melis.cuga

Budem síce opakovať už milión krát opakované superlatívy ale dá sa pri tomto filme inak? Fontána je pre mňa filmom z iného sveta. Je to nádherná filmová poéma ktorá prináša audiovizuálne orgie. Tri na pohľad odlišné filmové línie odohrávajúce sa v troch rôznych časoch splývajú v jeden neopísateľný zážitok a vytvárajú krásnu metaforickú cestu k večnému životu. Clint Mansell dokázal vytvoriť absolútny hudobný balzam na dušu ktorý už roky patrí do môjho playlistu, a tak skoro sa z neho nedostane. Darren ma zvláštny cit pre film. Jeho jedinečnosť spočíva v schopnosti vyniesť emócie mimo filmové plátno. Či už ide o tie negatívne (Requiem) alebo pozitívne (Fountain). Otázkou naďalej zostáva či za týmto filmom vidieť niečo veľké, alebo sa s nami pán režisér len zahráva a ponúka spletitú koláž lahodnú pre oko no prázdnu pre myseľ. Popravde, je mi to ukradnuté. Fontána mi dala to čo som v žiadnom inom filme nenašiel a preto ju považujem za jeden z najlepších filmov aké som mal možnosť vidieť. A kým stovky užívateľov bije do klávesníc a zaplavuje fóra všetkými možnými i nemožnými teóriami o "zmysle" fontány, pán Darren Aronofsky sedí so založenými rukami a teší sa z dobre odvedenej práce. A okrem neho ešte ja, a zopár šťastlivcov ktorí pochopili, že kúzlo večného života si jednoducho treba vychutnať bez zbytočných otázok. So...Will you deliver Spain from bondage?

Musím sa priznať, že už len samotná idea možnosti vymazať určitú osobu zo svojej mysle je pre mňa tak trpkou a neskutočne smutnou utópiou akú ani nedokážem slovami popísať. Všetko okolo už je len dopĺňanie dokonalosti akou je Kaufmanov jedinečný scenáristický počin. Jim Carrey je herec s veľkým H a medzi ním a Kate to iskrí v každej jednej scéne pričom k tomu netreba ani obrovské prejavy lásky, ani gigantické romantické gestá. Jednoduché dialógy sú naplnené láskou až na prasknutie tak nenútenou a prirodzenou metódou, že ku koncu ani neviete či sledujete romantický film alebo nie. Večný svit však je romantickým filmom. Možno aj tým najromantickejším. Scéna na ľade je svojou jednoduchosťou nabitá emóciami viac ako ktorýkoľvek bežný romantický film. Jediná projekcia však rozhodne nestačí. Mne to zabralo tri, kým som si uvedomil že film ktorý držím v rukách je niečím viac. Jednoznačne najlepší Gondryho film ktorého prvky cítiť aj v The Science of Sleep akurát v nie tak gigantickej a intenzívnej forme.

Truman Show reprezentuje vstup Jima Carreyho medzi šampiónov. Jeho postava nepostráda nič z umelo vytvorenej figúry o akú sa pán režisér pokúšal. Klaustrofobické vyobrazenie Trumanovej galaxie sa dá ľahko uplatniť aj na širšie spektrum dnešného sveta a Weir dokázal do každej scény implementovať niečo z bezvýchodiskovej, zúfalej situácie v akej sa náš hrdina nachádza. Jeho bezmocnosť srší z hlavného hrdinu v každej sekunde a soundtrack podčiarkuje melancholickú náladu priam dokonale. Záver filmu je potom už len trpkou čerešničkou na torte plnej kamier a falošných priateľov a film končí práve vo chvíli keď atmosféra dosiahne svoj vrchol. Smekám pred chytrým scenárom a originalitou s akou sa pán režisér tohto počinu zhostil. Rozhodne jeden z mojich top filmov.

Tento film má všetko. Herecké výkony ktoré zdvíhajú zo sedadiel, mrazivú a zároveň nádhernú hudbu, príbeh ohromných rozmerov ktorý od začiatku do konca zmieta diváka medzi realitou a ilúziou, a napokon ponúka scény ktoré útočia na city s neuveriteľnou razanciou. Posledná veta pôsobí ako prebudenie z tej najhoršej nočnej mory, len aby ste si uvedomili, že ste sa ocitli v ešte horšej. Scenáristicky pôsobivý film ktorý pre mňa bude navždy znamenať jednu zimomriavkovú extázu. Videné mnoho krát to stále nestráca na mysterióznej miestami až horrorovej atmosfére. Nepríjemná jazda ktorá nepozná happyending. Jeden z najlepších filmov aké som mal možnosť vidieť. PS: Max Richter: On The Nature of Daylight je pre mňa až dodnes, takmer rok po premiére, skladbou ktorá v sebe nesie toľko zúfalstva, bezmocnosti a trápenia, že si naozaj nedokážem predstaviť ktoré dielo by lepšie podčiarkovalo bezvýchodiskovosť situácie nášho hlavného hrdinu.

Každá jedna scéna z tohto filmového diamantu je maličkým čriepkom ktoré po založení do umeleckej koláže tak jemne skladanej pánom režisérom vytvárajú nervy drásajúci a surový pohľad do duší ľudí ktorým jednoducho osud nepraje. Nádherne smutný film ktorý núti diváka pracovať a rozhodne mu nič nepredkladá na striebornom podnose. Po Amorres Perros to Inaritu vytiahol medzi elitu. Smekám...

Kubrick bol blázon. Tenká čiara medzi bláznom a géniom je však u Kubricka neidentifikovateľná. S istotou ale môžme tvrdiť, že bol občas aj na jednej, aj na tej druhej strane. Mechanický pomaranč nie je filmom pre každého. Skôr by som povedal, že jeho cieľová skupina je až príliš malá, no na druhej strane som však nesmierne rád, že som jej členom. Z tohto dnes už kultového diela cítiť obrovskú antiutopickú snahu. Ideálna a umelo vytvorená dokonalá spoločnosť sa mi už od pradávna prieči a možno aj to je jeden z dôvodov prečo považujem tento film za geniálny. S razanciou akou sa stavia proti tejto umelej dokonalosti dokáže Kubrick vyraziť dych a sofistikovaný scenár plný drobných odkazov má dostatočnú silu upútať aj toho najnáročnejšieho diváka. Soundtrack v človeku evokuje niečo na rozhraní odporu a nadchnutia a spôsob akým zapadá do temnej futuristickej atmosféry filmu je obdivuhodný. Bizarný svet s akým sa tu potýkame aj hlavný konflikt filmu sú dokonalými metaforami toho čo toto dielo reprezentuje. Nadčasovosť tohto takmer už 40 rokov starého snímku ani netreba spomínať, lebo je až zarážajúce akým vizionárom Kubrick naozaj bol. Mechanický pomaranč zaraďujem k vrcholu svetovej kinematografie a aj po rokoch sa k nemu veľmi rád vraciam.