SeanLSD

Mohol to byť parádny príbeh... - už sa to tam črtalo. Škoda, že zostalo len na pol ceste... a hodnotiť túto sériu po dieloch nemá zmysel, keďže ide o prepojený príbeh.

No keď už došlo na bitku, tak to šlo. Žiadna revolúcia, ale ani žiadna hanba. Niekto by mohol povedať, že o to predsa hlavne v takomto filme ide. Akože hej.. ale čo to potom zaváži, keď všetko ostatné je také nejaké.. nijaké? Nemastná-neslaná hudba, nič moc scenár ani výprava, nulová atmosféra, postavy bez charizmy. Bijú sa dobre, ale stačí to na celovečerný film? Ja som veľký fanúšik MK, ale som divák, nie hráč. A preto je pre mňa všetko vyššie spomenuté rovnako dôležité. Neviem kto je Simon McQuoid, nemyslím si, že je neschopný, ale na Andersonov film sa nechytá. Ani na seriál. A dokonca ani na najhoršie z Tancharoenových videí... Cit pre rytmus, výrazné tempo, osobitý štýl, špecifická choreografia, krásny detail, pôsobivá atmosféra, charizmatické herectvo, pocit tajomna... - to všetko všetci jeho predchodcovia mali a tu (až na chvíľkové náznaky a výnimky) chýba.

Pri prezeraní bulváru som narazil na informáciu, že je nová megatrapná reality-show s ľuďmi, čo sa "stali známymi" na niečom, o čom som pred takým mesiacom ešte ani nevedel, že existuje - a pravdaže som musel ísť okamžite do toho. Nebudem sa tváriť, že som sa chvíľu nebavil... - počítaním sekúnd, počas ktorých by som sa necítil trápne. Ale potom už to bola len priemerná nuda... proste nejaké viac či menej sympatické decká sa rozprávajú v baráku. ____ Ako môžem hodnotiť inak ? Aká je hodnota tohoto programu ? Aká je hodnota toho, čo títo ľudia robia ? ČO vlastne robia ? TOTO ? A TikTok ? What ? Prečo to niekoho baví sledovať ? KTO ich sleduje ? Mno, minimálne sa zdá byť istým, že uživateľia ČSFD to nebudú... ___ Slovo, ktoré celý tento vesmír najlepšie vystihuje, je NiČoTnOsŤ.

Jejda, to vyzeralo skoro ako remake Morelovho BEZ SÚCITU, kde vymenili Paríž za Madrid a jedného plešatca z PULP FICTION za druhého. Plus nejaký mlaďas, ktorý dostáva v starej dobrej Európe poriadne zabrať - nielen od tých najbližších, ktorí nie sú tými, za ktorých sa vydávajú, ale aj od agentov, teroristov, policajtov,, no proste každého... No Mechri s tým síce veľmi nezamechril, ale asi že sa držal viac pri zemi, bolo to ďaleko pútavejšie než Morelov hollywoodsky pokus.

Ian McEwan feeling a úžasná Saoirse Ronan vo filme opäť zaujímavo režírujúceho Macdonalda, so zvláštnou atmosférou, ktorý sa mi akosi podozrivo nedostal pod kožu.

Bravúrne a čisté dobrodružstvo s atmosférou, o niekoľko tried lepšie ako Jacksonov pompézny blábol a v porovnaní s tými neskoršími prekombinovanými (a čím ďalej tým horšie natočenými) hovnami hotový zlatý fond kinematografie.

Na takto obludne titánsku mega / mecha sračku sa niekto musel naozaj posnažiť - a čestný, exemplárny odpad neudelím okamžite len za to, že to vo svojej úrovni debility a tvorivej nemohúcnosti vydržalo konštantne až do poslednej sekundy! Celý ten nefilm vyzerá, akoby ho napísala a natočila banda nadaných tretiakov zo základky. Tým by som ale priznal riadnu dávku talentu... Veď to urobili tak ozaj zábavne chlapčensky: King Kong konečne ako akčný superhrdina. Pustite mu rap a vypustite naňho tie jašterice. Primát versus dinosaur - nikdy nebojovali, ale vieme, ako to dopadne... A trikov, keď na ne máme, tam naplácajme koľko sa len vojde. Hm... a divák starší ako 12 rokov si povie, že akákoľvek snaha obdariť potom ten bordel postavami a ich motiváciami vyznie asi takto: "Bože môj, čo tam zase robí tá zenská! Načo je v tom filme ? Kedy jej už konečnie niekto strčí penis do úst ?"

