Niles

Som rád, že som objavil aj vážnejšiu stránku Jima Carreyho. Už v dráme Truman Show sa svojej úlohy zhostil perfektne a tak som bol zvedavý aj na tento romantický film s mojou obľúbenou Kate Winslet. Nebol som sklamaný, je to ten najoriginálnejší romantický príbeh. Predsa len o scenár sa postaral Charlie Kaufman a rovnako ako v Adaptácii aj tu robí film takým výnimočným. Po prvom zhliadnutí som to však ťažšie spracovával, dej je totiž dosť zamotaný. Zrejme si to musím pozrieť viackrát.

Z veľmi vydarenej a vtipnej prázdninovej série s rodinou Griswoldovcov vybrali toho najväčšieho blbca a natočili s ním samostatný film. Avšak on je dobrý len na občasné doplnenie Clarka Griswolda a vtedy je jeho správanie aj vtipné. Keď má sám utiahnuť celý film, hraničí to s trápnosťou. Pozerať celý čas na dôsledky jeho nízkej inteligencie nie je až také zábavné. Tento film si nezaslúži niesť v názve Christmas Vacation, s Vianočnými prázdninami to má spoločné akurát Randyho Quaida.

Do zapadnutého mestečka Dogville s 15-timi obyvateľmi prichádza Grace (Nicole Kidman), ktorá tu hľadá útočisko pred jej prenasledovateľmi. Chce, aby ju miestni prijali medzi seba, a preto im začne pomáhať. Spočiatku nikto nič nepotrebuje, ale keď zistia, že sa im môže hodiť, začnú ju využívať. Bohužiaľ, v takýchto situáciách sa prejaví typické pokrytectvo a sebeckosť ľudí. Najhoršie je, že všetci majú pocit, akoby jej robili obrovskú láskavosť, tým že jej dovolia ostať v meste, a tak považujú za úplne prirodzené požadovať od nej stále viac. Celé sa to stupňuje až po samotný záver, ktorý ma šokoval – veď uvidíte sami. Hneď na začiatku ma film prekvapil svojou divadelnou formou s minimálnymi kulisami a popravde, nevedel som si predstaviť, že celý čas to bude tak vyzerať. Neskôr ma však pohltil dej a všetky situácie natoľko, že som prestal vnímať netradičnú formu a zamýšľať sa nad nejakými logickými súvislosťami. Videl som 178-minútovú Director's cut verziu a keďže podnetov na zamyslenie bolo dostatok, ani som sa nenudil. Veľmi zvláštny, ale výstižný obraz zlých ľudských vlastností a úpadku morálky.

Jedna z najsmutnejších, ak nie úplne najsmutnejšia psychologická dráma, akú som videl. Zo začiatku sa trochu vlečie, no akékoľvek chyby vynahradí záverečných 30 minút, ktoré predstavujú drámu v tom najpravšom zmysle slova. Snímka, v ktorej herecky excelujú Jennifer Connelly a Ben Kingsley, ukazuje ako jedna maličkosť kompletne zmení životy niekoľkých ľudí. Niečo tak tragické sa často nevidí. Prekvapilo ma, že tento film je prvotinou režiséra Vadima Perelmana, na debut je totiž prekvapivo vyspelý. Škoda len, že po ňom toho už veľa nenatočil.

Kvôli Zlu by som sa chcel naučiť po švédsky, aby som nemusel čítať titulky a mohol sa plne sústrediť iba na film. Film presne podľa môjho gusta, nemám čo vytknúť. Vynikajúce herecké predstavenie všetkých zúčastnených (hlavne Andreas Wilson a Gustaf Skarsgård boli skvelí), perfektná hudba, kamera, všetko môžem len chváliť. Niekoľko scén, z ktorých nabiehajú zimomriavky, priateľstvo, láska, hlavná postava, ktorej musí fandiť snáď každý, bojovnosť a zlo, ktoré je všade okolo nás.

„Nikto a nič už na mňa nečaká. Nevidím žiadnu budúcnosť.“ Nadmieru výstižný, kritický obraz dnešnej modernej doby, kedy sú ľudia väzňami svojich stereotypov, len tak rezignovane prežívajú zo dňa na deň a všetky sny a nádeje, ktoré kedysi mali sa odrazu rozplynú. Hlavná postava je zatrpknutý muž v strednom veku, ktorého jediným zmyslom života sa stali tieto nezmyselné rituály. Prenasledujú ho len tie najotravnejšie spoločenské javy, ktoré nenávidí. Snaží sa pred nimi utekať, chytá sa slamky pri spomienkach na niečo, čo by to všetko mohlo zmeniť. Beznádej a depresia. Deň cvoka to všetko servíruje so značnou dávkou nadnesenosti, niektoré situácie sú dohnané až do absurdnosti a dávajú nám možnosť sa aj zasmiať. A pritom je to vlastne také smutné.

Je to svižnejšie a dramatickejšie ako Spoločenstvo Prsteňa. Za rovnaký čas ponúkne viac postáv, pestrejší príbeh a kopec skvelých detailov. Všetky súboje sú strhujúce a patria k tomu najlepšiemu, čo som mal možnosť vidieť. Hudba a herci sú opäť bezchybní a rovnako ako pri prvom diele, ani tu nemám, až na pár drobností, čo vytknúť. Tak ako mi v jednotke vadilo zbytočné naťahovanie, tu je to zase nadmerná patetickosť v niektorých častiach. Záver je len predzvesťou ešte veľkolepejšieho ukončenia celej trilógie.

A ja som si myslel, že slovenská polícia je najneschopnejšia.

Prvých 40 minút som mal pocit, že sledujem treťotriedne divadelné predstavenie plné nevkusných kulís, kostýmov a prehrávajúcich, vyškierajúcich sa hercov. Potom to bolo už len lepšie, páčila sa mi aj verzia The Show Must Go On, v ktorú som tajne dúfal odkedy som túto vetu prvýkrát započul a hlavne celá El Tango de Roxanne scéna bola krásnou čerešničkou. Na torte, ktorá mi bohužiaľ ako celok veľmi nechutila.

Už dávno som nevidel toľko úžasných efektov a takú parádnu výpravu. Prostredie je rozprávkovo krásne a príbeh, aj keď sa občas trochu vlečie, zaujme od začiatku. Aj keď nie som veľkým fanúšikom fantasy musím uznať, že Pán prsteňov má v sebe veľmi silné kúzlo a mňa uchvátil od prvej minúty.