SeanLSD

Geniálne.. - v zmysle totálnej cinefilskej ujebanosti. A extrému, ktorého je Gaspár Noé v súčasnej svetovej kinematografií stelesneným symbolom. Kto bol niekedy na filmovom natáčaní, vie, aký súboj medzi chaosom a organizovanosťou sa tam odohráva. Po svojom dobrom zvyku hyperbolizovane v dvoch obrazoch na delenom plátne tu Noé ešte stupňuje kadenciu deja, v ktorom figurujú tie jeho typické, ľahko uchylné, posadnuté charaktery. A potom to z trefnej etudy o filmárskej vášni a sebestrednosti celkom očakávatelne prechádza do psycha, a začne to vyzerať ako film o filme, keď niekto rovnako postihnutý, strácajúci hranicu medzi dielom a realitou, sníma zo zákulisia štáb CLIMAXU. Rozpracoval by som ten koncept viac, pandán k predchádzajúcemu dielu by bol dokonalý. Ale dolupodpisany GN, nie už zabijak epileptikov, ale stvoriteľ epilepsie, sa aj tak vo svojej čerstvej schizofrénií zozadu diabolsky vyškiera tou svojou vyblikanou makovicou...

Velice zábavné a nakoniec aj veľmi milé. Ale asi som predsalen neprišiel do kina s tými správnymi slnečnými okuliarmi,aby som pri tej pestrej omaľovánke chrochtal blahom..

Ak si dobre spomínam (v tejto dobe zabúdania už ani to nie je isté), môj prvý grécky film v živote - a hneď také milé prekvapenie - zvláštny, strohý a festivalový protipól a zároveň doplnok k hollywoodskemu REMINISCENCE, ktorý som videl tesne predtým. Tam šlo o útek pred realitou prostredníctvom strácania sa v do večnosti natiahnutej spomienke, JABKA sú o úteku pred realitou v zabudnutí. Či chcenom alebo nechcenom, to je ponechané na diváckej voľbe. Lebo tento film o chlapíkovi, čo proste ľúbi jablká, umožňuje krásne dvojité čítanie (zvlášť ak vám trochu unikne úvodná scéna). Je tu naozaj prítomná pandémia amnézie alebo ide len o metaforu pre ľudí, ktorí chcú zabudnúť, lebo nedokážu čeliť bolesti, prázdnote, svetu... sebe samým ? Liečia potom tí doktori skutočnú chorobu alebo po krôčikoch učia postihnutých znovu žiť, prípadne hľadajú v priehrští zážitkov, čo tvoria náplň bežného života, ten správny kľúč k prebudeniu do vedomej existencie ? Alebo sú len prirodzenou autoritou, čo ochotne zaplní vákuum prázdnej existencie ? Film pritom nepátra príliš po príčine tejto prázdnoty (respektíve zdroji epidémie) (ako v klasickom žánrovom filme), tá je rozšírenou akceptovanou skutočnosťou a on iba sleduje a skúma následky. Ale či aj potenciálne riešenie, je už opäť na voľbe diváka. V príbehu hlavnej postavy sa síce ponúka odpoveď, veľmi zmysluplná - ale čo všetci tí ostatní postihnutí ľudia ? Každý / mnohí má / majú svoj dostatočný dôvod, prečo byť slabý... Metaforické vyjadrenie spoločnosti je tu ale pritom významovo omnoho bohatšie, viacvrstvové - nielen v už spomenutom zmysle "rob, čo ti hovoria druhí, lebo nevieš / nechceš / nevládzeš žiť svoj život autenticky so všetkým, čo so sebou prináša," ale aj ako obraz súčasného anonymizovaného sveta, či veľkomesta. Že sa k mnohým postihnutým neprihlási žiadna rodina ani priatelia indikuje celospoločenskú sociálnu krízu, v ktorej je stále viac ľudí vykorenených a/ alebo žijú ako singles vo veľkých mestách bez akýchkoľvek bližších, hlbších vzťahov. Inak povedané - zo sociálneho hľadiska ľudia stratení tak ako tak, aj bez vírusu amnézie. Že mnohí nemajú pri sebe doklady zas naznačuje ľahkovážnosť alebo aj to, že CHCÚ zabudnúť na svoju identitu, na to, kým sú a na svoje problémy, ktoré nezvládajú alebo nie je možné vyriešiť - možno aj preto, že vyrastajú zo samotnej povahy súčasnej spoločnosti. Pointa vyrozprávaného príbehu z neho síce napokon urobí jednoznačnejšie vyznenie, ale hlavný kontext tvorí aj tak práve takáto podstatná symbolická výpoveď o našej dobe.