Sam Levinson sa už týmto filmom ukázal ako jeden z najlepších hovorcov nastupujúcej generácie (a nemyslím v prvom rade filmárskej) a to práve tou premenlivosťou a prestrelenosťou, ktorá toľkým divákom na jeho filme vadí. Pretože čo definuje život množstva tínedžerov 21. storočia vo vyspelom svete ? Extrémy, zaháľka a neobmedzenosť konzumu vrátane drog, dostupnosť audiovizuálnych produktov a chytrej elektroniky v neistom svete virtuálnej spoločnosti a sociálnych sití na jednej strane, a súčasne fyzická realita (malo- či veľko-)mesta, pevné pravidlá školy, viac či menej zreteľné spoločenské hranice a pretrvávajúca finančná odkázanosť na rodičov, ako aj nekompromisná konkurenčnosť a povrchnosť prostredia kapitalistického sveta, v ktorom vyrastajú a takmer až oplzlý statusový materializmus vzťahov. A pretvárka, zbabelosť malých ľudí, tupého stáda.! Ale koho je to vina ? Kto je za to zodpovedný, kto tento svet stvoril ? Oni sťažka, veď do neho ledva prišli.  A hneď musia fungovať v hierarchiách pokrytectva, kde všetci vzývajú morálku, no po odhalení ich pravých tvárí rýchlo hľadajú, či skôr nachádzajú, obetného baránka... To všetko tvorí vonkajšie membrány bublín, v ktorých prebieha ich pubertálny kvas. A ASSASSINATION NATION toto všetko premiešava v dokonalý postmoderný bordel, ktorý má svoju vnútornú štruktúru, ale nie je pritom prostý náhodilostí v zmysle toho, čo všetko si z lákavej premisy a možností jej vývoja, ako aj možností výberu jednotlivých prvkov v nich, vyberá. Pokojne by s tým zvládol niekoľkosériový seriál s množstvom postáv, línií a šokujúcim vývojom, že by aj Joss Whedon bledol závisťou... už ani nehovoriac a filmárskej stránke veci a nápaditom striedaní žánrov, ktoré nedá vydýchnuť. A baví. Aj znepokojuje. Donúti rozmýšľať - alebo obhajovať svoje rozhorčenie argumentami. Nie je to nadčasové dielo, ale nie je to ani chaotický žvást. Naopak - je to perfektne premyslené vyjadrenie chaosu vo vnútri mladých duší a pochybností, ktoré o tomto zdanlivo dobre usporiadanom a ako nám tvrdia, perfektnom svete a dobe máme.

Mal som predstavu, že dostanem cynickú zábavu o vybuchujúcich stredoškolákoch, ale tá rýchlo prehrala svoj boj s citlivou (či skôr chápavou) sondážou do emocionálneho života mládeže (ak sa dá nazvať citlivým prístup s pozadím kamarátov a spolužiakov miznúcich v gejzíroch krvi). Autor (či už filmu alebo predlohy - kniha od Aarona Starmera) sa zrejme potreboval vyrovnať s touto fázou života a vytvoril na pozadí bizarného nápadu stredoškolský film (knihu) v tom najlepšom slova zmysle, v hlavnej úlohe s tými, čo ešte málo kalkulujú, no o to viac cítia - a svojim citom veria. Všetko to okolo slúži len k riešeniu základnej mládežníckej otázky - Čo so životom ? - teda otázky, ktorú tí, čo už viacej kalkulujú a menej cítia, respektíve svojim citom menej veria a menej sa nimi riadia (rozumej: dospelí) už nikdy potom nepociťujú tak pálčivo. Ja osobne som pochybnosti ohľadom tejto otázky uspokojivo nevyriešil dodnes - a preto ma tento príbeh o úprimnosti, nevinnosti, irónií a láske, o ich skaze a predovšetkým o prchavých, vzácnych okamihoch, ktoré môžu byť v ktoromkoľvek okamihu posledné, hlboko zasiahol. O to viac, že som čakal cynickú zábavu o vybuchujúcich stredoškolákoch. A pre úplnosť nutno doložiť, že línia explodujúcich tiel bola absolútne nezvládnutá, bez vývoja a bez nápadu - okrem samotného nápadu. Iba zábavné pozadie, respektíve prostriedok pre srdcervúci príbeh o mladej láske a strate, komentovaný s citom a humorom a fenomenálne odzbrojujúco zahraný. To u mňa jednoznačne víťazí, hoci sa takému žánru s ohľadom na svoju precitlivelosť voči mladosti vyhýbam. Práve preto - že bez tej absurdne lákavej premisy a menu Briana Duffielda, ktorého scenáre sa mi náramne pozdávajú, by som sa k SPONTANEOUS a k tej emocionálnej búrke, určenej zrejme úplne iným ročníkom, asi len tak nedostal...

Najlepšie sa to pozerá, keď je človek sám na úteku v Kostarike.