Volodimir2

Film je remaké filmu „Smrť a dievča“, z toku 1994 s rozdielom, že tento film je vsadený do obdobia 2. svetovej vojny a konkrétne do Rumunska. Podstatou filmu je rómsky holokaust v Rumunsku. Rumunsko do vojny vstúpilo, ako verný spojenec nacistického Nemecka. Jednotky maršala Antonesca sa zúčastnili útoku na Sovietsky zväz. Doma zaviedol diktatúru a presadzoval etnické čistky. Pripisuje sa mu vyvraždenie takmer 300 tisíc Židov a v pracovných táboroch v Podnestersku zomrelo okolo 11 000 Rómov, ktorí tam podľahli chorobám, hladu, chladu, alebo ich zabili vojaci. Ďalšie tisícky boli vyvraždení jednotkami SS na základe vydaného dekrétu k norimberským zákonom, v ktorom boli Rómovia klasifikovaní ako „nepriatelia rasového štátu“. A práve o takomto holokauste je tento film. Mladá Rómka Maya v Rumunsku prežila takýto zážitok s vraždením a znásilňovaním a utkvel jej v pamäti hlas a podoba SS-áka, ktorý túto operáciu riadil. Neskôr pracovala, ako zdravotnícky pracovník v Grécku, kde sa zoznámila s americkým lekárom a spoločne odišli do USA. A tu pri prechádzke v parku stretla muža o ktorom sa domnievala, že pred rokmi proti jej rodine spáchal tie najťažšie vojnové zločiny. Ale spomienky sú subjektívne, ani ona si nebola úplne istá, spomienky sa dajú zmanipulovať a často dozrievajú v období mesiacov až rokov. To už mnohokrát všetky detaily nezodpovedajú realite ale snaží sa s týmito zážitkami vyrovnávať, ako aj s minulosťou. A tak pivnica jej rodinného domu je premenená na osobný Norimberský proces. Film je tvrdý, presvedčivý a pokúša sa dostať k pravde minulých činov, ale taktiež skúma, akú voľbu máme medzi odpustením a pomstou a či je pomsta skutočne taká sladká..

Film je predstavovaný ako hraný dokument a odohráva sa v dvoch časových pásmach, súčasnosť a obdobie roku 1940. Nachádzame sa v mesiaci jún, kedy Francúzsko podpísalo kapituláciu a Nemecko obsadzuje 15.6.1940 bez boja hlavné mesto Paríž. Vláda ho vyhlásila za „Otvorené mesto“. Otvorené mesto je vojenský termín, ktorý vo vojnovom práve označuje mesto alebo sídlo, ktoré nie je bránené a teda nesmie byť bombardované alebo naň útočiť. Vyhlásenie otvoreným mestom má znamenať, že mesto a prítomné jednotky v ňom upúšťajú od všetkého obranného úsilia. Útočiaca armády môže do neho bez odporu vstúpiť. Zmyslom má byť ochrana historických pamiatok pred zničením. A hlavnou dejovou osnovou je stretnutie dvoch ľudí - nemeckého generála grófa Meternicha (Franz von Wolff-Metternich) a riaditeľa francúzskych múzeí Jacques Jaujarda. Dňa 25. augusta 1939 zatvoril Jaujard Louvr, údajne kvôli údržbe objektov. Celé 3 dni a noci stovky pracovníkov Louvru, študentov umenia a ďalších dobrovoľníkov balili poklady múzea do drevených debien. Na deň 28.8.1939 riaditeľ objednáva súkromné auta, taxíky, nákladné auta a sťahovacie vozy a konvoj 203 vozidiel vyráža na stovky utajených zámkov vo Francúzsku, kde týchto 1862 drevených debien je ukrytých a držaných v anonymite a bezpečí. Posledný obraz je ukrytý 1.9.1939 v dobe kedy začala 2. svetová vojna. A tak s pokojným svedomím odovzdáva Jaujarda Louvr nemeckému správcovi. Jedinou vecou, ktorú sa vo Frankofónii oplatí vidieť, je samotný Louvr a umelecké diela v ňom zhromaždené. Umenie vždy ostáva nad vojnami a politickými ambíciami. Straty na ľudských životoch ale aj materiálne v druhej svetovej vojne sa dajú spočítať, určiť ale straty na zničenej kultúre, historických pamiatkach sa nedá. Ale to nie je prípad Louvru, vďaka jeho riaditeľovi ale aj francúzskemu odboju sa všetky zachránené diela vracajú na svoje miesta bez akéhokoľvek poškodenia. Práve naopak do držby sa im dostalo aj viac ako 45 tisíc umeleckých objektov, ktoré ukradli nacisti na francúzskom území. Zatiaľ vlastníci 2000 umeleckých objektov z toho 296 obrazov zostávajú neznámi a tak ich skladujú v Louvru.

