SeanLSD

Nadšenie nad týmto jednoznačným vládcom filmových zážitkov trochu pohaslo, keď som si prečítal knihu a zistil, koľko fantastických atrakcií, myšlienok a súvislostí sa vynechalo. Ale predsa, geniálna Spielbergova réžia, perfekcionistická a dychberúca, urobila z tohoto diela filmový skvost, ktorý ma vždy znovu a znovu naplní až detsky nadšeným vytŕžením a úctou nad istou formou dokonalosti. Keby som mal človeku, ktorý nikdy nebol v kine, doporučiť film, ktorý bu mu dokonale predviedol silu a pôsobivosť tohoto vynálezu, JURSKÝ PARK by bol na prvom mieste. MAJSTROVSKÁ ILÚZIA ABSOLÚTNEHO DOBRODRUŽSTVA. David Koepp síce z fenomenálnej a nahustenej knihy vybral iba hlavné atrakcie, ale usporiadal ich do zmysluplného celku, kompaktného, šťavnatého a dynamického, kde nič dôležité nechýba a monumentálny Williamsov motív je možno tým najlepším, čo kedy stvoril. Milovník dinosaurov sa môže pominúť v extáze, lebo tieto pravekí vládcovia sveta nie sú len detskou láskou mnohých, ale osudom a fascináciou. Spielbergov počiatočný odpor k digitálnym technológiám v tom období a láska k mechatronickým modelom robia navyše ilúziu omnoho živšou a presvedčivejšou. Ani dnes nie je táto podoba dinosaurov vo filme prekonaná. Skutočný povrch vecí, naozajstná džungľa a stavby, TEXTÚRA, skutočná hmota a hĺbka, ktorú z toho človek cíti... to je triumfálny vrchol tej éry, kedy veľkolepé filmy vyzerali naozaj DRAHO, a nie len ako plochá z počítača vychrlená kopa jedničiek a núl... A tie ZVUKY ! Výborný casting potom už v sympatických výkonoch dopĺňa všetko ostatné. Je to prvotriedna zábava, ale nielen to. Kto chce, nájde v tom hollywoodskom triumfe aj bez znalosti knihy hromadu materiálu na výživné zamyslenie. A pravdaže emócie. Tak majstrovsky vsunuté do kratučkých prestávok v nepretržitej dychberúcej akcií a spektákle, mocne s nimi prepletené... Dokonalým príkladom je samotný záver filmu, ktorý s prepracovanou ľahkosťou vyjadruje, o čom je pre mňa osobne toto dielo predovšetkým - o zrútení jedného veľkého sna. Steven Spielberg si na tom jeden z tých svojich veľkolepých snov vybudoval - a stvoril ho aj mne. Mal to byť prvý film, ktorý som mal uvidieť v kine, ale zmeškal som to a nikdy to neprestanem ľutovať. 13. 4. 2013 som si tento detský sen konečne splnil a uvidel svoju lásku s obrazom a zvukom, pre ktoré bol stvorený, kde mi pred 20 rokmi unikol. A ona nesklamala. Nepochybujem o tom, že som bol najnadšenejším divákom v sále, no intenzita toho zážitku ma aj tak prekvapila. Hneď by som šiel znova. Od doby vzniku tohoto filmu som sa hodne zmenil, no JURSKÝ PARK nezostarol ani v najmenšom.

Toto je ďalšia srdcovka z najzapadlejších kútov labyrintu pamäte, ktorú som kedysi v dávnych časoch videl viackrát a odvtedy sa po nej zľahla zem. Nespomínam si, a vlastne som si tým asi celkom istý, že by ma odvtedy niekedy niečo vydesilo viac a zasialo do mojej duše silnejší dojem a trvalejší tieň znepokojenia, zvlášť do tej miery, že si ho pamätám dodnes. A čo viac - bol to strach nie umŕtvujúci, ako keď som prvýkrát videl kúsky zo skutočných hororov, ale vzrušujúci, do posledného miestečka ma zapĺňajúci predstavami o tajomstvách nekonečných vesmírov a záhadách bez hraníc skrytých priamo za rohom.

Drvivé vízie, ťažkotonážne delostrelectvo znepokojenia do vašej hlavy, orgie myšlienkového fanatizmu, bezhraničné šialenstvo naprieč časom i priestorom, sen boha paranoie a odraz neobmedzenej fantázie. a všetko tak nepríjemne hodnoverné a nebezpečne realistické, to je dosť na to, aby ma niektoré diely vydesili tak existenciálne, že by sa vo mne krvi nedorezal, iné ma vrhli do totálneho myšlienkového i emocionálneho chaosu a boli aj také, čo ma nechali civieť do blba s otvorenými ústami a na tvári vyrytým ohromeným, šokovaným, dementným výrazom. Slabších bolo skutočne málo...

