Volodimir2

Už v polovici roku 1941 Roosevelt napísal Churchillovi: "Je možné, že nikdy nevyhlásim vojnu, ale jednoducho ju začnem. Keby som požiadal Kongres aby ju vyhlásil, spory o tom by sa naťahovali aj tri mesiace“. Začiatkom októbra, dva mesiace pred útokom na Pearl Harbor, informoval sovietsky dôstojník Richard Sorge, že základňa bude za 60 dní napadnutá. Aj tieto údaje Kremeľ podsunul Washingtonu. Tri týždne pred útokom šéf americkej spravodajskej služby o chystanom útoku informoval osobne prezidenta Roosevelta. Spravodajskej službe sa podarilo rozšifrovať japonský diplomatický kód a upozorňovali, že útok je pripravený. Velenie armády a námorníctva však toto varovanie bralo na ľahkú váhu. Ráno 7. decembra (06,45 hod.) torpédoborec USS Ward zničil japonskú miniponorku v tesnej blízkosti prístavu Pearl Harbor, správa veliteľa torpédoborca veliteľovi flotily admirálovi Kimmelovi prišla už neskoro. Aj radar v priestore základne zachytil lietadla blížiace sa k prístavu (50 minút pre útokom), aj táto informácia bola zle vyhodnotená. Veľmi veľa náhod a nezodpovedný prístup ale predovšetkým veliteľa americkej flotily (CINCUS) a zároveň aj veliteľa americkej Pacifickej flotily (CINCPACFLT) admirála Husbanda E. Kimmela, ktorý bol v prvom rade zodpovedný za bezpečnosť, pripravenosť a obranu prístavu a flotily.Takže určitá časť vojakov mala byť v pohotovosti, piloti vo svojich P40 a nie v kostoloch, posteliach a na plážach. Za toto musí byť niekto zodpovedný a kto iný keď nie veliteľ.

Operácia Foxley (Hon na líšku) mala niekoľko variant. Prvá bola otrava vody v Hitlerovom vlaku za pomoci jednej z francúzskych žien, ktoré tam pracovali alebo infikovanie Hitlerovej uniformy smrtiacimi baktériami alebo otrávenie jeho obľúbeného čaju s mlieko. Nakoniec tieto boli vyhodnotené ako nereálne a tak sa od nich upustilo. Ani ďalšie nápady neboli o nič realistickejšie. Vyhodenie železničného tunela na trase kadiaľ pôjde Hitlerov vlak (kadiaľ pôjde a kedy nevedeli ani výpravcovia na trati nieto ešte britská SOE) alebo kombinovaný letecký útok na Berghof (Orlie hniezdo) s výsadkom teroristického komanda. A čo zobrať do úvahy Hitlerovu elitnú osobnú gardu a bezpečnostné okruhy okolo jeho sídla. Ako posledné a asi aj najrealistickejšie bolo nasadenie snajpera, ten už bol dokonca aj vybratý bol to Poliak s perfektnou znalosťou nemčiny a dokonca bol aj vybraný termín 13. alebo 14. 7.1944 (Hitler od 14.7.1944 už na Berghofe nebol), ten bol potom presunutý na november 1944 a nakoniec kvôli rivalite dvoch znepriatelených zložiek M16 a SOE britská vláda plán zamietla. Aj napriek tomu sa plánovali ďalšie atentáty na Hitlera s britského územia, ale všetky boli maximálne nerealistické a tak 28.marca celá operácia Foxley bola zrušená. Zároveň zrušili aj následnú operáciu Little Foxley, ktorej cieľom bol atentát na Himmlera. Celý dokument mi pripadal, ako rozhovor chlapov v krčme a fantazírovanie o blbostiach..