Od konca roku 2018, kedy sa začal točiť tento film sme boli v očakávaní a tak na konci roku 2019 prišiel deň D. A čo? Viete na čo som sa tešil, že uvidím čestný a dôstojný film, nakoľko postupne sa nám archívy otvárajú a tak je možnosť do detailov sa pozrieť na účinkovanie jednotlivých armád. Ale pri tom prehnanom americkom pátose to tak skoro nebude. Zaujímavý je aj moment vyriešenia segregácie vojakov v americkej armáde, viete, ako? Z filmu sa proste vyparili. Film je len pre vojenských fanatikov, tí ostatní sa v zhluku udalosti od Pearl Harboru, cez Doolittlov nálet, útok na Marschallove ostrovy a prelomenie Enigmy v množstve postáv zaručene stratia. História rozsiahlej a najviac strategicky dôležitej bitky v Tichom oceáne druhej svetovej vojny (v žiadnom prípade sa nejednalo o najväčšiu bitku v Pacifiku), kde cieľom americkej armády bolo obsadiť atol Midway. Prečo sa nejednalo o najväčšiu bitku? Na strane USA sa bitky zúčastnili lietadla z atolu a 3 lietadlové lode (Američania viac lietadlových lodí nemali) USS Hornet, USS Yorktown a USS Enterprise. Na druhej strane stali 4 japonské lietadlové lode Kaga, Akagi, Sorjú a Hirjú. Hlavné slovo v tejto bitke malo letectvo a keďže Japoncom potopili všetky 4 lietadlové lode oproti americkej jednej, môžeme ju nazvať najvýznamnejšou bitkou nakoľko po nej nastal obrat vo vojne v Pacifiku. Ale čo sa týka samotnej bitky najlepšie bola poňatá vo filme „Tora, Tora, Tora“ z roku 1970, respektíve „Bitka o Midway“ z roku 1970. Potom ešte môžeme spomenúť „Bitku o Midway“ z roku 1942 ale tu ide o 3. diel zo seriálu Vojnové epizódy z archívu z roku 2003 aj tu ide o silnú americkú propagandu. Ale z dokumentárneho hľadiska sa tento film dá použiť ako doplnok k filmu Bitka o Midway z roku 1976. Takže záverom film ma sklamal, je to jednoducho dnešnej dobe poplatný film, určený pre mladých amerických ľudí. Jeho úlohou bolo ukázať, ako sa ich dedovia bili s fanatickými Japoncami.

Film je natočený podľa knihy Michaela Morpurga „Slon v záhrade“. (Elephant in the Garden). Ide o skutočný príbeh aj keď čiastočne upravený. Obdobná situácia ako v Belfastskej ZOO bola v mnohých zoologických záhradách v celej Európe v rokoch 1939 do roku 1942. Úrady zastrelili zvieratá preto, že nebolo možné zabezpečiť ich kŕmenie, keď aj pre ľudí bol zavedený prídelový systém a aj z dôvodu verejnej bezpečnosti, ak by unikli pri náletoch. V Belfastu bolo zastrelených 19.4.1941 33 zvierat (okrem iných aj lev Gilbert, obria krysa Hugo, hyeny, 6 vlkov, puma, tiger, čierny medveď, 2 ľadové medvede a rys). Nálety na Belfast začali 7. apríla 1941 a trvali do 6. mája 1941, zabitých bolo 1050 jeho obyvateľov, zničených alebo poškodených bolo viac ako polovicu mestských domov a prinútili k úteku okolo 200 tisíc ľudí. Išlo o druhé najviac zničené mesto v Británii po Londýne. Autor filmu v snahe priblížiť film čo najviac k deťom, vytvoril skupinu deti a dej filmu preniesol na nich. Úplne obetoval dôveryhodnosť, hlavnou postavou reálne bola zamestnankyňa ZOO Denysa Weston Austinová, ktorá si každú noc z bezpečnostných dôvodov brávala sloníča Sheilu k sebe domov a ráno ho vrátila späť do ZOO. Príbeh zachytáva, aké je to byť dieťaťom vo svete, kde sa im zdá byť všetko nespravodlivé. Viem si predstaviť urobiť z toho aj film pre dospelých.

