Volodimir2

Dokument nám nič nového neukázal, povedal by som, že je to verná kópia francúzskeho dvojdielneho filmu  z roku 2015 pod názvom Hitler´s Last Year. Ku cti dokumentu je využitie archívnych záberov a ich zafarbenie. Obsahuje príbeh posledných 11 mesiacov druhej svetovej vojny a večná škoda, že nám neukázal aj niečo nové.

Film začína opisom situácie vo Weimarskej repblike (neoficiálny názov Nemeckej ríše po páde monarchie). Tu vzniká mnohonárodnostná hudobná skupina, po vzoru populárneho amerického kvarteta The Revelers. A tak sa na jednom javisku stretáva Nemec s Bulharom a Poliakom v skupine pod názvom „Melody Makers“, ale čo bolo najdôležitejšie pre neskorší osud tejto skupiny, že v skupine boli traja Židia. S nástupom nacistov k moci začalo mať toto sexteto už ako "Comedian Harmonists" problémy, čo na základe rastúcich nacionalistických nálad v Nemecku vyvrcholilo v roku 1935, na vrchole ich popularity, že sa rozdelila na dve časti. Podstatou filmu je ukázať na vznik, vzostup, lesk a tieň slávy a nakoniec aj pád tejto nemeckej skupiny. Veď len v roku 1933 absolvovali 150 koncertov ale koncom roka 1933 v meste Gera bol koncert zrušený z dôvodu židovskej naplnenosti skupiny. Aj z týchto dôvodov v lete 1934 kapela odchádza do Spojených štátov, kde absolvovala 30 koncertov a nezabudnuteľnými pre 2122 príslušníkov posádky boli koncerty na lodi USS Saratoga (ktorá sa neskôr zapojila v Pacifiku do bojov na Guadalcanalu, Rabaulu, pri Gilbertových, Marschallových ostrovoch, Sabangu, Surabaju). Nakoniec sa vrátili späť do Nemecka ale protižidovská expanzia troch z nich (Židov) prinútila emigrovať do Ameriky a traja ostali v Nemecku. Film  svojou podstatou mal v Nemecku obrovský úspech a získal aj mnohé významné ocenenia.

Tento špionážny film je natočený podľa predlohy rovnomenného románu Mila Nikoliča. Paradoxom je, že režisérom filmu bol československý režisér František Čap, ktorý v roku 1949 emigroval do Západného Nemecka. Neskôr sa usadil v Slovinsku, kde rozvíjal slovinskú kinematografiu. V roku 1960 natočil tento špionážny film z prostredia druhej svetovej vojny. Film môžeme zaradiť k partizánskym filmom Tisoveho razenia ale bez akéhokoľvek ideologického podtónu. Ešte aj priebeh vojny je v umiernenom tóne ale jeho prioritou je existenčný strach a z toho vyplývajúca vnútorná kolaborácia. Tu sa markantne prejavuje boj o prekonanie strachu, existenčné dilemy o zabíjaní vo vojne. Celkovo hodnotenie filmu je pomerne vysoké, veď nakoniec boli práva naň predané do 48 krajín. Dej sa odohráva v dobe tesne pred nemeckou okupáciou Juhoslávie (6. apríla 1941) a potom v nasledujúcom období v novovzniknutom Nezávislom štáte Chorvátsko.  Príslušník odboja sa vďaka svojmu bratrancovi infiltruje do  okupačného prostredia. Nemci ho odoslali do špionážneho kurzu a nasadili ho na územie ovládané partizánmi. Ale ak očakávame vo filme vojnové akcie tak sa ich až na malú výnimku nedočkáme.

