľné. Títo veteráni ostali verní nefalšovanému priateľstvu, schopnosti sa obetovať a nezničiteľnej láske k životu aj dnes po 25 rokoch od vojny. Spomínajú, kto komu zachránil život aj keď riskoval svoj a ako s bremenom vojny sa im darí žiť ten dnešný život. Našiel som v tomto filme veľkú zhodu s dielami úžasného spisovateľa Ericha Maria Remarque a jeho veľdiela Traja kamaráti, respektíve Na západe nič nového. Aj tu ide o vojnu ale v podstate o osud vojakov v čase mieru. Áno naši veteráni nasadzovali život na frontovej línii, tesne po vojne boli všade vážení a rešpektovaní, ale dnes 25 rokov po vojne je už situácia úplne iná. Je na mieste otázka, vyhrali by vojnu keby sa postavili k nej tak, ako sa dnes stavia nová generácia napríklad k samotnej práci? Vojna to nie je len streľba, ale aj tvrdá práca. Zabránia vážnej nehode, zachránia chlapa a vôbec nestoja o ocenenie, naopak dostanú sa za to do maléru. Keď človek prešiel vojnovým peklom, vytlačí zo svojho podvedomia veľa vecí, ale aj veľa v sebe potláča. Ich priateľstvo je nevysloviteľné, aj keď sa k sebe správajú zdržanlivo. Najkrajšie sa to podarilo vykresliť v stretnutí s ďalším veteránom zdravotníčkou Rajou. Vojna je určite hrozným fenoménom, ale vojna však dokáže spojiť ľudí tak, že ostanú priateľmi do smrti. Obdobne to bolo aj v mierovom živote pri priateľstvách z vojenskej základnej služby. Aj tie vytrvali roky.

Väčšina Európy slávila už mier dňa 8.5.1945, aj keď sa v Prahe 9.5. ešte bojovalo, ale posledná bitka druhej svetovej vojny v Európe sa odohrala v Slivici u Milina na Příbramsku, kde skupina vojsk SS „Mitte“ sa vzdala až 12.5.1945. Ale bojová skupina 14. nemeckej tankovej divízie si prebojovávala cestu do americkej zóny až do 14.5.1945. Dňa 10.5. generál Pückler, veliteľ vojsk SS, odmietol sovietsku a americkú výzvu ku kapitulácii. ČA po predbežných bojových prieskumných akciách zahájila 11.5.1945 v dopoludňajších hodinách všeobecný útok za drvivej podpory delostrelectva a tankov. Že sa nejednalo len o nejakú malú bitku, svedčí aj zapojenie útvarov troch ukrajinských frontov sovietskej armády, partizánov z partizánskej skupiny „Smrť fašizmu“, bojovníkov revolučných gárd z Příbramska a okolia a taktiež jednotiek amerického XII. zboru v smere od Čimelic. Po polnoci už nemecký odpor začal slabnúť, nemeckí vojaci zahadzovali zbrane a snažili sa zachrániť útekom. Tu ich zachytávali červenoarmejci alebo členovia revolučných gárd, išlo o veľké množstvo nemeckých jednotiek (viac ako 6000 vojakov), ale aj utekajúcich protektorátnych úradníkov, nemeckých civilistov ale aj príslušníkov Ruskej oslobodzovacej armády generála Vlasova. K podpisu bezpodmienečnej kapitulácii došlo v dopoludňajších hodinách dňa 12.5.1945, kde v Rakovickom mlyne sa stretli za sovietsku stranu veliteľ 104. gardovej streleckej divízie, 38. gardového streleckého zboru, 9. gardovej armády, 2. ukrajinského frontu gardový generál Sergej Serjogin, za americkú stranu náčelník štábu 4. obrnenej divízie XII. zboru 3. americkej armády plukovník Dan Allison, za porazenú armádu veliteľ nemeckých vojsk SS-Gruppenführer Carl Friedrich von Pückler-Burghaus, veliteľ Waffen SS v Čechách a na Morave a prítomný bol aj československý zástupca komisár brdského partizánskeho oddielu „Smrť fašizmu“ Václav Pokorný. Generál Pückler kapituláciu podpísal, generál, ktorý ho doprevádzal sa ihneď v miestnosti mlyna otrávil. Po skončení jednania odviezli Püklera do dočasného domu kde zastrelil svojho pobočníka, svoju sekretárku, jej dieťa a matku. Nakoniec obrátil zbraň aj proti sebe.