Film sa vo veľkom merítku venuje podstate a významu masívnej propagandy v ktorej práve Goebbels bol uznávaným odborníkom. Veď Tretia ríša pod jeho propagandistickým vplyvom vytvorila v rokoch 1933 až 1945 necelých 1200 celovečerných filmov, ale len málo z nich boli filmy propagandistické. Kino bolo brané, ako najvýznamnejší prostriedkom umenia. Ale mnohé z vytvorených filmov nedostali od Geobbelsa podpis k premietaniu („Pod mostami“, 1944) Tento film je vytvorený z desiatok ukážok z rôznych filmov, začína sa úryvkom z vlasteneckej drámy „Dawn" (Morgenrot) z roku 1933 niektoré z nich som videl ale aj mnohé z tých ďalších by som chcel vidieť. Áno aj z tých 40 filmov, ktoré sa dajú premietať za presne určených podmienok a niektoré z nich som ešte nevidel, uverejnené v dokumente „Verbotene filme“ (Zakázané filmy) z roku 2014. Ide o antisemistické filmy „Žid Süss“ a „Večný Žid“, film o židovskej rodine „Die Rothchilds“, protipoľský film „Heimkehr“, protibritský film „Ohm Kruger“, film o eutanázii „Žalujem“ a iné. Premietaniu celovečerného filmu v Ríši predchádzal ideovo zafarbený týždenník, ktorý osobne korigoval Goebbels potom nasledoval kultúrny krátky film (klamné výmysly pod rúškom dokumentu) a to si musel divák pozrieť aby mohol pozerať na ústredný film. Nemecké filmy boli vykresľované ako šťastné, veselé alebo športové a naopak chorobnou túžba po smrti za svoju vlasť. Na druhej strane je množstvo filmov o nacistoch, ktoré by sa mali premietať už aj v školách Pianista, Chlapec v pruhovanom pyžame, Schindlerov zoznam, Obchod na korze, Vyšší princíp, Život je krásny, Všetci moji blízki a ďalšie, aby aj ďalšie generácie pochopili tu zrudnosť v podaní rôznych hitlerovcov, goebbesovcov, heydrichov, eichmannov a ďalších..

V skutočnosti ide o vojnovú drámu z pomerov britských ostrovov, ktorá sa obišla bez výstrelov zo zbraní a akčných drám. Film sa nám prelína v troch časových pásmach. Prvé časové pásmo je 70-té roky minulého storočia a život spisovateľky Alice na samote, kde sa počas písania románu dostáva do druhého časového obdobia 20-tých rokov minulého storočia, kde počas štúdia sa zamiluje do osoby rovnakého pohlavia do Very. Ale najdôležitejšie je tretie časové pásmo obdobie 2. svetovej vojny, kedy na základe rozhodnutia úradníka miestneho ubytovacieho úradu jej pridelili chlapca Franka, ktorého evakuovali z Londýna. A mňa najviac zaujala práve táto časť filmu. Do apríla 1940 sa pre Britov obdobie falošnej vojny skončilo. Nemci okupujú Dánsko, Nórsko, v máji napadli Belgicko, Holandsko, Francúzsko a Luxembursko. Veľká Británia očakávala útok, veď bola na rade, Luftwafe malo k dispozícii letiská vo Francúzsku, v Nórsku z ktorých si mohli spraviť z celých ostrovov ľahučký terč. Británia je v panike, nastáva evakuácia detí. Prvá bola vykonaná v roku 1939, druhá nasledovala v dobe bombardovania v roku 1940 a posledná v období rokov 1942 až 1943. Nás sa konkrétne týka evakuácia v lete a na jeseň roku 1940, ktorý je aj definovaný vo filme v osobe chlapca Franka. Na jeseň 1940 Londýnčania prežívali strach každú noc. Hitler splnil svoje hrozby keď 4.9.1940 v berlínskom Športovom paláci sľuboval tony bômb, ktoré dopadnú na britské hlavné mesto Londýn. Nasledoval presun skupín deti školského veku, bez sprievodu matiek v organizovaných výpravách do vopred vybraných oblasti. Do 7.9. kedy začalo masívne bombardovanie Londýna bolo vysťahovaných 193 500 deti do bezpečných zón. V týchto zónach prevzal deti úradník ubytovacieho úradu, ktorý mal za úlohu nájsť vhodné ubytovanie aj bez súhlasu miestnych obyvateľov (taktiež situácia z tohto filmu). Majiteľom domov sa za ubytovanie platilo (za týždeň 10 šilingov a 6 penci za jedno dieťa a za každé ďalšie 8 šilingov a 6 penci), išlo o peniaze rodičov, respektíve doplácal štát. Najväčší problém bol pri spätnom preberaní deti, rodičia niektorých deti zmizli aby sa vyhli ich prevzatiu, mnoho rodičov padlo vo vojne a 38 000 deti odmietlo sa vrátiť domov. 31.3.1946 sa sťahovanie ukončilo: V bezpečných oblastiach Anglicka a Walesu ostalo 5200 deti, v Škótsku 4788 deti, 11 tisíc deti zostalo v škôlkach a špeciálnych školách. Vplyv evakuácií, deti boli vystavené mimoriadnemu stresu, nikto sa nezaujímal o dopad tejto situácie na týchto bezbranných jedincov. Hlavný záujem vlády a úradníkov bolo aby evakuácia prebehla úspešne. Mnoho deti zmenilo kultúrne prostredie, museli sa prispôsobovať životným podmienkam bez rodičov, mnoho deti sedliakom robilo sluhov, nikto sa nezaujímal o škody, ktoré vojna napáchala na deťoch, dôležité bolo, že prežili. Mnohí z nich následky evakuácií ťažko niesli až do smrti. Ale pre radu z nich evakuácie znamenali aj príjemné spomienky, nové prostredie, noví kamaráti a pre mnohých títo pestúni do budúcna znamenali viac, ako vlastní rodičia. Videli sme ďalší zaujímavý príbeh z obdobia 2. svetovej vojny.

