Volodimir2

Ak si položíme otázku, ktorý tank vyhral 2. svetovú vojnu, odpoveď je jednoznačná, sovietsky T-34. Ale keď si položíme ďalšiu otázku, ktoré tanky boli takmer nezničiteľné v tejto vojne, tak je to jednoznačne KV-1 a 2. Pravdou je, že boli veľmi poruchové a nebolo dostatok náhradných dielcov. Ale to je všetko v tomto filme zodpovedne zobrazené a preto bol položený taký dôraz práve na jednotku opráv techniky. Film je skutočnou udalosťou odohrávajúcou sa vo Voronežsko-Vorošilovgradskej operácii z obdobia jún a júl 1942 (išlo o strategickú obrannú operáciu počas Veľkej vlasteneckej vojny medzi vojskami ZSSR a krajinami nacistického bloku v južnej časti sovietsko-nemeckej fronty, nemecká operácia "Blau" a skončila víťazstvom jednotiek OSI). Ale v priebehu tejto operácie 2 nemecké tankové divízie obkľúčili časť Červenej armády v oblasti mesta Millerovo (oblasť Rostov) a tu neďaleko osady Nižnemitiakin sa dňa 13.7.1942 konal nerovný boj keď osádka tanku KV-1 pod velením poručíka Semena Vasilieviča Konovalova zničila 16 nepriateľských tankov, 2 obrnené transportéry a 8 nákladných áut aj s osádkami. Nakoniec bol sovietsky tank zničený, traja členovia osádky boli zabití a prežil iba Konovalov. Prieskum boja zistil, že celá osádka tanku KV-1 zahynula a rodinám odoslali úmrtné oznámenia. Ale poručíkovi Konovalovi prišiel na pomoc zástupca veliteľa roty opráv techniky, spoločne z tanku demontovali guľomet a tak sa prebíjali 4 dni k svojim jednotkám, narazili na nemeckú kolónu tankov v dobe odpočinku, zlikvidovali osádku a uniesli nemecký tank. Podarilo sa im prebiť až do miesta dislokácie vlastných jednotiek. Tu ich zajali a neskôr sa všetko vysvetlilo. Takže tu je veľká odchýlka od filmu a manželka neskôr podplukovníka Konovalova Nadežda Jakovlevova nebola techničkou tankov KV-1, nikdy nebojovala na fronte ani náhodou. Je ale pravdou že až 800 tisíc žien bojovalo v Červenej armáde. Punc historickej pravdy tohto príbehu dala aj medzinárodná komisia, ale Sovieti nemajú vypracované štúdie o činoch mnohých sovietskych tankových hrdinov. V súčasnej dobe sa na takomto súhrnom diele začína pracovať. O niektorých ďalších hrdinských činoch som písal v komentári k filmu T-34. Pre zaujímavosť táto Konovalova bitka je zobrazená aj v seriálu Veľká vojna z roku 2014.

27. marca 1941 sa v Belehrade konali demonštrácie proti podpísaniu Paktu medzi Juhoslovanským kráľovstvom a jednotkami OSI. Pri tejto príležitosti sa prevolávali hesla "Lepší hrob, ako otrok" a "lepšia vojna ako pakt" . Na to nasledovala operácia Marita a následne obsadenie Juhoslávie. Faktom je aj to, že v strede okupovaného Srbska vzniklo Titove Ľudové oslobodzovacie hnutie, ktoré v septembri 1941 vyhlásilo Užickú republiku, jediné oslobodené územie v Európe spod fašistickej nadvlády. Táto republika v Srbsku vydržala 67 dni (film Užická republika, 1974) a po jej znova obsadení 1.12.1941 nacistami začalo pre Srbov hotové peklo. Vojna v Srbsku prinášala smrť, masové popravy a streľbu. Ide o miestnych obyvateľov, ktorí pomáhali partizánom a komunistom. S týmto utrpením sa domáci obyvatelia obracajú na božstvo, modlitbu, pravoslávne rituály a povery. Medzi nacistov sa votreli aj miestni kolaboranti, ktorí nacistom dávajú tipy. Tak je to aj v tejto srbskej dedinke kde žijú svoj bežný život aj farbiar s manželkou a synom. Farbia látky a vlnu peknými živými farbami (na žlto, červeno či zeleno). Ale zo dňa na deň museli zmeniť farbu na čierno, tam kde zomrel človek sa vyvesí čierna zástava, dievčatá a ženy majú čierne šatky, truhla je v čiernom súkne a tak je vysoká spotreba čiernej látky. Obrat farbiara je obrovský, ale on látku odovzdáva bezplatne, aby zabezpečili miestne zvyky. Ľudia však zomierajú rýchlejšie, ako on stíhal zháňať látku a suroviny na farbu. A keďže jeho kmotor je kolaborantom a on vyberal poplatky od miestnych ľudí za farbenú látku, ľudia aj farbiara začali nenávidieť. Tak vo všetkej svojej bolesti ľudia už nedokázali rozlíšiť dobré úmysly od zlých. Ich pomsta postihne aj farbiara Mihajla. Veľmi ťažko stráviteľný film.