Druhá svetová vojna v Európe a vo svete ešte stále doznievala, ale už boli v Európe aj krajiny oslobodené. Medzi ne patrila aj Srbska republika, ktorá bola po nemeckej invázii v apríli 1941 pod nemeckou vojenskou správou (Militärverwaltung in Serbien). Tá v Srbsku zriadila civilné kolaboračné vlády najskôr pod vedením Milana Ačimoviča a po ňom nastúpil Milan Nedič, ktorá zostala až do oslobodenia. V októbri 1944 Srbsku republiku oslobodila Červená armáda a partizánske vojska pod velením Josipa Broza Tita. A tu sa dostávame k pointe filmu, mladý partizán dostal za úlohu učiť deti v malom srbskom meste a tu musí čeliť rôznym aj tým najnepravdepodobnejším nástrahám. Ale po prekonaní jednej musia isť ďalej. A z tejto situácii vznikol aj názov filmu Tak... a ideme ďalej. Príbeh je v skutočnosti detskou pamäťou a spomienkou na čas, ktorý zanechal hlboké stopy v zraniteľných mladých dušiach celých generácií. A tak sa stala ústrednou myšlienka že „nič nie je lepšie, silnejšie a zdravšie pre budúcnosť, ako pekná spomienka zvlášť tá z detstva“.

Rodný list nám predstavuje 3 rôzne príbehy z obdobia druhej svetovej vojny na poľskom území, ktorého cieľom bolo ukázať nemeckú inváziu do Poľska očami deti takmer rovnakého veku. Prvý z nich "Na ceste" je zasadený do obdobia začiatku 2. svetovej vojny, kedy dôjde v septembri 1939 k zničeniu poľského bojového pluku a je o vojakovi, ktorý zachránil dokumenty vojskového štábu. Teraz hľadá svoj pluk a spoločnosť mu robí chlapec, ktorý zase hľadá svoju matku s mladším bratom. Cestu im niekoľkokrát skrížia presúvajúce sa nemecké jednotky. Vojak v tom vidí svoje poslanie a bráni svoju zem a Janík zatiaľ utečie. Ďalší príbeh "List z tábora" je už z obdobia záveru roku 1942 a poukazuje na existenčné problémy poľskej rodiny v kontraste so sovietskymi vojnovými zajatcami, ktorí boli v zajatí v ich blízkosti. A posledný emočne najsilnejší je „Kvapka krvi“ z prostredia poľského sirotinca, kde si nemeckí dôstojníci vyberajú dievčatá na zvrhlý program Lebensborn (germanizácia poľských deti). Do tohto programu paradoxne zaradili aj židovské dievčatko. Všetky tri príbehy sa snažia postaviť bezbranné nechápajúce deti do vojnového konfliktu dospelých a upozorňujú na zlo a utrpenie, ktoré vojna pre nich predstavuje. Vykresľujú živý a smutný obraz porobeného Poľska počas vojny. Všetky poviedky nevytvárajú závery a je na každom, aby si ten svoj vytvoril sám podľa svojej fantázie. Pre mňa nečakane je film neobyčajným skvostom, ktorý je nevyhnutnosťou je diváka, ktorý si užíva filmy o vojne aj s očami detí.