Operácia Foxley (Hon na líšku) mala niekoľko variant. Prvá bola otrava vody v Hitlerovom vlaku za pomoci jednej z francúzskych žien, ktoré tam pracovali alebo infikovanie Hitlerovej uniformy smrtiacimi baktériami alebo otrávenie jeho obľúbeného čaju s mlieko. Nakoniec tieto boli vyhodnotené ako nereálne a tak sa od nich upustilo. Ani ďalšie nápady neboli o nič realistickejšie. Vyhodenie železničného tunela na trase kadiaľ pôjde Hitlerov vlak (kadiaľ pôjde a kedy nevedeli ani výpravcovia na trati nieto ešte britská SOE) alebo kombinovaný letecký útok na Berghof (Orlie hniezdo) s výsadkom teroristického komanda. A čo zobrať do úvahy Hitlerovu elitnú osobnú gardu a bezpečnostné okruhy okolo jeho sídla. Ako posledné a asi aj najrealistickejšie bolo nasadenie snajpera, ten už bol dokonca aj vybratý bol to Poliak s perfektnou znalosťou nemčiny a dokonca bol aj vybraný termín 13. alebo 14. 7.1944 (Hitler od 14.7.1944 už na Berghofe nebol), ten bol potom presunutý na november 1944 a nakoniec kvôli rivalite dvoch znepriatelených zložiek M16 a SOE britská vláda plán zamietla. Aj napriek tomu sa plánovali ďalšie atentáty na Hitlera s britského územia, ale všetky boli maximálne nerealistické a tak 28.marca celá operácia Foxley bola zrušená. Zároveň zrušili aj následnú operáciu Little Foxley, ktorej cieľom bol atentát na Himmlera. Tomuto dokumentárnemu filmu predchádzal dvojdielny britský dokument Zabiť Hitlera z roku 2003, kde táto operácia už vtedy bola podrobne vysvetlená. Prečo muselo nasledovať toto remake som nepochopil.

Skupina vysokých nemeckých veliteľov v polovici roku 1944 už neuniesla obavy z úplnej nemeckej porážky v druhej svetovej vojne a pokúsila sa o jednu z najdôležitejších udalosti moderných dejín Nemecka. 20.7.1944 v 12,42 hodín vybuchla v Hitlerov Vlčom brlohu v dobe brífingu kilogramová nálož. Tuto nálož dal do sály plukovník Claus Schenk Graf von Stauffenberg. Na vojnu nastúpil už v roku 1926 k 17. jazdeckému pluku v Bambergu. Do novembra 1938 bol nadšenec Hitlera a až po "Krištáľovej noci" začal svoj názor postupne meniť. Skutočnú vojnu v Poľsku začal v radoch 1. ľahkej divízie, kde mal na starosti zásobovanie. Pokračoval v 6. obrnenej divízii vo Francúzsku a v roku 1940 už pracoval v generálnom štábe armády. Krátko bojoval aj na východnom fronte a od roku 1943 nastúpil k 10.obrnenej divízii, 7.4.1943 kolóna v ktorej bol aj podplukovník Stauffenberg bola napadnutá 3. squadronou Royal Australian Air Force a po zásahu prišiel o ľavé oko, pravú ruku nad zápästím a o dva prsty na ľavej ruke. Koncom roka sa stal šéfom štábu na všeobecnom úrade v Berlíne. Tu sa dostal do kontaktu s generálom Olbrichtom, plukovníkom Treskowom a ďalšími spiklencami. Z titulu novej funkcie mal možnosť občasného styku s Hitlerom. 1.7.1944 bol povýšený na plukovníka nastúpil na funkciu NŠ záložného vojska a 20.7.1944 odchádza na brífing s Hitlerom. Je pevne presvedčený vykonať atentát na Hitlera. Zabití pri výbuchu boli 4 prítomní generál Günther Korten (náčelník generálneho štábu vzdušných síl), plukovník Heinz Brandt (prvý zástupca generála Kortena), generálporučík Rudolf Schmundt (náčelník personálneho úradu armády), stenograf Heinrich Berger . Ťažko zranení boli 7 prítomní generál Karl Heinrich Bodenschatz (styčný dôstojník veliteľa Luftwaffe), poručík Heinrich Borgmann (Hitlerov pomocník), generál pechoty Walter Buhle (náčelník štábu Wehrmachtu), kontraadmirál Hans Erich Voss (zástupca veliteľa námorníctva v ústredí Hitlera), major SS Otto Günsche (Hitlerov