Predpokladám, keďže dokument je slovenský tak, že bude o Slovákoch. Omyl je pravdou, armádny generál Pika, slúžil v svojej dlhej vojenskej kariére na Slovensku krátkych 5 mesiacov v hodnosti poručík v roku 1919 ale nikdy nebol Slovákom aj keď jeho syn Milan tu určité obdobie žil. Preto nechápem, že v dokumente dostal taký veľký priestor práve generál Heliodor Píka. A tak neostal čas na našich perzekvovaných účastníkov ozbrojeného protifašistického odboja a ich rodín po druhej svetovej vojne. 1. Brigádny generál Jozef Martin Kristín (ústami dcéry Evy), ide o dôstojníka o ktorom sa veľmi málo vie. Za Slovenského štátu bol 23.1.1940 vymenovaný za veliteľa vojenských pracovných táborov. Bol zapojený do ilegálneho odboja, ale zaplietol sa do špionážnej siete nemeckých agentiek a Hlavný vojenský súd v Bratislave ho 13.8.1940 odsúdil na doživotný žalár. Takmer celých päť vojnových rokov strávil vo väzení najskôr v Bratislave a potom v Leopoldove. Tu sa dočkal 2.4.1945 oslobodenia sovietskou armádou. V päťdesiatych rokoch sa opäť dostal do väzenia a v armáde už nikdy nepôsobil. V roku 1969 bol rehabilitovaný. 2. Generálmajor Alexander Korda (ústami manželky Heleny Wilde). Za Slovenského štátu stotník Korda veliteľ delostreleckej skupiny Vojenskej akadémie v Banskej Bystrici, 6.7.1941 odišiel na východný front ale už 19.9. sa vrátil domov. Bol členom ilegálnej skupiny „Victoire“ a patril medzi spolupracovníkov pplk. Goliana. V povstaní velil 25.ppr „Hron“ v zostave III. taktickej skupiny „Gerlach“. Pri prechode na partizánsky spôsob bojov bol už podplukovník 19.11.1944 zajatý nemeckými vojskami a odvlečený do zajateckého tábora Stamlager XVII/A Keisersteibruch – Altenburg, domov sa vrátil 1.6.1945. V službe v armáde sa snažil postupovať proti komunistom a tak ho zatkli a 12.9.1949 odsúdili na doživotie. 13.9.1952 vo väzení zomrel. 3. Generálmajor Anton Petrák (sám osobne sa prezentoval vo veku 94 rokov), po rozdelení a obsadení Československa odchádza do Francúzska a potom do Veľkej Británie. Po vylodení v Normandii velil rote v prístave Dunkerque. Po vojne sa vrátil späť na Slovensko v hodnosti kapitána. Ako bývalý legionár západného frontu sa však stal nepohodlným a tak bol v roku 1959 odsúdený na 5 rokov väzenia (z tzv. Karvašovou skupinou), ale už v roku 1960 dostal amnestiu. Až v roku 1969 bol rehabilitovaný a získal hodnosť generála. 4. Generálmajor Jozef Dobrovodský (ústami dcéry Evy), vo februári 1942 ho poslali na východný front, major Dobrovodský tu velil 11. delostreleckému pluku Rýchlej divízie. V SNP pripravoval povstanie v Žiline, Martine a Ružomberku, bojoval na Strečne a velil delostrelectvu I. taktickej skupiny. V polovici novembra 1944 zajatý nemeckými vojskami a v Bratislave zo zajatia ušiel. Po vojne veliteľ brigády a vojenský pridelenec v Bukurešti. V októbri 1950 odsúdený na 18 rokov väzenia za vojenskú zradu a špionáž. V roku 1966 rehabilitovaný. 5. Generálmajor Viliam Žingor (ústami syna Viliama a dcéry Jany), veliteľ 2. československej partizánskej brigády M.R.Štefanika. Otvorene sa staval proti politike komunistickej strany, mal názor, že hlavnou silou novej spoločnosti by mali byť predovšetkým partizáni. Otvorene hovoril o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa do bojov vôbec nezapojili. 