Už mnohokrát som sa zmienil o skutočnostiach, ako si náš národ vážil a uctieval v minulosti, ale aj v prítomnosti svojich národných hrdinov. Nepochopil som prečo o Janovi Smudekovi nebol natočený film v čase komunizmu a vôbec nechápem, prečo nebol spracovaný ani po nežnej. Sovieti takéto proti vojnové filmy museli točiť v období, kedy filmové štúdia boli vysťahované z frontovej zóny niekam za Ural a museli svoj národ motivovať v boji proti nacizmu. A tak vznikol tento film v roku 1943 (neskôr aj druhá verzia s atentátom na Heydricha v roku 1965). Jan Smudek bol hrdinom domáceho protifašistického odboja za protektorátu. Keď bola v máji 1938 vyhlásená mobilizácia nastúpil aj napriek odkladu 23.5.1938 dobrovoľne na vojenskú službu u náhradnej roty 1. pp (pešieho pluku) Majstra Jána Husa, tu sa poriadne ani nezohrial a 27.5.1938 bol prepustený do zálohy. Za protektorátu sa orientovali na krádeže zbraní od Nemcov zo striedavým úspechom. Domažlickí junáci mali spojenie na formujúcu sa Obranu národa a pražskú YMCU. Jan Smudek, kde sa pohyboval ostávali za nim mŕtvi Nemci. Podarilo sa mu dostať až do Prahy, kde vedenie odboja rozhodlo, že ako najhľadanejšia osoba v protektoráte musí ísť mimo preč. Nasledoval útek cez Slovenský štát až do južného Francúzska. Tu vstúpil do československej zahraničnej armády (15.5.1940) a bojoval u 5. roty 2. práporu 1.pp a zúčastnil sa ústupových bojov. A keďže úprk z Dunkirku nestihol musel z Francúzska utekať cez Alžírsko do Británie. Konečne 4.3.1941 sa vylodil v Liverpoolu. Tu bol zaradený k 2. rote 1. pešieho práporu 1. československej zmiešanej a neskôr samostatnej brigády. Od 13.12.1941 bol preradený k RAF kde pod menom Karel Dobek slúžil v československej letke 68. nočnej stíhacej perute RAF. Do Československa sa vrátil 21.8.1945 a bol považovaný za žijúcu legendu. Plánovalo sa natočenie filmu. K 8.11.1945 bol demobilizovaný a ako bývalý zahraničný západný vojak a ešte k tomu s Angličankou manželkou to už ďalej vôbec nemal jednoduché. Ak mám byť úprimný tak som od filmu ale aj od výpočtu hrdinských činov očakával ďaleko viac a už vôbec som nepochopil prečo to točili Sovieti v roku 1942 a kto im odovzdal pramene z protektorátu).

Krátke animované filmy Uväznené sny (1992), Helga L-520 (2011) ale aj bábkohra Transport ER (2015) boli predchodcami aj tomuto, krátkemu filmu v ktorom samotný režisér spomína na svoje detstvo v tomto terezínskom ghétte. Všetky 3 filmy sú aj samostatne vo filmotéke ČSFD a robil som k nim aj komentáre. Tento film je krátkou spomienkou a je venovaný tvorcom tieňového divadla v dobe terezínskeho ghétta Fredymu Hirschovi, Irme a Jiřímu Lauscherovcom a ďalším.