pobočník), generál Walter Warlimont (zástupca náčelníka štábu Wehrmachtu , delostrelec), poľný maršal Wilhelm Keitel (veliteľ brannej moci) a zranení ľahko alebo vôbec zostávajúci 13 Adolf Hitler, generálporučík Adolf Heusinger (náčelník operačného oddelenie GŠ), generálplukovník Alfred Jodl (náčelník štábu veliteľstva Wehrmachtu), poručík Heinz Waizenegger (pomocník maršala Keitela), kontraadmirál Karl Jesko von Puttkamer (Hitlerov pomocník), kapitán Heinz Assmann (admirál námorníctva), major Ernst John von Freyend (pomocník maršála Keitela), generálmajor Walter Scherff (Hitlerov historik), plukovník Nicolaus von Below (zástupca vojenského letectva v ústredí Hitlera), dôstojník SS Herman Fegelein (zástupca Vaffen-SS v ústredí Hitlera, švagor Evy Braunovej), stenograf Heinz Buchholz, major Herbert Büchs (pomocník generála Jodla), veľvyslanec Franz Edler von Sonnleithner (zástupca ríšskeho ministra zahraničných vecí). Vyšetrovanie gestapa sa pretiahlo až do mája 1945. Okrem sprisahancov represálie postihli aj odporcov nacistického režimu aj keď neboli zapojení do atentátu. Ihneď bolo zadržaných približne 700 osôb a popravených alebo nanútených k samovražde viac ako 110 osôb. Medzi nimi boli 3 poľní maršali Günther von Kluge , Erwin von Witzleben a Erwin Rommel, 19 generálov, 26 plukovníkov (medzi nimi aj plukovník Stauffenberg), 2 veľvyslanci, 7 diplomatov, 1 minister, 3 štátni tajomníci, veliteľ kriminálnej polície a množstvo vysoko postavených funkcionárov.

Skupina vysokých nemeckých veliteľov v polovici roku 1944 už neuniesla obavy z úplnej nemeckej porážky v druhej svetovej vojne a pokúsila sa o jednu z najdôležitejších udalosti moderných dejín Nemecka. 20.7.1944 v 12,42 hodín vybuchla v Hitlerov Vlčom brlohu v dobe brífingu kilogramová nálož. Tuto nálož dal do sály plukovník Claus Schenk Graf von Stauffenberg. Na vojnu nastúpil už v roku 1926 k 17. jazdeckému pluku v Bambergu. Do novembra 1938 bol nadšenec Hitlera a až po "Krištáľovej noci" začal svoj názor postupne meniť. Skutočnú vojnu v Poľsku začal v radoch 1. ľahkej divízie, kde mal na starosti zásobovanie. Pokračoval v 6. obrnenej divízii vo Francúzsku a v roku 1940 už pracoval v generálnom štábe armády. Krátko bojoval aj na východnom fronte a od roku 1943 nastúpil k 10.obrnenej divízii, 7.4.1943 kolóna v ktorej bol aj podplukovník Stauffenberg bola napadnutá 3. squadronou Royal Australian Air Force a po zásahu prišiel o ľavé oko, pravú ruku nad zápästím a o dva prsty na ľavej ruke. Koncom roka sa stal šéfom štábu na všeobecnom úrade v Berlíne. Tu sa dostal do kontaktu s generálom Olbrichtom, plukovníkom Treskowom a ďalšími spiklencami. Z titulu novej funkcie mal možnosť občasného styku s Hitlerom. 1.7.1944 bol povýšený na plukovníka nastúpil na funkciu NŠ záložného vojska a 20.7.1944 odchádza na brífing s Hitlerom. Je pevne presvedčený vykonať atentát na Hitlera. Zabití pri výbuchu boli 4 prítomní generál Günther Korten (náčelník generálneho štábu vzdušných síl), plukovník Heinz Brandt (prvý zástupca generála Kortena), generálporučík Rudolf Schmundt (náčelník personálneho úradu armády), stenograf Heinrich Berger . Ťažko zranení boli 7 prítomní generál Karl Heinrich Bodenschatz (styčný dôstojník veliteľa Luftwaffe), poručík Heinrich Borgmann (Hitlerov pomocník), generál pechoty Walter Buhle (náčelník štábu Wehrmachtu), kontraadmirál Hans Erich Voss (zástupca veliteľa námorníctva v ústredí Hitlera), major SS Otto Günsche (Hitlerov pobočník), generál Walter Warlimont (zástupca