Súhlasím, že nič vtipnejšieho som snáď nikdy nevidel . . Tisíckrát za sebou môžem vidieť tie isté obohrané ksichty a skeče a vždy znovu a znovu vreštím od smiechu ako zmyslov zbavený, akoby som to videl prvý krát . .

Všetci z nich boli celí hotoví, ale mne sa nikdy nezdali nijako zvlášť vtipní, výnimoční ani originálni. Vždy pred nimi radšej uprednostním priateľov živých . .

Kto má Wilda rád, ocení tento poctivý a autentický prepis jeho životného príbehu. Pre ostatných, obávam sa, to bude príliš zdĺhavé a možno aj v podstate nudné spracovanie života spisovateľa, ktorý dohromady ani nič poriadneho nenapísal a známy sa stal najviac tým, že ho odsúdili za homosexuálne styky. S tým bude súvisieť aj ochota uznať neskutočné herectvo S. Frya aj J. Lawa, ktorí excelujú v každej scéne, aj vo väčšine tých, ktoré zobrazujú každodennú existenciu viktoriánskej spoločnosti. V tom je veľký klad a zároveň aj zápor filmu, ktorý je totiž pozoruhodne triezvy a umiernený, čo ma vzhľadom k dynamickosti a premenlivosti Wildovho života prekvapilo. Je totiž naozaj životopisný, nevytrháva iba extrémne situácie, na ktoré boli osudy veľkého dramatika tak bohaté, práve naopak. Ktovie čo by naň povedal sám básnik života, excentrický estét a zarytý provokatér Wilde.

Mám skutočnú slabosť pre rozprávky. Takisto mám obrovskú slabosť pre horory. O ich spojení už ani nehovorím, navyše ak sú tak krásne bizarné a netypické ako FAUNOV LABYRINT. Preto mi trhá srdce moje vlastné hodnotenie a nedokážem pochopiť to trestuhodné nedotiahnutie tak fantastického projektu. Nevadili mi 2 roviny rozprávania, práve naopak - celý čas som v napätí očakával, ako sa napokon spoja, ako fantastický svet zasiahne do sveta reaálneho a strhne sa niečo nepredstaviteľné, čo by som nečakal ani vo sne. . - a on nezasiahol vôbec ! Celé to kumulované napätie tak vyšumelo do stratena a výsledkom bol veľmi nepríjemná neuspokojenosť, zvlášť potom, ako boli obe roviny nahodené a budované zvlášť sľubne. Napokon som teda videl 2 filmy, navzájom prestrihávané a spojené iba veľmi, veľmi voľne. Pri scénke s rukočiakom som sa takmer zbláznil pri predstave, čo ma ešte čaká . . - a čakal ma už iba príbeh o partizánoch . . A to je nesmierna škoda !! Fantastická časť príbehu, ktorá napokon tvorila podstatne menšiu časť filmu, tak mohla byť zasadená do ľubovoľnej doby a miesta, pretože v nej vojna nezohrávala nijakú úlohu. Možno to práve tak del Toro chcel, vyprovokovať diváka, nalákať ho a potom rozhádzať, nielen občasným krutým výstupom, ale trebárs aj tým, že mu nedá to, čo očakával . . - neviem. Nevyznám sa v chlapíkovi, od ktorého poznám len jeho americké filmy, pričom prvý je poriadne atmosférický, ale bohužiaľ brzdený, druhý brutálne akčný a neberúci na jednotku nijaký ohľad a tretí totálna veľkoefektná sračka. Môžem len dúfať, že sa v Hollywoode neusadí natrvalo a pustí sa aj do ďalších španielskych bizarností podľa vlastných predstáv. Ešteže tie filmy máme, keď sme aj pomaly vyšli z detstva, pretože tu sme videli, aké kruté je, že sú svety fantázie a reality tak blízko seba, niekedy takmer totožné len na mihnutie oka, ale bohužiaľ !, - v jedno nikdy nesplynú . . možno je to tak dobre, pretože niekedy je tak ťažko určiť, ktorý z nich je krutejší . .