Vydaním knihy Kinfe (Nôž) v roku 1982, vytvoril Vuk Draskovic neskutočný rozruch. Román bol odsúdený komunistickou stranou a následne zakázaný a tak je to spisovateľov prvý román, ktorý vyšiel v angličtine. Večná škoda, že nebol sfilmovaný skôr, možno by ku krvavému konfliktu v roku 1991 nebolo došlo. Tento film je založený na historických faktoch a dáva nám možnosť nahliadnuť do histórie konfliktov na Balkáne. Vysvetľuje skutočné jadro 600-ročného sporu medzi srbskými moslimami a srbskými ortodoxnými kresťanmi . Vysvetľuje islamizáciu bosnianskych Srbov a ich premenu na "bosnianskych moslimov" alebo "bosniakov", ako chcú byť dnes nazývaní. Dostávame sa do roku 1941 Nemecko so svojimi spojencami 6. apríla vtrhlo do Juhoslávie, kráľovské vojska boli porazené a na území Juhoslávie vznikol fašistický Nezávislý štát Chorvátsko. Vo fašistickom štáte začala genocída srbského obyvateľstva. Na pravoslávne vianoce roku 1942 obyvatelia moslimskej dediny Османовићи napadli srbskú dedinu Југовићи, obyvateľov nahnali do dreveného kostolíka a upálili ich zaživa, pri tom akte došlo k zámene deti a protagonista filmu Alija sa snaží túto zámenu vyriešiť. Film má mnoho línii. Prevažuje však línia moslimázacie bodniakov, ustašovské hnutie a všade prítomná nenávisť etnická, náboženská ale aj rodová. Filmom sa nesú múdre slová Halil 'Sikter' Efendija: Kto sú „oni“? Kto sú "naši"? Ako zistiť, kto je vrah a kto je pomstiteľ? A kto začal prvý? To je to pravé volanie ľuďom rozdeleným vierou. Každý má svoju vlastnú pravdu a svoju vlastnú históriu a snahy by mala byť aby sa zastavilo šialenstvo, pomsta a vzájomné zabíjanie. Nepodarilo sa a roky 1991 až 1994 boli toho svedectvom.

Film je juhoslovanským partizánskym filmom, ale úplne sa vymyká zo škatuľky ostatných partizánskych filmov. Nie je tu žiadna komunistická propaganda a viac je orientovaný na vnútornú psychológiu hlavných aktérov. Dej sa odohráva v okupovanej Juhoslávii v roku 1944, nacisti plánujú stiahnuť svoje vojska z Grécka. Presun sa dá uskutočniť len po veľkom moste. Partizáni však plánujú v tomto priestore ofenzívu a musia zabrániť aby sa Nemci dostali cez most do ich sféry záujmu. Most musí byť zničený. Toľko scenár filmu, skutočnosť bola trocha iná. Filmový boj o most, ktorý sa nachádza v kaňone rieky Tara v dnešnej Čiernej Hore je pri obci Djurdjeviča Tara jeho dĺžka je 370m a výška 151m. Po vypuknutí 2. svetovej vojny rozhodol hlavný partizánsky štáb v záujme ochrany Durmitoru pred postupujúcimi talianskymi jednotkami o zničení mostu. Úlohou bol poverený jeho konštruktér ing. Jaukovič. Po vojne bol most opravený. Nič iné mi neostáva len dať vysoké hodnotenie a kvalita tohto filmu si to plne zaslúži.