21.10.1950 bol odsúdený na trest smrti za protištátnu činnosť. V roku 1968 bol čiastočne rehabilitovaný, nie však úplne.(viď komentár k filmu Posledná noc Viliama Žingora, 1991 alebo Žingorov proces, 1968). 6. Brigádny generál Vojtech Kováč (ústami syna Romana), v SNP pôsobil ako veliteľ opevňovacích prác, plukovník Kováč bol veliteľom vojenského transportu na prepravu zlatého pokladu z Kremnice do Národnej banky v Banskej Bystrici. Pri ústupe do hôr bol 13.2.1945 zajatý Nemcami, ale podarilo sa mu utiecť. V marci sa pripojil k 1. československému armádnemu zboru. V roku 1950 bol z armády prepustený, odsúdený na 6 rokov žalára. Vojenský bol rehabilitovaný v roku 1968. 7. Generálmajor Jozef Brunovský (sám osobne sa prezentoval), v máji roku 1943 odvedený na východný front, pri Militopoli prešiel k Sovietskej armáde, po absolvovaní školy pre dôstojníkov v Kyjeve bol v septembri 1944 letecký vysadený v Žabokrekoch pri Martine. Po vytvorení 2. československej partizánskej brigády J.V. Stalina sa v nej stal náčelníkom štábu. Od 13.10.1944 po smrti D. Dibrovu sa stal veliteľom. Jeho oddiely oslobodzovali západné Slovensko. Po vojne ho z armády demobilizovali a v roku1950 až 1958 bol protizákonne väznený. V roku 1964 plne rehabilitovaný. Takže dokument nakoniec bol veľmi nahustený. Niektoré udalosti boli len zmienené Juraj Dlouhý, Vladimír Velecký ale aj skupina „Karvaš“ na ktoré už neostal čas. Osobne si myslím, že každý a jeden z týchto generálov by si zaslúžil nejaký krátky dokument v rámci cyklu Pamäť národa.

Ďalší dokument z takmer neznámou pointou, ale na tieto odznené historické udalosti už som dokument videl, ale nespomenul som si na jeho názov. Klub pokusných morčiat, to bol oficiálny názov, jeho členmi sa mohli stať len letci, ktorí prežili svoju smrť spôsobenú popáleninami a ktoré liečil v Nemocnici kráľovnej Viktórie v Eat Grinsteadu plastický chirurg Archibald McIndoe. V roku 1941 založilo tento klub prvých 39 pacientov, medzi nimi aj dvaja Česi František Truhlář a Josef Koukal. Na konci druhej svetovej vojny mal klub 649 členov. František Truhlář sa dostal do McIndeovej starostlivosti aj druhýkrát. Prvýkrát po zostrelu ako stíhací pilot 310. československej stíhacej perute, druhýkrát to už bol príslušník 312, perute keď havaroval pri pristáti. Major ovenčený bojovými vyznamenaniami zahynul v decembri 1946 vo svojom Spitfire, keď sa predvádzal nad svojou rodnou Lomnicou nad Popelkou. Druhým zakladajúcim členom Čechom bol major Koukal, zadný strelec 311. bombardovacej perute, toho po vojne od letectva vyhodili, dožíval ako vojnový invalid a privyrábal si opravami aut. Zomrel v roku 1980. Tretím členom klubu bol Alois Šiška, ktorého bombardér zostrelili Nemci v decembri 1941 a dostal sa do zajatia. Toho pacienta liečil McIndoe až po vojne. Aj on musel potom zobliecť pilotskú uniformu a vysťahoval sa z Prahy, živil sa opravami televízorov. Zomrel v roku 2003 ako generál. Ďalším pacientom doktora McIndoea se stal Josef Čapka prezývaný ako Smiling Jo. Čapkove lietadlo 68. nočnej stíhacej perute bolo zostrelené pri cvičnom lete 27. júna 1944 zadným strelcom amerického Liberatoru. Po vojne bol odsúdený na 6,5 roka ťažkého žalára. V roku 1954 bol prepustený a podarilo sa mu pod medzinárodným tlakom získať vysťahovateľský pas od Antonína Zápotockého. Zomrel v Anglicku v roku 1973.