Na úvod trocha histórie. Nemám najlepší názor na pôsobenie Francúzska v 2. svetovej vojne a už vôbec nie na spôsob oslobodzovania, ku ktorým som sa už mnoho krát vyjadroval. No ako sa môžem kladne vyjadrovať na dvoch zradcov z Mníchova, kedy silné demokratické štáty Francúzsko a Veľká Británia uzavreli a podpísali s fašistami dohodu o odstúpení nie nepodstatnej časti nášho Československa Nemecku. Veď nakoniec aj tak dopadli, statoční Francúzi vzdorovali v roku 1940 Nemcom niečo cez jeden mesiac a potom sa vzdali. Polovica Francúzska kolaborovala s nacistickým Nemeckom a druhá polovica bola tým istým Nemeckom okupovaná. Takže jedna polovica kolaboranti a spojenci Nemecka a druhá týmito Nemcami okupovaná, terorizovaná a vraždená. A ďalší nezmysel, po vojne toto Francúzsko sa zaradilo medzi spojeneckých víťazov. A posledná perlička keď maršal Keitel podpísal akt nemeckej kapitulácie a odovzdával ho maršalovi Žukovovi, pohŕdavo sa pozrel na francúzskeho a amerického generála (gen. Lattre de Tassigny a gen. Spaatz), "Čo tu oni robia, oni taktiež nad nami zvíťazili"? Myslím si, že nie je potrebné ďalších slov. Film "De Gaulle" sa zameriava len na krátke obdobie mesiaca jún 1940, to je od jeho nástupu do vlády až po jeho odchod do Londýna. Tu je aj odvolanie na jeho prejav z 18.júna 1940 k obyvateľom Francúzska a jeho kolónii. Samotný prejav De Gaulla nemal taký účinok, aký on očakával. Aj keď ostáva v pamäti jeho ústredná myšlienka že "Francúzsko prehralo bitku, ale neprehralo vojnu". V Británii v tej dobe žilo 10 000 Francúzov ale len 300 sa pripojilo k De Gaullovi na ozbrojený boj a zo 100 000 francúzskych vojakov ba britskom území (vojaci evakuovaní z Nórska a Dunkirku) sa k nemu pripojilo iba 7 000 a ostatní sa vrátili do Francúzska a stali sa z nich vojnoví zajatci. Ciele hnutia Slobodných Francúzov, na ktorých čele stál, bolo pokračovanie vo vojne, oslobodenie Francúzska, obrana celej francúzskej ríše a obnova národnej nezávislosti. Celé jeho odbojové hnutie bolo vedené vo Francúzskych kolóniách v Afrike. Tu bielych Francúzov bolo veľmi málo a väčšinu mužstva tvorili práve príslušníci domorodých etník z kolónii v Afrike, Ázii a Pacifiku. Jeho sny sa mu nakoniec splnili a 25.8.1944 vstúpil na čele stotisícovej armády do Paríža (tu jeho ozbrojenému doprovodu velil nadporučík Ivan Matoušek, ktorý padol 25.8.1944 pri záchrane dvoch vojakov). Pri úvodnom prejave prisúdil Spojencom len minimálnu zásluhu na oslobodení Francúzska, práve naopak amerických, kanadských a britských vojakov považoval za istý druh okupačnej pomoci. Veľmi rýchlo zabudol na 200 000 padlých spojeneckých vojakov len pri oslobodzovaní Francúzska. Koľko padlo Francúzskych vojakov pri oslobodzovaní svojej vlasti sa žiaľ nedozvieme. Film nám približuje udalosť, ktorá je pre všetkých Francúzov obrovským míľnikom, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že jeho historické poslanie sa strácalo v rodinnej dráme samotného De Gaulla. Ešte niekoľko perličiek . Po podpísaní aktu kapitulácie zobrali Nemci do zajatia 1 845 000 francúzskych vojakov a 2,7 milióna ľudí na nútené práce. Pétainové vedenie spôsobilo smrť 78 382 Židov a viac ako 30 tisíc ľudí z francúzskeho odporu.