náčelníka štábu Wehrmachtu , delostrelec), poľný maršal Wilhelm Keitel (veliteľ brannej moci) a zranení ľahko alebo vôbec zostávajúci 13 Adolf Hitler, generálporučík Adolf Heusinger (náčelník operačného oddelenie GŠ), generálplukovník Alfred Jodl (náčelník štábu veliteľstva Wehrmachtu), poručík Heinz Waizenegger (pomocník maršala Keitela), kontraadmirál Karl Jesko von Puttkamer (Hitlerov pomocník), kapitán Heinz Assmann (admirál námorníctva), major Ernst John von Freyend (pomocník maršála Keitela), generálmajor Walter Scherff (Hitlerov historik), plukovník Nicolaus von Below (zástupca vojenského letectva v ústredí Hitlera), dôstojník SS Herman Fegelein (zástupca Vaffen-SS v ústredí Hitlera, švagor Evy Braunovej), stenograf Heinz Buchholz, major Herbert Büchs (pomocník generála Jodla), veľvyslanec Franz Edler von Sonnleithner (zástupca ríšskeho ministra zahraničných vecí). Vyšetrovanie gestapa sa pretiahlo až do mája 1945. Okrem sprisahancov represálie postihli aj odporcov nacistického režimu aj keď neboli zapojení do atentátu. Ihneď bolo zadržaných približne 700 osôb a popravených alebo nanútených k samovražde viac ako 110 osôb. Medzi nimi boli 3 poľní maršali Günther von Kluge , Erwin von Witzleben a Erwin Rommel, 19 generálov, 26 plukovníkov (medzi nimi aj plukovník Stauffenberg), 2 veľvyslanci, 7 diplomatov, 1 minister, 3 štátni tajomníci, veliteľ kriminálnej polície a množstvo vysoko postavených funkcionárov.

Dokument s názvom Zabite Hitlera sa len malou časťou venuje skutočnému svojmu poslaniu a to atentátom na Hitlera. Film si zobral veľmi veľké sústo a snažil sa poukázať na úspešné vojenské aktivity Hitlera, na holokaust v podaní jednotiek SS, na kapituláciu 6. armády, na vylodenie v Normandii ale aj na záverečné boje v Berlíne. Hlavnej téme atentátom sa venuje len v 4 prípadoch. Prvý uvádzaný atentát je zo dňa 8.9.1939 v Mníchove kedy Johan Georg Elser pripravil bombu ktorá síce vybuchla ale tesne po Hitlerovom odchode. Druhý atentát už patril do sféry atentátov plukovníka Henninga von Tresckowa kde sa mu podarilo prepašovať do Hitlerovho lietadla 2 fľaše koňaku v debničke kde bol namontovaný výbušný systém, ale ten nevybuchol. Podarilo sa im opäť získať túto debničku aj s výbušninou, ktorú použili po druhýkrát pri treťom uvedenom atentáte túto výbušninu si upevnil na telo plukovník Rudolf Christoph Gersdorff a bol ochotný zomrieť spoločne s Hitlerom, ten ale spomienkovú slávnosť aj prehliadku zadržaných sovietskych zbraní skrátil a tak mal atentátnik problém výbušniny zastaviť pred odpálením. Po tretíkrát tie isté výbušniny boli použité v 4 atentáte. Ten zabezpečoval plukovník Claus von Stauffenberg a tu už výbušnina vybuchla ale Hitlera nezabila (známa operácia Valkýra). Mam pocit, že už žiaden dokument nám nemôže pripraviť prekvapenie veď na tých 42 atentátov bolo natočených skoro rovnaký počet filmov. Chyťte Hitlera 1942, Atentáty 1975, Atentát na Hitlera 1990, Atentát na Hitlera 1999, Zabiť Hitlera 2003, Virtuálna história: Plán atentátu na Hitlera 2004, Chceli zabiť Hitlera 2004, Atentáty na Hitlera: Divná priazeň šťasteny 2004, Plukovník Stauffenberg 2004, Kill Hitler 2005, Tajomstvo histórie: Hon na Hitlera 2006, Nevyriešené záhady minulosti – Atentát na Hitlera 2007, Atentáty, ktoré otriasli svetom 2007, 42 atentátov na Hitlera 2008, Valkýra 2008, Stauffenberg: Skutočný príbeh 2009, Operácia Valkýra – Prísne tajný proces Tretej ríše 2009, Hon na Hitlera 2015, , Operácia Foxley: Atentát na Hitlera 2017 a mnoho ďalších, ktoré nemám.

