SeanLSD

Nemohol som to počúvať ani v rádiu, nie sa ešte na týchto rádoby vtipných pozérov dívať skoro ráno, ak si môžem dopriať čo len o sekundu dlhší spánok...

Tak už je to konečne tu ! Bolo iba otázkou času, kedy táto veleúspešná kombinácia reality-show, odpornosti, zdravého životného štýlu, nápaditej primitivity, krízy médií, nedôstojnosti a rýdzeho posmechu dorazí aj k nám, a naša vedúca televízna stanica Hnoj sa jej zhostí s vervou a sebe vlastnou debilitou prekonávajúc v domácom prostredí sama svoje viacnásobné nedosažné a v rade dosiahnuté rekordy.

Po výbornom ORGANE sa umenie a vojna opäť stretávajú vo filme Štefana Uhra na motívy jednej z mála kultových kníh modernej slovenskej literatúry a scenára samotného majstra Tatarku o skutočne prežívanej fantázií v hrozných časoch, kedy aj umenie musí byť iné, okamžité, plnšie a nezachytiteľnejšie, Vyzeralo to na dokonalé spojenie, ale ako to už býva, práve vtedy to tak úplne nevyjde. Filmové spracovanie výnimočnej prózy bolo síce artistné dosť, ale nemohol som sa ubrániť pocitu, že konkrétna podoba výrazne ubrala PANNE ZÁZRAČNICI na zázračnosti... Akoby sa v prepise románu do scenára stratilo ono ťažko postihnuteľné čaro a plné umelecké prežívanie okamihu. Akoby Uher so Szomolányim boli v následnej realizácií zviazaní slovami a nedokázali uväzniť tú prchavú fantáziu do svetlom písaných obrazov. Pritom práve ich prvý spoločný film, SLNKO V SIETI, bol bravúrnou kompozíciou práve takých symbolických i surreálnych detailov, ktoré sa mi zdajú dokonale vystihovať aj charakter Panny zázračnice...

No, nutno povedať, že Spielberg urobil z iného románu Petera Benchleyho ( ČEĽUSTE ) väčšiu jazdu, ale takisto nutno povedať, že rozprúdiť krv tak ako Stevenov žralok dokáže rovnako dobre J. Bissetová – a to nielen v mokrom tričku! A samozrejme poklad, čo, dva poklady! Okamžite som tak po twainovsky zatúžil vybrať sa dakam a vyhrabať či vyloviť nejakú tú debnu zlata a drahokamov. Polku noci som si potom čítal Vraky plné pokladov a hútal, ako to celé zaonačiť... Film inak vo svojej dobe musel byť ambiciózna pálka, ale nie je bohvieako dobre spracovaný, napriek veľkému množstvu plusov dosť nudí. Kvalitný príbeh, príťažlivé prostredie a neodolateľná Jacqueline však mnohé zachraňujú. Podobných filmov nie je veľa, obzvlášť zo 70. rokov a natáčanie muselo byť hodne zaujímavé z hľadiska techniky i výpravy. Ozaj, a „Rum nie je na smäd, ale na prežitie!“

Už jednotka bola prachsprostou vykrádačkou ( = nepriznaným remakom ), a toto bolo zo začiatku ešte aj pekne hlúpe... - ale zažívaním prebehlo opäť svižne, sexy a bez komplikácií...

Vzhľadom k zaujímavej téme dosť povrchná jednohubka zo zaujímavého prostredia, na ktorej najviac zaráža fakt, že vôbec nikde nepriznáva, že je výrazne sploštelým a osprosteným remakom (a adaptáciou) filmu HLBOČINA (THE DEEP) z roku 1975 a rovnomenného románu Petera Benchleyho... ale ako na oddychovku sa na to dobre pozerá, je to slnečné, optimistické a sexy.

Fantastický kolorit Ameriky na prelome storočí, živelne búrlivej rozmarnosti i hlbokých sociálnych rozporov v dômyselnej freske dávno pred Scorseseho veľkofilmami, ktorý v prvej hodine preskakuje z veľkého celku k výstižným a fantasticky charakterizujúcim detailom tak majstrovsky, až mi vyrazilo dych ! Filmové týždenníky vynikajúcim spôsobom uvádzajú do dobovej atmosféry a súvislostí a hudba vytvára pocit rozpustilej, bulvárnej epochy. Forman sa nezaprie – z filmu zreteľne trčia charakteristické rysy jeho skoršej tvorby – trápnosť mužov dvoriacich sa ženám, zábavy, škandály, vynikajúco plné charaktery, detaily a situácie, i nanajvýš prekvapivý vývoj postáv. A s akou ľahkosťou prechádza od zábavy k tragédií ! - od výživného a vyčerpávajúceho popisu doby a prostredia k príbehu, ktorý sa z toho prúdu života nenápadne vydelí, so všetkým potrebným napätím a stále aktuálnou témou rovnosti, tolerancie a spravodlivosti. Veľká škoda, že ku koncu je to už príliš naťahované a dovtedajší elektrizujúci náboj dosť vyšumí.

Málo filmov má pre mňa takú dôverne osobnú tematiku, ako práve VLASY. Sám som za svoje právo nosiť ich dlhé bojoval roky rokúce s rodinou, učiteľmi aj okolím – a vlastne dodnes bojujem, akonáhle mi trocha podrastú. Sám som ten najväčší hipík, čo ešte dneska môže existovať. Nepracujem pravidelne, nežijem konzumne, nekupujem kraviny, nezarábam a nemíňam, nemám trvalé bydlisko, nezakladám rodiny, neplatím hypotéky, nerešpektujem zákony... tak prečo je mi potom tento slávny emblematický film taký odpudzujúci, prečo ma tak hrozne nudí ? Bude to zrejme tým, že muzikál ako žáner, navyše bez výraznej ( tu vlastne akejkoľvek ) formy mi nič nehovorí, ale nepochybne hrá svoju rolu aj fakt, že jeho hrdinovia sú hrozne nesympatickí a ukazujú vlastne odvrátenú stranu hnutia hippies, tú naozaj príživnícku, drzú, špinavú chásku povaľačov a nevzdelancov, čo sa zakrývajú vzletnými frázami, ale v podstate sa egoisticky zaoberajú iba svojim vlastným blahom... Vtedy sa čerta starám o nejaké vlasy !

Už roky som čakal na dobrú príležitosť ( pretože možnosť bola kedykoľvek ) pozrieť si zrejme jedno z najlepších – a určite najobľúbenejších – diel vo filmovej histórií. Tá najvhodnejšia prišla 3 dni potom, čo pustili kamaráta zo psychiatrie kde bol za pokus ublížiť si, a 2 dni potom, čo sa iný známy obesil deň potom, čo sa zo psychiatrie, kde ho "liečili" elektrošokmi, vrátil. Na popud toho, čo mal väčšie šťastie, sme si PRELET pozreli, a prekvapivo, veľmi mi spravil náladu. Nevedel som si predstaviť, že sa bude dať česká formanovčina tak dôsledne preniesť do amerického filmu, že taký vážny námet bude tak neuveriteľne zábavný, ani že to neprestajné hysterické tlachanie a prekrikovanie bude mať toľko významov a podnetov.

Možno keby sa tam nemotal ten prerastený ogloj chorchoj, stratený ďaleko od domova, mohla to byť celkom slušná komorná dráma o parte vojakov stratených v teroristickom zázemí, hlboko na území Talibanu. Takto však z toho zostal iba film o obrovských červoch bez obrovských červov, ktorý sa nechytá na jedinú scénu starého dobrého CHVENIA.