Mníchovská dohoda a razom bolo mesto Cheb (Eger) v Nemeckej ríši a nadšení dav víta Hitlera a Göringa ako svojho osloboditeľa. A keďže tu v roku 1938 vznikla firma Wrede & Wiedehold na výrobu súčiastok do lietadiel a mala už aj vlastnú učňovskú školu. Továreň bola vybudovaná v priestoroch bývalej fabriky Staniol-Kapsel-Fabrik na Švédskom vrchu v blízkosti statku Dodnerhof. V roku 1938 na základe Mníchovskej dohody boli Sudety pripojené k Nemecku a preto bola táto firma podľa Ríšskeho zmocňovacieho zákona (Gesetz zur Behebung der Not von Volk und Reich) zo 27.10.1939 znárodnená a ríšsky minister letectva Herman Göring nariadil vznik spoločnosti FWE - Flugzeuqwerk Eger GmbH (Letecká továreň Cheb, s.r.o). Tá bola založená 12.1.1940 a vtedy začala výstavba novej továrne. Mimo budov ju tvorila aj vzletová a pristávacia plocha 1400x53 m, 900 m približovacích plôch, 15 parkovacích plôch lietadiel, kompenzačný kruh s 100 m dráhou a nastrelná betónová stena. Závod bol otvorený v roku 1942. Priamo v areály bol vybudovaný tábor pre vojnových zajatcov z nimi okupovaných krajín (najviac ich bolo z Francúzska a okolitých krajín a potom od druhej polovice roku 1941 výlučne pre sovietskych zajatcov). Výrobný program tvorila výroba leteckých súčiastok a dielov lietadiel, opravy a údržba lietadiel a konečná montáž a prestavby lietadiel. Vyrábali sa tu lietadla He 111, He 177 A, He 219, Me 262. Objem výroby bol 5 lietadiel týždenne. V podniku pracovalo okolo 5000 zamestnancov z okolia Chebu, nemeckých odborníkov a zostatok vojnoví zajatci. Prvý americký nálet na továreň a letisko 14.2.1945 veľa škody nenarobil, ale druhý zo dňa 25.3.1945 bol už likvidačný. Po obsadení Chebu 3. americkou armádou v ktorej zostave bojoval aj oddiel podplukovníka Síteka (vyčlenený z 1. československej obrnenej brigády). Prvé kroky Američanov viedli na letisko odkiaľ odviezli všetok zaujímavý materiál, predovšetkým všetko, čo sa týkalo prúdových lietadiel. Výborný dokument kde sa prvá polovica zaoberá históriou a až druhá pátraním v starých priestoroch. K tejto téme a k oslobodeniu Chebu som sa vyjadroval v komentári "Hľadanie strateného času (diel 7.)". Chvályhodný je záver, ktorý vyvracia rôzne špekulatívne fámy a všetko uvádza do reality.

Slovenská verzia dokumentov o udalosti v dňoch 18.6.1945 až 19.6.1945 v blízkosti Přerova je omnoho kvalitnejšia a skutočne sa snaží pridržiavať faktov. Priebeh tejto hrozivej udalosti už nebudem rozpitvávať, myslím si, že dosť podrobne je uvedená v komentáru filmu "Masakr na Švédských šancích" z roku 2000. Čo to sú tie Švédske valy? Švédske valy sú terenné pozostatky opevnenia severovýchodne od obce Horní Moštěnice z obdobia 30. ročnej vojny (tu sa usadil v roku 1643 veliteľ švédskych vojsk generál Linhart). Ale tieto valy neboli jediným povojnovým masakrom, ešte väčšie tragédie sa odohrávali v Postoloprtoch (tu prišlo o život 760 Nemcov), na moste v Ústi nad Labem (ďalšia stovka Nemcov) ale aj tzv. "Brnenský pochod smrti do Rakúska" tu neprežili ďalšie stovky ľudí. Ja by som sa predsa len trocha vrátil ku hlavnému katovi, vojnovému zločincovi z tragédie od Přerova, Karolovi Pazúrovi (vlastným menom Karol