Takže sme sa opäť nedozvedeli nič nové, ak si odmyslíme subjektívne hodnotenia francúzskych historikov. Zase sa musím opakovať, že správna podstata historických dokumentov musí zahltiť fanúšika histórie údajmi a ten si musí vytvárať svoj názor na danú vec, udalosť. Nie je najlepším riešením keď sa mu podsúva názor niekoho iného. Ale keď už sa venujeme tejto téme ani v jednom filme nie je spomenutý ani jeden československý pilot dôstojník, ktorí boli v čase úteku v Stalag Luft 3. Teraz sa to budem snažiť napraviť. Takže, ako prvý je priamy účastník úteku, ktorý utekal s poradovým číslom 3 poručík letectva Arnošt „Wally“ Valenta, príslušník 311. československej bombardovacej perute v Británii. Dňa 31. marca ho spolu s ďalšími 9 pilotmi zastrelilo komando Vroclavského gestapa (vykonávatelia Scharpwinkel Wilhelm veliteľ gestapa, zomrel v sovietskom zajatí v máji 1948 a Lux bol zabitý v boji o Breslaw) . Ďalší dvaja, ktorí preliezli tunelom na slobodu boli zadržaní gestapom a premiestnení do zajateckého tábora pre dôstojníkov Oflag IV-C volaný aj ako Hrad Colditz, poručík letectva Bedřich "Freddie" Dvořak, poradové číslo 13 alebo 14, príslušník 312. československej stíhacej perute RAF (zomrel v roku 1960 v Pardubiciach ako 60 ročný) a poručík letectva Ivo Tonder taktiež príslušník 312. československej stíhacej perute RAF (zomrel v roku 1995 v Anglickom Henley vo veku 83 rokov) jeho poradové číslo v úteku sa mi nepodarilo zistiť. A 4. československým pilotom, ktorý bol zapojený do úteku bol nadporučík letectva Josef Bryks, stíhací pilot 310. československej stíhacej perute RAF, ten sa do tunela nedostal lebo akcia bola prerušená. Aj on bol vyšetrovaný a nakoniec taktiež umiestnený na Hrad Colditz, kde boli všetci traja oslobodení americkou armádou 16.4.1945. A na záver ešte jednu zaujímavosť, keď sa situácia v Stalagu Luft 3 utíšila začali väzni kopať štvrtý tunel George, ale ten už mal iný účel. Tu mali byť poschovávané zbrane a vybavenia na samostatné oslobodenie zajateckého tábora. Tieto práce boli prerušené dňa 27.1.1945 kedy bol tábor pred príchodom Červenej armády evakuovaný.