Film je spracovaný podľa rovnomenného románu českého spisovateľa Bohumila Říhu. Film nám predkladá na životnom príbehu Stanislava Chrpu vývoj v českej dedinke od Rakúsko Uhorska, cez protektorát až po nový život v oslobodenej republike. Ide o zaujímavý obraz života aj so zmenami, ktoré prinášal čas a s ním aj meniace sa režimy. Myslím si, že to mohlo byť aj horšie.

1. diel Megalomanská architektúra, 2. diel Amerika, 3. diel Hitlerove sídlo v Británii, 4. diel Doprava v Ríši, 5. diel Program nacifikácie 6. diel Zábava, voľný čas a nacizmus. Hitler nepredpokladal, žeby vojnu, ktorú začal mohol aj prehrať a tak pripravoval plány pre život po ukončení vojny. Množstvo aj uskutočnených plánov mu časom pomohlo aj pri vojnovom ťažení. Ale konkrétnejšie k jednotlivým dielom. 1. Megalomanskú architektúru riadil síce Hitler ale aktívnym pomocníkom bol práve Speer a jeho bol nápad s ukážkovým hlavným mestom 3. ríše Germanie. 2. Najzaujímavejší diel je Amerika. Zaoberá sa akciami nemeckých obyvateľov žijúcich v USA a hlavne výcvikovým táborom Siegfried. Zapojením USA do vojny a vyhlásením vojny zo strany Nemecka nastala situácia, kedy Hitler požadoval aby vyslaní špióni robili teroristické akcie na americký priemysel (Operácia PASTORIUS). Abwehr vyslal 2 skupiny. Ponorky vysadili 1. skupinu na pláži pri Amagansette (štát New York) celkom 4 osôby a 2. skupinu na pláži Ponte Vedra /štát Florida) taktiež 4 osoby. Na základe zrady veliteľa prvej skupiny George Dasch boli pochytaní a dňa 08. 08. 1942 popravení na elektrickom kresle. Zradca so svojim zástupcom dostali 30 rokov nútených prác. Ide o málo známu Hitlerovu operáciu na pôde USA. 3. časť Británia, táto časť je najslabšia venuje sa prístavným mestám hlavne Liverpoolu, ale ukazuje aj na vybrané Hitlerove sídlo. Ale dozvedeli sme sa aj o evakuačných plánov vlády aj kráľovskej rodiny do Kanady, aj o schovaní umeleckých diel (väčšiu časť ukradli oni v kolóniách), ale aj o novej domobrane, jednou z nich bola Tátova armáda (Dad´s Army) a druhá, ktorá bola založená na princípe Guerillových bojovníkov. 4. časť zaoberajúce sa dopravou bola zo strany Hitlera najprogresívnejšou. Keď chcel zamestnať armádu 6 miliónov nezamestnaných, rozhodol sa stavať diaľnice. Za 7 rokov postavili 1800 km diaľnic a 3000 diaľničných mostov, už myšlienky aby každý Nemec mal auto aj svoje lietadlo zaváňajú megalomániou. Najzaujímavejšia časť je otázka železníc. Sovieti majú široký rozchod koľajníc ( 1524 cm) oproti štandardu (1435), to robilo obrovský problém pri zásobovaní rýchlo postupujúceho Wehrmachtu. Nemci vytvorili špeciálny oddiel, ktorý vytrhol jednu koľajnicu a namontoval druhú na náš rozchod. Tento oddiel urobil za deň 10 km a to brzdilo zásobovanie frontu. 5 časť nacifikácia, je taktiež veľmi slabá. Dotýka sa módneho a obuvníckeho priemyslu, odstavenie Židov od módy. Hlavný dôraz ale kladie na výchovu nemeckej ženy, ako matky ale aj nový program Himmlera Lebensborn a predovšetkým na otázku rasovej čistoty. Posledným je zábava. Aj táto časť je prešpikovaná nacizmom na každom kroku. Prím hrali olympijské hry, ktoré boli prelomové. Prvýkrát boli vysielané v televízii, rozhlasové reportáže išli do 40 krajín a prvýkrát ich bolo možné sledovať na obrazovkách v meste Berlín. Dôraz bol kladený na reklamu, cestovný ruch a lacné dovolenky. Za týmto účelom nechal Hitler postaviť rekreačné sídlo pre 20 tisíc ľudí Prora na ostrove Rujana. Takže celý dokument sa nesie v striedavých kvalitách, ale aspoň niečo nového sme sa dozvedeli.