Otec dokumentaristiky bol priamo pri veľkolepom čine a natočil plody ľudskej práce vyrvané zo zeme. Tak heroický film o práci hádam predtým ani potom nevznikol. Keď to človek sleduje, nemá problém vcítiť sa do vtedajšej atmosféry a pochopiť, prečo bola tá ideológia taká príťažlivá, o to viac, ak každý mohol na vlastné oči a za prispenia vlastných rúk sledovať, ako prináša výsledky. A nie hocijaké.

Kopa ľudí s dáždnikmi vyzerá ako nepokojné, hmýriace sa huby. no aj napriek krásnej, veľmi vhodne zvolenej hudbe mi niečo na tej impresií chýbalo...

Hoci mi zo začiatku prišiel MOST trochu odfláknutý, nakoniec ma nádhera tejto konštrukcie a kompozície, na ktoré som sa tak tešil, nadchla presne podľa očakávania.

Rozpad socializmu na malomeste z perspektívy malého chlapca pobehujúceho v sviežom osemdesiatkovom rytme ošuntelou krajinou svojho detstva - alebo Čo zostalo z toho sľubovaného nového sveta po 40 rokoch bačovania komunistov. Naozaj prefíkaný spôsob kritiky by samozrejme súdruhom neušiel, ale v tej dobe sa už rozpadali aj oni sami… Najparadoxnejšie na tom je, že nám tie šedivé reálie vďaka chytľavej dynamickej forme filmu vyznievajú až nostalgicky. ___ Svoj profil na databáze by si určite zaslúžili aj ďalšie autorove filmy, minimálne OČEKÁVÁNÍ ČASU a FRAGMENTY REVOLUCE z roku 1989, svojim spôsobom priamo nadväzujúce na tento kraťas.

„Tenhle trpaslík je tzv. kýčařina, víte. Já když toho trpaslíka dělám, já ho dělám za dvě koruny na hodinu. Za dvě koruny na hodinu. Kdybych k tomu neměl takovou lásku, a kdybych se nenechal přemluvit lidma, kdybych neviděl, že po tom opravdu touží, tak já bych to nedělal. Já bych to nedělal.“ ___  Kúzelný miniportrét dokonalej hrabalovskej postavičky. Bývalý betonár, dnes (1985) filozofujúci ľudový umelec, vyrábajúci prerastených záhradných trpaslíkov, symbol gýču a stále populárny doplnok mnohých (nielen) českých dvorov a záhrad.  ___ „Začátek spočívá v tom, že nejdřív si musím udělat konstrukci, drátěnou i dřevěnou… potom na ní naplácám tu hlínu, pak do toho dám svůj nepatrnej kumšt… no a taky trochu svojí duše… a potom tvořím tu jeho podobu.“

Tušil som, že idem na film, čo vyrobili hlavne pre hŕstku takých, ako som ja, a ktorý by mal byť tou najhoršou možnou voľbou na sledovanie v prvý deň po tom, čo som sa vyhrabal z niekoľkotýždňovej depresie zavinenej neprítomnosťou lásky, ale myslel som si, že to bude len taká dickovská paranoidná romanca naplnená Rebeccou Ferguson. To by samozrejme úplne stačilo na nekritickú plnú paľbu, ale REMINISCENCE je okrem toho aj plnohodnotnou noirovkou o zlomených ľuďoch v ťažkých časoch so zmysluplným sociálnym kontextom, dobre vykresleným skoroapokalyptickým prostredím polozatopeného Miami a plnými charaktermi. Nie že by som to potreboval, keďže tieto hrátky s časom, osudom a spomienkami považujem za najsilnejšiu tému a filmársku výzvu vôbec, ale takto nápadito skĺbené žánry s výborne vyváženými zložkami a logicky vystavaným príbehom, v ktorom sú všetky rekvizity využité v jeho prospech, to je splnená méta kvalitnej kinematografie zložená z ingrediencií, ktoré mňa osobne vždy zaručene dostanú.

Myslel som, že takéto filmy sa prestali točiť kedysi v 20. storočí...