SeanLSD

Gatsby nachudobno. Z Veľkého Gatsbyho sa stal iba Gatsby (v nasledujúcej adaptácií to zájde ešte ďalej, zredukujú ho na písmeno) čo aj zodpovedá použitému televíznemu rozpočtu. Viacmenej pietny prepis slávnej novely, ale týka sa to hlavne slov - slová znejú, nasledované ďalšími slovami, je to ako na divadle. Našťastie o ne hlavne ide a herci sú omnoho viac fajn než v staršej uťahanej verzií pre filmové plátna. Nezvládajú však vypätejšie momenty - ostatne tak ako celý film (čím sa však nelíši zásadne od svojich predchodcov). Zostáva pri viac-menej doslova prenesených dialógoch, ktoré prerozprávajú hlavný dej - ale kde je tá ťažko uchopiteľná atmosféra románu balansujúca medzi hystériou a megalomániou šialenej doby, teatrálnosťou, láskou, melanchóliou a romantikou ? P. S. - Prekvapivo najlepšia hudba zo všetkých adaptácií.

Francis Ford adaptoval Francisa Scotta prekvapivo bez akejkoľvek invencie, ale priam šokujúco aj bez remeselnej úrovne. Možno keby to režíroval, dosiahne tam to vnútorné napätie KMOTRA, ale inak to pôsobí, že sa do toho filmu vôbec nikomu nechcelo. Katastrofálne strnulé zobrazenie divokej jazzovej doby, nehorázne mdlé predstavenie veľkých vášní... a hlavní predstavitelia totálne mimo. Robert Redford je väčšinu času toporný a Mia Farrow nie je ani herečka, ani pekná. Prúser.

Gatsby poprvé, a pritom vlastne podruhé.

THUMBS Sabriny Carpenter je až zarážajúco podobný prípad ako LUSH LIFE Zary Larsson... - teda skladba poňatím, dynamikou a hitovým potenciálom výrazne vyčnievajúca nad drvivou väčšinou ostatnej produkcie interpretky, ktorá v prípade tejto slečny spadá prevažne do nevýrazného detského kváziromantického poprocku.  (Ne)prekvapivo je to tiež jediná skladba z albumu "Evolution", ktorý si Sabrina nenapísala sama. Obe, zjavom podobné a vekom blízke, speváčky pritom disponujú slušným speváckym talentom a nutno podotknúť, že v ich veku aj Taylor Swift (ktorú v niektorých skladbách značne pripomínajú) ešte len vychádzala zo svojho country obdobia, ktoré ani ja ako jej zarytý fanúšik vôbec nemusím, takže v budúcnosti určite ešte niekedy skontrolujem, ako si vedú...

Aj keby som tie prachy vyhral, bol by to odpad, hovorím si a mám to zdanlivo ujasnené...

Z tohoto filmu si pamätám smiešny dabing a že tu bomba odpočítala 14 sekúnd za 21. Štefan Kinematograf.

V niečom je to v podstate iba jemná hyperbolizácia dnešného sveta sociálnych médií, Facebooku a sveta najrozličnejších youtuberov a influencerov, v celkovom globále obraz obludnej dystopie, ktorá sa nám zjavuje na obzore, ale repliky Toma Hanksa sú tak bravúrne napísané, že absolútne rozmazávajú okatú čiernobielosť, ony jediné okrem vývoja hlavnej postavy tu stelesňujú nejednoznačnosť pretriasanej problematiky. Inak je totiž celý ten konflikt podaný strašne zjednodušene - všetky nitky svetovej korporácie tu držia dvaja týpci, celý odboj tvoria ďalší dvaja, jeden in druhý out a všetko ostatné je len stádo. Tomu zodpovedá aj ten unáhlený záver, ktorý najskôr budí dojem, že sa tvorcom odnechcelo domýšľať do hĺbky a uspokojili sa s nárazovým skratkovitým riešením. Ale potom si rozladený náročnejší divák uvedomí, že to nebola náhoda, že celý film bol povrchný a zostal pri nápade. Aj tomu však škodí skutočnosť, že politika firmy stelesnená tými dvoma je hneď zo začiatku predvedená ako pokrytecká. Základ CIRCLE bol solídny, ale bohužiaľ pri ňom zostalo, nebola ochota rozvíjať ho ďalej...

Pár verzií tohoto príbehu som už videl, a nemyslím, že by mi chýbala ďalšia, s pesničkami..

Geniálne.. - v zmysle totálnej cinefilskej ujebanosti. A extrému, ktorého je Gaspár Noé v súčasnej svetovej kinematografií stelesneným symbolom. Kto bol niekedy na filmovom natáčaní, vie, aký súboj medzi chaosom a organizovanosťou sa tam odohráva. Po svojom dobrom zvyku hyperbolizovane v dvoch obrazoch na delenom plátne tu Noé ešte stupňuje kadenciu deja, v ktorom figurujú tie jeho typické, ľahko uchylné, posadnuté charaktery. A potom to z trefnej etudy o filmárskej vášni a sebestrednosti celkom očakávatelne prechádza do psycha, a začne to vyzerať ako film o filme, keď niekto rovnako postihnutý, strácajúci hranicu medzi dielom a realitou, sníma zo zákulisia štáb CLIMAXU. Rozpracoval by som ten koncept viac, pandán k predchádzajúcemu dielu by bol dokonalý. Ale dolupodpisany GN, nie už zabijak epileptikov, ale stvoriteľ epilepsie, sa aj tak vo svojej čerstvej schizofrénií zozadu diabolsky vyškiera tou svojou vyblikanou makovicou...

Velice zábavné a nakoniec aj veľmi milé. Ale asi som predsalen neprišiel do kina s tými správnymi slnečnými okuliarmi,aby som pri tej pestrej omaľovánke chrochtal blahom..