V prvej časti sa kratučko vyjadrím k filmu a v druhej obsiahlejšej je vysvetlenie podstaty týchto táborov pre väzňov dôstojníkov zo západu respektíve vojakov nie z východného frontu. Úplne prvý vydarený útek z Stalag Luft 3 bol sfilmovaný Wooden Horse, The 1950 (Drevený kôň). Tento útek je dokumentárne lepšie spracovaný ako ten nasledujúci. Po tomto úteku nasledovala príprava a útek dňa 24.3.1944 známy pod názvom „Veľký útek“. Film je spracovaný podľa knihy Paula Brikhilla (austrálsky stíhací pilot), ktorý opísal skutočný príbeh hromadného úteku z tábora Slatag Luft 3 a čo tomuto úteku predchádzalo. Vzhľadom na svoju klaustrofóbiu sa veľkého úteku nezúčastnil. Väzni kopali priebežne 3 tunely TOM, DICK a HARRY. Tunel Tom odhalili Nemci v septembri 1943 a vyhodili do vzduchu, Dick slúžil na uschovanie falošných dokumentov a civilného oblečenia a Harry bol vykopaný v hĺbke 8,5 m a v dĺžke 102m aj tak im ešte chýbalo 8m aby sa dostali do lesa. V skutočnosti bol útek pripravovaný pre 600 dôstojníkov, pre všetkých, ktorí sa na jeho príprave zúčastňovali po dobu viac ako jedného roka. A skutočný útek bol vykonaný v noci 24. marca 1944. Najbližšie mesto od tábora bolo v skutočnosti poľským mestom Zhagan. Vo filme Steve McQueen, ako dôstojník vojenského letectva Spojených štátov, musím upozorniť, že v dobe úteku americkí letci neboli v tábore. Celý útek organizovali britskí dôstojníci a Steve je vo filme za veľkého frajera, ktorý si sám kládol podmienky a žiadne úteky na motorke sa v skutočnosti nekonali. Ide o veľmi fiktívny príbeh, čo bolo na škodu tejto významnej udalosti. Film v tomto prípade nadobúda druhý význam a oboznamuje divákov s dôležitou súčasťou úplne iného príbehu. Mnohokrát vo filme sa dostávame do situácie ktorá bola nevhodná, ktorá znevažovala vojnové hrozby. Zbytočne tak dochádzalo ku skresľovaniu historických faktov. Ale v skutočnej podstate sa gro filmu držala faktov a preto tie 3 hviezdy. Ďalšie významné detaily vrátane účasti československých dôstojníkov na tomto úteku sú v komentároch k filmom Ako prebiehal veľký útek 2017 alebo Veľký útek II: Nespracovaný príbeh 1988, Príliš vydarený útek 1993, Veľký útek – Nevyrozprávaný príbeh 2001, Veľký útek – Pravdivý príbeh 2009, Veľký útek – Zúčtovanie 2010 a Tajomstvo veľkého úteku 2011. Po mnohých rokoch som sa musel vrátiť k filmom, ktoré boli vytvorené na základe skutočnej udalosti, popisujúcej udalosti z hlavného zajateckého tábora Luftwaffe (Stalag Luft 3). Ale v tejto časti chcem priblížiť skutočnú podstatu zajateckých táborov. Stretol som sa s názorom, že tento film je úplne iný príbeh ako film Útek zo Sobiboru 1987. Takže to trocha spresním Sobibor bol vyhladzovací tábor a náš tábor v Sagane (dnes Poľský Žadaň) bol zajatecký tábor pre vojnových zajatcov pilotov, ktorý patril pod Luftwaffe a velil mu Hermann Göring. Musí nám byť jasné, že práve Luftwaffe bolo zodpovedné za vojnových zajatcov Air Force a že si chceli zachovať určitý stupeň profesionálneho rešpektovania pilotov. Zákonite boli odmietnuté požiadavky na zabezpečovanie ochrany zo strany SS alebo gestapa. Tábor zabezpečovalo 800 príslušníkov Luftwaffe, ktorí boli preradení z línie frontu ako prestarli alebo mladíci, zotavujúci sa zo zranení a pripravujúci sa na opätovné navrátenie na front. Preto odsúdeným bolo poskytnuté oveľa lepšie zaobchádzanie so zajatcami ako v iných táboroch v Nemecku. Tábor Stalag Luft 3 mal v Nemecku najlepšie organizovaný rekreačný program z vojnových táborov zajatcov (POW - Prisoner of war) a bol pod prísnou ochranou Červeného kríža. Bolo tu množstvo športových ihrísk, väzni