Film je jedným z mnohých japonských filmov venovaných vojenskému stratégovi Isoroku Jamamotovi (keď sa narodil jeho otec mal už 56 rokov a po japonsky 56 je isoroku, odtiaľ jeho meno). Úvod filmu nás uvádza do politickej ale aj vojenskej situácie pred začiatkom 2. svetovej vojny. Už len príprava atentátu na admirála Jamamoto, ktorý nebol zástancom vojnového konfliktu so USA, ma úprimne prekvapila. Aj príprava vojny proti Sovietskemu zväzu z východu bola realitou. A keďže Amerika zvýšila ekonomický tlak na Japonsko tak jedinou schodnou cestou bola vojna. Film som rozdelil do 4 časti. 1. časť pojednáva o predvojenskej príprave, politickej kríze a o silnejúcej korupcii politických strán. 2. o úteku Jamamotu z politického prostredia na bojovú loď Nagato a príprava na vojnu. 3. oblasťou sú výhry a prehry admirála Jamamoto a poslednou je príkaz z Washingtonu osobne prezidentom Rooseveltom na zabitie najväčšieho nepriateľa USA. Hlavný veliteľ spojenej flotily admirál Jamamoto Isoroku bol zabitý pri nepriateľskom útoku dňa 18.4.1943 v 7,40 hod. nad ostrovom Bougainville v oblasti Šalamúnových ostrovoch.V tomto filme sú spojené archívne zábery spolu s novo natočenými zábermi a špeciálnymi efektami, bitka o Midway je obzvlášť pôsobivá.

Podaril sa mi prvý komentár k tak dôležitému filmu. Film je natočený podľa rovnomenného románu Simone Lucie Ernestine Marie Bertrand de Beauvoir, významnej francúzskej spisovateľky, intelektuálky, filozofky, politickej aktivistky a predovšetkým feministky. Začína v 30-tych rokoch, kedy francúzsky odboj pomáhal revolucionárom v Španielskej občianskej vojne a plynule prešiel na odboj proti nemeckému nacizmu, útlaku Židov až do vojny s Nemeckom. Na jednej strane je aktívny revolucionár Jean, ktorý sa neskôr stáva vedúcim francúzskych bojovníkov odporu v Paríži. A na druhej strane je vypočítavá Helene, ktorá v túžbe po láske a osobnom šťastí k Jeanovi pochopí, že jedine bojom proti tým, ktorí majú momentálne moc si môže získať jeho náklonnosť. A ku všetkému do tohto trojuholníka sa zapletie aj vysoký funkcionár nemeckej administratívy v Paríži Bergmann, ktorý zahorel láskou k Helene a tá ho taktiež len využíva. Ale obraz kolaboranta je veľmi zlý a tak sa prostredníctvom prebudenia začne angažovať v hnutí odporu. Film je veľmi dôležitý, predostiera nám skutočnosť, že aj v danej historickej situácii sú mnohí obyčajní ľudia len bábkami v hre politikov a že život celých národov je len taká zmena v tomto boji mocenských vplyvov a záujmov. Preto v názve tá krv niekoho iného, obetovanie iných. Dôkazom je záverečná scéna týkajúca sa odpálenie náloži aj napriek zabitiu nevinných civilných osôb.

Film je natočený podľa rovnomenného románu britského spisovateľa Rhidiana Brooka a je spracovaný podľa skutočnej udalosti, ide o rodinnú históriu spisovateľa. Jeho starému otcovi plukovníkovi Walterovi Brookovi bol v Hamburgu pridelený rekviračný dom a on sa rozhodol, že ho bude obývať spoločne s majiteľmi. To bolo na tú dobu neslýchané gesto (víťaz a porazený). A tak od roku 1946 až do 1951 ho spoločne užívali. Hlavnou myšlienkou filmu je jeho zhodnotenie, že za týždeň na mesto Hamburg spojenci zhodili viac bômb, ako dopadlo na Londýn za celú vojnu. Pri bombardovaní Británie dňa 2.7.1942 odhodená bomba pred návratom do Nemecka zabila plukovníkovi syna Michaela a dňa 27.7.1943 pri bombardovaní Hamburgu a následnom požiari zomrela manželka majiteľa domu architekta Luberta, takže na oboch stranách je dosť tragickej minulosti. Vojna je vojna, ale tí, čo prežili musia žiť ďalej. Ale ako? Dôsledky devastácie nie sú len na budovách a vybavení ale aj na psychikách ľudí. Koľko zlomených osudov v tomto období vychádza najavo. Koľko preživších hľadalo svojich blízkych. Ale hlavnou ideou nie je zmieriť sa so všetkým trápením ale naučiť sa ho prekonávať a žiť s ním. Tento film nie je pre každého, nakoľko romantické predstavy síce prechádzajú telom, srdcom ale hlava nakoniec dáva úplne iné podnety. A preto nie každý musí tento film pochopiť.