Kohn) pochádzal z Krompach a po absolvovaní ľudovej školy sa vyučil za kníhviazača. Jeho brat Julius bol v roku 1932 odsúdený za špionáž v prospech Maďarska a neskôr bol členom HG ale aj jednotky SS. Jeho sestra Etela kolaborovala s nemeckými dôstojníkmi a bola podozrivá zo špionáže v prospech Nemecka. V roku 1939 sa vybral na skúsy do Nemecka , ako dobrovoľník. Po návrate vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a krátko pôsobil aj v Hlinkových gardách. Tu ale veľa vody nenamútil a tak v rámci mobilizácie bol povolaný do armády a bojoval v radoch Rýchlej divízie, tu bol niekoľkokrát vyznamenaný. 30.10.1943 padla väčšia časť divízie do zajatia Červenej armády a po krátkom uväznení oblieka 17.1.1944 uniformu vojaka 2. československej samostatnej brigády v ZSSR. Na nátlak generálplukovníka L.Z. Mechlisa člena Vojenskej rady 4. Ukrajinského frontu, do ktorého podriadenosti bol 1. československý armádny zbor včlenený, vydal dňa 7.1.1945 veliteľ zboru generál Ludvík Svoboda rozkaz, ktorým vzniklo vojenské obranné spravodajstvo, ako samostatná zložka s obrovskými právomocami. Išlo o vnútornú ochranu armády (sledovanie, kontrola, preverovanie mužstva, poddôstojníkov a dôstojníkov, preverovanie prijímaných vojakov, posúdzovanie návrhov na povýšenie, ustanovenie do funkcie alebo premiestnenie). A potom obranu vonkajšiu (zneškodňovanie nepriateľských agentov, špiónov, diverzantov, ochrana priestoru rozmiestnenia jednotiek, zaisťovanie bezpečnosti štábu, ale aj dohľad nad civilným obyvateľstvom pátranie po kolaborantoch, zradcoch a nepriateľských živlov. OBS sa stala postrachom pre príslušníkov 1. čs. AZ, ale aj pre civilné obyvateľstvo na oslobodenom území). Prečo tak podrobne sa tomu venujem? Odtiaľ čerpal istotu, že konal v súlade so svojim presvedčením pri masakru Karol Pazúr. Veliteľom obranného spravodajstva sa stal npor. Bedřich Reicin (vlastným menom Fritz Israel Reicin), ktorý si k sebe pritiahol aj dôstojníka komunistu poručíka Karola Pazúra. 15.4.1945 bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a 1.5. bol povýšený na nadporučíka. Ako prednosta obranného spravodajstva sa dostal s 1. československým armádnym zborom až do Prahy. Po už zmienenom masakru ho Reicin spratal z Bratislavy a ustanovil ho na funkciu prednostu OBS 4. tankovej brigády v Martine, tu pobudol od 31.8.1945 do 1.10.1945 a potom sa stal prednostom OBS u 39. pešieho práporu v Trenčíne (od 1.10.1945 do 30.9.1947). Tu už začalo masívne vyšetrovanie jeho konania v Horných Moštěniciach (vyvraždenie 265 osôb). Od 4.6.1948 už bol vo vyšetrovacej väzbe. Po prepustení z výkonu trestu pokračoval vo vojenskej kariere, neskôr funkcionarčil v Zväze protifašistických bojovníkov a v roku 1975 mu bola priznaná aj tzv. 255 za účasť v zahraničnej jednotke. Od roku 1948 bol agentom ŠTB s krycím menom Karol. Toľkoto o samozvanom vykonavateľovi ortielu smrti nad karpatskými Nemcami. Oba komentáre k filmom “Noc na Švédskych valoch” a “Masaker na švédskych šancích” som spracovával v roku 2014 a nejakým nedopatrením sa oba stratili z dátabazy ČSFD, verím, že teraz už tu zostanú a pomôžu sa zorientovať ľuďom, ktorý túto oblasť nepoznajú.