V krátkom časovom období sa mi dostal do rúk už tretí dokument a všetko na rovnakú tému, oslobodenie Paríža, eventuálne prípadné jeho zničenie. Pre francúzskych odbojárov bolo obrovskou nočnou morou zničená Varšava. A nechceli sa dostať do obdobnej situácie. Aj Francúzi začali s povstaním 19. augusta a trvalo do 25.8.1944, do definitívneho oslobodenia mesta Paríž. Na jednej strane boli vojska Slobodného Francúzska pod velením generála Jacques-Philippe Leclerca a jeho 2. obrnená divízia, ktorí patrili k osloboditeľom mesta a jeho divízia bola súčasťou 3. Patonovej armády. Nemecká posádka dostala rozkaz bojovať do posledného muža a Paríž vymazať z mapy. Hitlerove nariadenie o zničení mesta a sabotáž dvoch jeho generálov, francúzskym historikom viac ako 70 rokov hrala do karát a hlavne jedného z nich velebili ako záchrancu mesta Paríž, nemeckého generála Dietricha von Choltitza, vojenského veliteľa Paríža, ktorý sa im vzdal a veľmi rád išiel do zajatia oslobodeneckej armády Francúzska a neskôr bol v britskom zajatí v tábore u Londýna a následne v USA v štáte Mississippi. Aj druhý generálporučík Hans Speidel odmietol splniť Hitlerov rozkaz na zničenie Paríža, ale tento bol zatknutý a väznený. Spiedel nereagoval na zničenie Paríža raketami V1 (tento rozkaz však nebol technický v krátkom časovom období splniteľný, nakoľko odpaľovacie rampy boli zabudované na ostreľovanie Londýna). Ďalšie ostreľovanie raketami V2 sú len v rovine teoretickej. Večná škoda, že to oduševnené nadšenie Francúzov nebolo už na začiatku vojny v priebehu Mníchovskej dohody (kde nás nechali v štichu aj s Britániou) a taktiež im to oduševnenie chýbalo aj v máji a júni 1940. Ďalší z tých nič neobjasňujúcich dokumentov založených na vytrhnutých z kontextu archívnych materiálov. Potvrdenie ich dôveryhodnosti v dokumente mi chýbalo asi najviac.

Film je síce spracovaný podľa skutočnej udalosti, ale odohráva sa reálne v dvoch časových pásmach. Prvé pásmo je rok 1920 kedy nemecká agentúra pre vyhľadávanie talentov vo východnom Poľsku objavila muža s neuveriteľnou fyzickou silou, išlo o mladého židovského kováča Zishe Brightbarta (tiež známy ako Sigmund Breitbart). Získali ho pre pôsobenie v centre cirkusového umenia v Berlíne ale vystupoval v celej Európe ale aj v Amerike (tu mu udelili v roku 1923 americké občianstvo). Bol známy ako najsilnejší človek na svete a kráľ železa. Predstavoval sa aj ako hrdina židovského folklóru. Zomrel na otravu krvi v roku 1925. No a tento príbeh presunul režisér a scenárista Herzog o 8 rokov neskôr už do Nemeckej ríše, kedy sa ujíma moci Adolf Hitler a začína sa tvrdá antisemitská kampaň. Objavuje sa vo filme Hanussen (v skutočnosti ide o Erica Jana Hanussena) podvodník a údajný mystík, ktorý vytvára z nášho siláka v svetlej parochni a škandinávskej prilbe a predstavuje ho ako pravého árijca v poňatí fyzickej nadradenosti nad všetkými. Apeluje hlavne na nacistickú klientelu v tomto klube. Nastáva však zvrat v myslení Brightbarta, už nie je árijec, ale nový Samson, ktorý do klubu priťahuje davy Židov, aby videli svojho kráľa. Ale pre nacistov je to však veľký problém. Napätie v klube sa rapídne zvyšuje.