KONEČNE !!! Inteligentné sci-fi hodné aj náročného diváka. Nielen silná téma s obvykle dobrou technickou stránkou a presvedčivé obrazové stvárnenie, ale hlavne príbeh a POSTAVY ! - ktorým sa dá veriť, že sú to ľudia - psychologicky vykreslené a ľudsky konajúce. Ako strašne je na scenári vidieť ruka spisovateľa, zatiaľ čo režisér postavil svoje schopnosti do služieb príbehu a nie vizuálnej, samoúčelnej okázalosti. Na Boyla som si však názor znovu nevytvoril. Je dobrý, priam skvelý, ale nezaraditeľný, bez charakteristickej nosnej témy či štýlu, alebo ich aspoň neviem vybadať, možno že je jeho kvalita práve v tej "neviditeľnosti". SUNSHINE sa mu ale každopádne podaril. Či to už je jeho zásluha, alebo nie, pre mňa je to rozhodne vrchol filmovej sezóny. Lepšie ako 300 aj FONTÁNA. Zatiaľ čo po prvom som zostal sedieť v kresle totálne ohúrený a po druhom potichu a brutálne zasiahnutý, po SUNSHINE som sedel doslova priklincovaný a bez dychu vypliešťal oči do tmy. Ten film sa celý skladá zo scén, ktorými iné filmy vrcholia, ale pritom aj napriek zmenám nálad a polôh nepôsobí preplácane a je silný od začiatku do konca. Ako nenápadne a akoby mimochodom prišiel, o to gigantickejší úspech by si zaslúžil. A pritom celý efekt je dosiahnutý na súčasné možnosti relatívne veľmi striedmymi filmovými prostriedkami. Všetko, čo je tu zmiešané, funguje skvelo a nech už som to predtým videl kdekoľvek, nepripadalo mi to nikdy vyslovene nezmyselné alebo okopírované pre efekt. Možno sú všetky tie zmätené a rozporuplné reakcie založené na tom, že je to jediné čistokrvné a stopercentné sci-fi, ktoré môžeme vidieť v kine, a nie je americkej produkcie, teda je otázne, či ho môžeme radiť do nejakého hlavného prúdu priemyslových blockbusterov. Nemám pritom nič proti vizuálnym masturbáciam väčšiny moderného mainstreamu, ale je nádherné raz za čas vidieť niečo, čo ma dostane nie iba tým, čo mi ukazuje, ale aj tým, čo mi hovorí . .

Rozorvaný jedinec - nevediac prečo . . vrhnutý do sveta, ktorému nerozumie . . bojuje - nevediac proti čomu, tak ako každý, vie len jedno . . - že nemôže zvíťaziť. Človek, dostatočne inteligentný a pritom otvorený všetkému, nemôže nepochybovať . . - o všetkom ! Líšime sa len v spôsobe svojej rezignácie. Tri postavy ukazujú 3 spôsoby. Vzburu, totálnu a dôslednú, končiacu tragicky. ( Alebo je to víťazstvo ? ) Zmierenie - s ironickým nadhľadom si užívať aspoň maximum z toho, čo je. Napokon - pretrvávajúca nezmieriteľnosť, snaha o dosiahnutie toho, čo nevieme ani pomenovať. Nie práve to je skutočná tragédia, stelesnený údel človeka ? Alebo je ním práve postoj ostatných, tupej masy, ktorej to vlastne ani nemôžeme vyčítať, nevediac, či im závidieť, smiať sa im alebo ich ľutovať ? A čo ešte v prípade, ak rozorvanosť spočíva v tom, že sa môžeš bez problémov, prirodzene stotožniť s viacerými, so všetkými postojmi a postavami ? Som rád, že tieto otázky nemusím riešiť v čiernobielom filme socialistickej reality.

Totálne šialenstvo. Z dynamickej feťáckej romance o sne o lepším živote sa dostanete do predpeklia, v ktorom vyzerá najhoršia scéna z TRAINSPOTTINGU ako reklama na šťastný úsmev. A pritom to nie je dokonalá prevencia, pretože hocikto si myslí, TOTO MNE SA PREDSA NEMỎŽE STAŤ ! Pritom mu pred očami beží príbeh iba malých odchýlok a iba drobných pošmyknutí. A toto sa MU veru stať MỎŽE, o to desivejšie to v tom lahodne unášajúcom tempe pôsobí. Aronofsky svojim výrazným štýlom dosahuje tak intenzívny zážitok, až je to fyziologické, omnoho viac než kdejaký krvavý horor, takmer viac než porno. Pretože toto sa až príliš dotýka obyčajného – VÁŠHO - života. A to nemusíte byť zničený štofák. Úplne stačí, keď ste občas sami a bolestne sa vás to dotýka. Keď je vašim jediným spoločníkom televizor. Keď by ste chceli byť lepší a nejde vám to. Keď ste len trochu, trošku, trošičku slabí . . .