Kým Oskar Schindler a Nicolas Winton sú svetoznámi záchrancovia Židov o Aronovi Grünhutovi, rodákovi z Bratislavy, takmer nikto nič nevie. Pokiaľ Schindlerovi sa pripisuje záchrana 1200 Židov, Wintonovi 669 židovských detí tak Grünhutovi 1693 židovských utečencov. Svoje záchranné akcie začal organizovať tesne po Rakúskom aušuse, keď z okolia Kittsee presunul 28 nemeckých židov na slovenské územie a tak ich zachránil pred koncentračným táborom Dachau. V júli 1939 na dvoch parníkoch zachránil 1365 židovských utečencov a prepravil ich do Haify. Spolupracoval s zástupcom Wintona v Prahe a prepravoval slovenské židovské deti do Prahy a následne do Británie. V roku 1943 ho slovenské orgány zatkli a po niekoľkomesačnom pobyte v Ilave ho prepustili. Následne so zmenenou identitou uteká do Maďarska tu vlakovým transportom do Palestíny zachránil 300 židovských deti. Koniec vojny ho zastihol v úkryte na Československej ambasáde. A keďže mal taký obrovský prínos pri záchrane židovských utečencov, predpokladám, že by si zaslúžil aj obsiahlejší dokument. Alebo to nebolo všetko úplne tak, ako sa prezentuje. Neviem.

Nevadí, že niektoré zábery som už videl, klobúk dole za autentickosť bojovej činnosti na lietadlovej lodi síce nemennej, ale pokojne môžeme povedať, že historický ide o lietadlovú loď USS Enterprise. Táto loď mala pred rozhodujúcou bitkou o Midway rozptýliť japonské sily v Pacifiku a viac menej bola posádka tejto lodi obetovaná v prospech hlavných úderných síl. Bolo by chybou sa domnievať, že Američania túto bitku vyhrali na základe perfektne naplánovanej stratégie, výbornej koordinácie jednotlivých zložiek. V podstate túto bitku vyhrali šťastnejší ale predovšetkým skutočnosť, že Američania prelomili japonský spojovací kód a tak poznali presne japonskú taktiku. Ale to sa všetko dozvieme z lepšieho filmu o tejto bitke Bitka o Midway z roku 1976. Čo je na tomto filme zaujímavé, velenie amerického námorníctva po prvýkrát umožnili civilnému filmovému štábu zdržiavať sa na palube vojnovej lode v priebehu 2. svetovej vojny. Viac ako 50% záberov je urobených vojnovými kameramanmi a bojovými posádkami. Filmovanie bolo vykonávané počas cvičnej plavby lietadlovej lodi USS Yorktown, ktorá bola rovnako pomenovaná ako potopená lietadlová loď v bitke o Midway (7.6.1942). Keď si odmyslíme predsa len trocha propagandy môžeme ho radiť medzi tie lepšie americké filmy.

Inšpiráciou pre tento film bola skutočná osobnosť Dr. Mladena Stojanoviča ale skutočné historické udalosti v tomto filme boli výrazne pozmenené. Samozrejme, že ide o partizánsky film (mohol by som polemizovať, či je to film s poradovým číslom 22) a opäť máme v strete záujmov partizánov tentokrát vyslovene komunistických vo svojom boji proti ustašovcom, četníkom ale aj nemeckým okupantom. Scenár napísal jeho blízky spolubojovník generál Rade Bašič a zvýraznil úlohu doktora Mladena, organizátora povstania na Kozare. Prajem si aby bol natočený dokument o skutočných vzťahoch medzi vojakmi Juhoslovanskej kráľovskej armády, Národnej oslobodzovacej armády, Partizánskymi oddielmi Juhoslávie, Ustašovcami a Četníkmi ale neviem či v niektorej z časti po rozpade Juhoslávii by bola na niečo také ešte vôľa.