Komentár a hodnotenie k slovenskej verzii dokumentu je zmierlivejší, ako k českej verzii "Masakr na švédskych valech" z roku 2000. Vidieť, že českí dokumenteristi ho odflákli a nedali si tú námahu sa trocha popasovať z históriou. 1. československý Armádny zbor, oficiálne ukončil svoju bojovú dráhu slávnostnou prehliadkou dňa 17.5.1945 v Prahe. Po prehliadke jednotlivé jednotky odchádzali z Prahy k plneniu ďalších dôležitých úloh po celej republike. Obdobne sa vojenským transportom č. 2059 presúvali jednotky na Moravu ale predovšetkým na Slovensko. Tu sa zo slávnostnej prehliadky presúval aj 17. peší pluk, ten sa presúval do Bratislavy časť Petržalka kde jeho 2. prápor mal sídliť v drevených barákoch a ich úlohou bolo zriadiť zajatecký tábor z úlohou očistiť Bratislavu od Maďarov a Nemcov. Orginál tohto rozkazu mal u seba veliteľ pluku, ten ho zničil ale podarilo sa objaviť sprievodný spis s menom adresáta a vydavateľa. Rozkaz č. 127 zo dňa 23. mája 1945 bol podpísaný ministrom obrany generálom Ludvíkom Svobodom. Cestou k plneniu tohto rozkazu vojenský transport mal dňa 18.6.1945 okolo obeda zastávku v Přerove a tu došlo k stretu s vlakom kde v 80 vagónoch sa presúvali zo severozápadných Čiech z okolia Šluknova (Děčínsko) a z Rumburska Karpatskí Nemci, ktorých zo Slovenska koncom roku 1944 evakuovala ustupujúca nemecká armáda. Väčšina z nich odišla z Dobšinej, Kežmarku, Mlynice (pri Poprade) a z Janovej Lehoty (pri Žiari nad Hronom) nedobrovoľne, na príkaz ríšskeho vodcu SS a šéfa polície Heinricha Himmlera ich naložili do vagónov a odviezli. Nadporučík Karol Pazúr, dôstojník Obranného zpravodajstva štábu 4. pešej divízie (od 15.5.1945 vznikla reorganizáciou 4. samostatnej brigády) spoločne s osvetovým dôstojníkom 17. pešieho pluku čat.ašp. Bedřichom Smetanom (Friedrich Schmitzer) ) všetkých Nemcov a Maďarov vypočuli a s tvrdením, že ide len o fašistov a nechali z vlaku vyviesť 265 osôb. K exekucii si Pazúr vyžiadal od veliteľa transportu (veliteľa 17. pešieho pluku) škpt. Eugena Surovčíka 20 samopalníkov a na MNV Lovesice si vynútil mužov na vykopanie hromadného hrobu. V noci z 18. na 19.6.1945 samopalníci ale aj osobne Pazúr a Smetana všetkých postrieľali na Švédskych valoch v blízkosti dedinky Horné Moštěnice. Bolo zavraždených 71 mužov, 120 žien a 74 detí vo veku od 6 mesiacov do 13 rokov. Medzi nimi bolo aj 30 Slovákov. Z celého transportu smrti uniklo len sedem ľudí. 17. peší pluk dorazil do Bratislavy, sovietske velenie mesta sa dozvedelo o masakre pri Přerove a vydalo zatykáč na nadporučíka Karola Pazúra. Na jeho miesto veliteľa obranného zpravodajstva (neskôr ako VKR) bol vymenovaný Eduard Kosmel. A pod jeho velením spoločne so Smetanom boli realizatormi popráv aj v priestoroch „Lágera“ v Petržalke (Liegetfalu - podľa odhadov ich bolo okolo 700 zabitých predovšetkým maďarských židov). Za tieto popravy nikto svoje tresty si neodsedel, ale to je iná udalosť. Späť k už kapitánovi Pazúrovi, od vydania zatykáča ubehol rok, vinník bol medzi tým povýšený aj vyznamenaný. Šetrenie brutálnej vraždy od Přerova vykonávali orgány z Trenčína. 