mohli prevádzkovať všetky druhy športov v rámci vnútornej ligy, mali k dispozícii 12 ihrísk ale aj bazén (ktorý zároveň slúžil ako nádrž na hasenie požiarov). Väzni mali k dispozícii obrovskú knižnicu so školskými zariadeniami, kde mnohí zajatci získať vzdelanie vyššej úrovne v obore jazykov, inžinierstva alebo práva. Skúšky poskytoval Červený kríž a pod vedením akademických pracovníkov. Väzni tiež riadili divadlo a pravidelne mali každé 2 týždne premiéry. Ich rádio KRGY (Vojnoví zajatci), vysielalo celý deň aktuálne správy a hudobné relácie a denne im vychádzali noviny Circuit (Skupina) a týždenník Kriegie Times. O takýchto privilégiách sa v ostatných táboroch (Terezin, Nováky, Osvienčim, Dachau a mnoho ďalších) mohlo iba snívať. K otázke útekov a trestov, utekať z tábora bola povinnosť každého vojaka a pre Nemcov bolo hrdosťou, že ich vždy chytili, respektíve ich odhalili vopred. Aj tresty boli viac menej symbolické. Takže toľkoto k táborom Luftwaffe, ktorých bolo osem. Ale tento v Sagane bol najväčší a v dobe úteku tu nebol ani jeden americký letec. Z celkového počtu 10949 väzňov tu boli dôstojníci a vojaci Kráľovského britského letectva (RAF) okolo 2500 vojakov, spoločne okolo 7500 vojakov Kráľovského kanadského letectva (RCAF), Kráľovského Austrálskeho letectva (RAAF), Kráľovského novozélandského letectva (RNZAF), Juhoafrické vzdušné sily (SAAF) a viac ako 800 pilotov z Grécka, Nórska, Holandska, Československa, Grécka, Litvy, Poľska, Belgicka a Francúzska. Pred príchodom Červenej armády dňa 27.1.1945 bol tábor evakuovaný.

Opäť prvý komentár. Hlavný dej filmu sa odohráva v zime roku 1943 v Poľsku. 2. svetová vojna je v plnom prúde a film opisuje osud troch teenagerov, ktorých osud spojili vojnové udalosti. Jurek uteká z Varšavy kde mu zabili rodičov, Sašovi sa podarilo utiecť z transportu na nútené práce do Nemecka a obaja sa stretnú s dievčaťom Julkou, ktorá robí partizánom spojku. Jej strýko je ich veliteľom a keď chlapci chcú bojovať proti Nemcom sú nakoniec prijatí do ich radov. To ale nebolo všetko, čo tieto deti museli vo vojne prežívať, oni chlapci bojujú aj o srdce mladej devy. Výborný film o vzájomných vzťahoch, prejavených citoch, ale aj o zbytočných stratách na životoch deti, ktoré mali život ešte len pred sebou.

Film je skutočným príbehom so skutočnými osobami a je posledným príbehom trilógie spisovateľa a scenáristu Miloša Miša Radivojeviča (prvý diel Prebudenie z mŕtvych pojednáva o bombardovaní Srbska v marci 1999 a druhý Odmietnutie). Príbeh je autobiografiou Radivojeviča, ktorý v starobe je postavený pred úlohu postarať sa o cigánske dievčatko a keďže sa jej chce vzdať, vezie ju do sirotinca a v aute rozpráva príbeh chlapca z 2. svetovej vojny. Ide o jeho príbeh. „Miša“ sa narodil 3.11.1939 v Srbsku v bývalom kráľovstve Juhoslávia. Keď v apríli 1941 Nemci obsadili Juhosláviu do rodiny malého Alexa sa prisťahoval nemecký dôstojník. A vytváraný vzťah tohto malého chlapca vo veku 1,5 až 5 rokov ku nemeckému dôstojníkovi je prioritou tohto filmu. Film podáva obraz kvality života v dobe vojny, ale taktiež hľadanie vlastnej identity chlapca aj Alexovej matky. Film je absolútne presný aj smrť nemeckého dôstojníka sa odohrala v dobe kedy odchádzal so svojou jednotkou na pomoc pri veľkej nemeckej ofenzíve, ktorá sa začala 25.9.1944, ale ta už Nemcom nepomohla. Okrem nemeckých vojakov sme vo filme mohli vidieť aj srbských četníkov, chorvátskych Ustašovcov, Titových partizánov, komunistický odboj. Ale aj chaos, ktorý vznikol po oslobodení. V podstate tento film je veľmi, veľmi ťažký ale zase o to lepší.