Raccoon.city

Na začiatku bola jedna malá súťaž poľskej televízie, ktorá plánovala natočiť zopár kreslených rozprávok. Vyhrali to Lolek s Bolkom Studia Filmów Rysunkowych. 10 minút deja znamenalo nakresliť ručne 5 až 7 tisíc obrázkov a trvalo aj pol roka, kým vyrobili jeden diel.

Koncom 90-tych rokov sa syn pána Nehrebeckého, autora postavičiek, rozhodol nadviazať na otcov odkaz a vydal knižný komiks o dobrodružstvách bratrancov Lolka a Bolka.

Na prelome tisícročia sa začalo hovoriť o pokračovaní kresleného seriálu s originálnymi postavami, ktorých mali poslať do vesmíru v 3D formáte. Roku 2011 Nehrebeckého produkčná spoločnosť zbankrotovala a nepomohlo ani to, že údajne mala hotovú tretinu novej série a projekt bol zastavený.

Seriál bol distribuovaný do 80 krajín celého sveta.

V roku 2005 uverejnil istý nemecký časopis plagát, na ktorom už dospelí Lolek a Bolek vyzývali nemeckých homosexuálov, aby podporili pochod gayov a lesbičiek vo Varšave. Spor trval dva roky a skončil dohodou o tom, že ich mená nesmú byť používané v rámci akejkoľvek reklamnej nerozprávkovej propagandy.

Obyvatelia piatich poľských miest majú uvedenú ako svoju adresu Ulica Lolka a Bolka. Jeden z ilegálnych vysielačov legendárnej Solidarity bol pomenovaný Lolek a Bolek.

Jiří Menzel povedal, že na premiéru filmu šiel s dešpektom, pretože si nevedel predstaviť, žeby taký playboy mohol urobiť úprimný film.

Súsošie Lolka a Bolka sa nachádza v mestečku Bielsku-Białej a autor rozprávkovej dvojice Władysław Nehrebecki ich má vyobrazených na svojom náhrobnom kameni.

Kocúr, ktorý inšpiroval režiséra, aby videl farebných ľudí, bol jeho vlastný. Volal sa Pitrís a pre film ho vycvičil Alfréd Červinka, ktorý sa preslávil ako cirkusový drezér Fred Javari.

Honoráre scenáristu Pavla Juráčeka a režiséra Jindřicha Poláka boli rovnaké a činili 25 tisíc Kčs pre každého bez tantiem.

Spoločnosť American Pictures International, ktorá vytvorila anglicky hovorenú verziu, tvorcom i hercom podivne upravila mená. Americkí diváci čítali v titulkoch Dana Meredith (Dana Medřická), Irene Kova (Irena Kačírková), Rodney Lucas (Radovan Lukavský), Otto Lack (Otto Lackovič) či Rudolph Dial (Rudolf Deyl). Autor scenára Pavel Juráček sa premenil na Paula Jurišta a režisér Jindřich Polák dostal meno Jack Pollack.

Pôvodne mala film režírovať režisérka Wanda Jakubowska, ktorá prežila Osvienčim. K spolupráci napokon nedošlo, najmä z dôvodu rozdielnych pohľadov na spracovanú tému.

Aj napriek zákazu riaditeľa Ústrednej správy Slovenského filmu Pavla Dubovského v auguste 1959 schválila Umelecká rada literárny scenár k filmu. Trvalo viac ako dva roky, kým sa film dostal do výroby.

Prípravy na film začali ešte v roku 1961, ale natáčať sa začalo až v júni 1962. Prvý natáčací deň sa Marilyn (Ellen Ardenna)  neukázala na scéne z dôvodu detoxikácie. Medzitým sa natáčali scény bez nej. O mesiac neskôr sa ukázala v štúdiu s horúčkou. Netrvalo dlho a skolabovala. Marylin nemala v novej zmluve na film iba väčší honorár, ale aj to, že si mohla ponechať kostýmy, v ktorých hrala a nemusí chodiť do práce, keď má svoje dni.

Neherci si počas nakrúcania filmu upravovali dialógy podľa seba, s čím Alfonz Bednár, autor dialógov, súhlasil.

Hlavného hrdinu Fajola hral neherec Marián Bielik, nahovoril ho však Michal Dočolomanský.

V roku 1963 získal film 2. cenu - Striebornú plaketu na MTF v Ríme.

Vo filme sa použili aj dialógy nahrané skrytým mikrofónom v rôznych prostrediach.

Emília Vašáryová (ošetrovateľka Katka) mala so scénou, kde mala pobozkať Ivana Mistríka (Ďurko Kubiš), značné problémy, nakoľko bola neskúsená a veľmi hanblivá.

Film získal 1. cenu - Zlatú slnečnú loď na MTF v Alexandrii a 2. cenu - Striebornú ružu na MTF v Montreaux.