18.7.1948 podal vrchný vojenský prokurátor v Bratislave plk. JUDr. Anton Raš (jeden z troch prokurátorov pri odsúdení prezidenta Slovenského štátu Dr. Tisu) žalobu na Karola Pazúra a Bedřicha Smetanu a škpt. Surovčíka. Po dôkladnom dokazovaní bol 14.1.1949 vynesený rozsudok Vrchného vojenského súdu Bratislava, ktorým bol Pazúr odsúdený k 7,5 roka nepodmienečne, ppor. Smetana bol v tej dobe vo väzbe za trestné činy z priestoru Lagera v Petržalke, mjr. Surovčík bol sprostený viny. Karol Pazúr podal odvolanie a zmätočnú sťažnosť, podobne sa odvolal aj žalobca JUDr. Rašla. Najvyšší vojenský súd v Prahe 29.6.1949 zvýšil Pazúrovi trest na 20 rokov väzenia (žalobca požadoval trest smrti). A potom sa začali diať divy. Na základe intervencii náčelníka HS OBS (hlavnej správy obranného spravodajstva) Bedřicha Reicinu mu bol rozhodnutím prezidenta republiky (Klement Gottwald) trest znížený na 10 rokov a v roku 1952 ho prezident omilostil. Tak mohol po 5 rokoch a 22 dňoch (od 4.6.1948 bol vo vyšetrovacj väzbe) opustiť väznicu v Leopoldove a aj naďalej pracovať naskôr v armáde a neskôr vo Zväze protifašistických bojovníkov.Tento masaker sa za socializmu zamlčiaval, mal svoje politické krytie v osobách Karola Pazúra (vlastným menom Karol Kohn, držiteľ Československého vojnového kríža 1939, príslušník ŠTB), Bedřicha Smetanu (vlastným menom Schmitzer, komisár partizánskej brigády Alexeja Jegorova, odsúdený na 12 rokov, ale za pomoci štátu emigroval do Izraela), Eduarda Kosmela (odsúdený na 9 rokov, nič neodsedel, stal sa profesorom na vojenskom odbore Nitrianskej univerzity a potom na Karlovej univerzite v Prahe), Jancsó (odsúdený na 6 rokov, nič neodsedel) ale aj otca Jozefa Lenarta (člen čaty automatčíkov z Přerova) a ten najdôležitejší prvý šéf Hlavnej správy obranného spravodajstva (VKR) a aj námestník ministra obrany Bedřich Reicin. Ďalšie podrobnosti v slovenskej verzii Noc na Švédskom vale, 2006.

Dokument nám približuje ďalšiu z operácii po vylodení Spojencov v Normandii. Jednotlivým operáciám kanadských ozbrojených síl som sa venoval v komentároch na kanadský seriál „Hitlerov posledný vzdor“ a dalo by sa pokojne do tohto seriáli zaradiť aj tento dokument. Opäť ide o útok na prístavné mesto, tentokrát Le Havre a malo kódové označenie Astona. Najhoršie na bojovej akcii bolo, že si to odniesli civilisti, ktorým nebolo umožnené mesto opustiť. Zo strany RAF išlo o najväčšiu bombardovaciu akciu v druhej svetovej vojne. Z pozemných síl Le Havre obsadil generál Harry Crerar so svojou 1. kanadskou armádou, ktorá bojovala v zostave 21. skupiny armád generála Montgomeryho. Celkovo zajali 11 302 nemeckých vojakov, pri vlastných stratách 388 kanadských vojakov. Najväčšou hanbou britského unáhleného bombardovania bolo zabitie 2000 francúzskych nevinných obetí z radov civilných obyvateľov, celkovo padlo aj 19 nemeckých vojakov. A perlička na záver. Britský kapitán William Douglas-Home (slúžil v 141. bombardovacej peruti) a odmietol sa zúčastniť náletov na prístav Le Havru ešte pred evakuáciou civilného obyvateľstva. Bol potrestaný vojenským poľným súdom 4.10.1944 pokutou a na 1. rok väzenia s ťažkou prácou. Odmietol ďalšiu slúžbu v RAF. Odsedel 8 mesiacov v mužskej väznici Wormwood Scrubs a zostávajúce 4 mesiace vo Wakefield Prison. Nepodarilo sa mu dosiahnuť milosť ani v 21. storočí.