SeanLSD

Už vo svojom prvom samostatnom filme sa Fellini ukázal ako filmár schopný skvelého vedenia hercov, navodenia zápletky a udržania príbehu v napätí, obdivovateľ Ríma a skvelý pozorovateľ človeka, ale hlavne výnimočný satirik. Jeho ostrý výsmech ľudskej hlúposti a malomeštiactva je na námete zo sveta brakovej literatúry viditeľný až nepríjemne jasne a chvályhodnou zásluhou je aj fakt, že dej neskĺzol do trápnej frašky alebo banality. Herci sú skvelí, hoci sa vôbec nečudujem vtedajším producentom, že odmietali Sordiho vo filmoch, lebo je vraj ľuďom nesympatický. Do onej rovnako nesympatickej úlohy velikášskeho zbabelca sa ale hodil dokonale. Naozaj sa tomuto filmu nedá veľa vyčítať, iba ak to, že je omnoho menej zábavný ako režisérove ostatné, respektíve neskoršie filmy, oproti ktorým jednoducho neobstojí.

Producentská činnosť Briana Yuznu v Španielsku sa vďaka TEMNOTE môže pochváliť minimálne jedným triumfom, aspoň podľa môjho skromného názoru. Absolútne nádherný snímok, postavený pritom na tom najotrepanejšom čisto hororovom námete ( samozrejme s výnimkou všakovakých zmutovaných či nezmutovaných monštier, tie zase ale na rozdiel od strašidelného domu fušujú aj do sci-fi ). Film pomalý, tichý a pokojný, ako tma, ktorá sa plíži spod postele, kradnúc pastelky, šťastie, radosť i nádeje na nový život. Žiadne tlupy uvreštených stredoškolákov, žiadni černosi s plnými ústami "cool" hlášok, žiadne divoké strihy a zbytočne rozlietané zábery, iba absencia svetla a pochopiteľnej reality, tma temnejšia ako duša diabla. Šíri len strach a šialenstvo, vyvoláva vzdor, pokoru či ignoráciu alebo núti k totálnemu odovzdaniu sa večnosti, peklu, ničote. Je pritom úplne jedno, ako na ňu reagujete, výsledok je rovnaký. Je múdra, trpezlivá a nepochopiteľná, je mimo nášho sveta. Nie je to len neprítomnosť toho, čo vidíme, je to neprítomnosť všetkého, čo si vieme predstaviť. Jaume Balagueró buduje atmosféru s istotou majstra, štýlom blízkym Shyamalanovi.. Kamera sa nehýbe zbytočne, a keď sa už pohne, má to svoj význam, rovnako ako vlnivé trasenie obrazu vo vypätých scénach. Nič z hľadiska formy tu nie je samoúčelné, takým je len samotný príbeh a väčšina jeho zložiek, jeho rozprávanie je mu však už absolútne podriadené. U filmov tohto druhu nepotrebujem nijaké riešenie a odkrývanie tajomstiev, tie majú ostať zakryté, aby pretrvala atmosféra. Tvorcovia TEMNOTY pochopili, že v horore s tak obohranou zápletkou nejde o nejaké originálne riešenie a / alebo prekombinovaný zmysel, ale len a len o vyvolanie strachu a to sa im podarilo bezchybne. Preplácané chytré scenáre už dobre poznáme a stačí sa len pozrieť, koľko hororov tým neuveriteľne trpí. Vyvolanie hrôzy bez akýchkoľvek podtextov je v tomto prípade bravúrne, pretože strach môžeme na plátne či obrazovke zakúsiť nespočetnekrát, ale vždy zostáva tým istým iracionálnym strachom. A na ten sa zvyknúť nedá. Fakt, že postavy z tak desivo navodenej situácie nenechali na záver vyviaznuť, na hodnote dielu iba pridáva. Skrátka, v rámci filmového hororu je TEMNOTA dokonale vybrúseným drahokamom, a na tomto rozhodnutí nehodlám nič meniť, pretože veľmi dobre vieme, že kvalita hororu sa posudzuje výhradne po prvom zhliadnutí.

Krutý a pesimistický film, ktorý prinúti zamyslieť sa nad tým, kto je skutočné monštrum a kde je, ak vôbec niečo také existuje, na svete spravodlivosť. Charlize Theron je skutočne úchvatná a Christina Ricci jej viac ako len zdatne sekunduje. Avšak hoci boli výkony mimoriadne podmanivé, stále by ma zaujímalo, prečo nechá niekto makať maskérov ako farebných, aby urobili z peknej ženskej ohavu, namiesto toho, aby sa poobzeral po fyzicky spôsobilejšej, no rovnako dobrej herečke, ktorá určite nemá toľko práce ( a hlavne nie v titulných rolách ) čo Charlize. Dalo by sa to samozrejme viac kritizovať, keby nebola jej telesná, ale predovšetkým duševná premena tak dokonalá. Reči o tom, ako si pekná tvárička potrebuje dokázať, že je aj dobrou herečkou, si teda nechám na inokedy, pretože nad touto kreáciou sa dá skutočne iba žasnúť.

Nejaký ten brak raz za čas neuškodí, a čo je lepšie ako nejaký ten premnožený živočích, ktorého ľudia nemajú radi ani v menej početnom vydaní ? Tuctové, ale videl som už aj horšie a celkom by mi to ani nevadilo, nebyť tej lovestory, ktorá tam pasovala ako päsť do zubov a minimálne tak tam bola nasilu zatlačená. Pohľadná manažérka a štýlový deratizér . . bože !

Ďalší dôkaz, že čím menej peňazí Joel Schumacher dostane, tým lepší film natočí. Atmosféra je neveselá, pochmúrna a mladí herci vynikajúci do tej miery, že ani skvelý Colin Farrell nevyčnieva z radu nad ostatnými ( čo sa veru často nestáva ) tak ako v neskorších filmoch. Začína ako stret veľmi naivného, no neveľmi veselého idealizmu s rebelantstvom ( takmer ) bez príčiny a končí v náznaku apokalypsy, ktorou už vtedy Vietnamska vojna dávno bola, aj keď iba na cvičisku. Nedá nespomenúť si na FULL METAL JACKET alebo G. I. JANE, natočených síce s väčšou pompou, drastickosťou a šokmi, ale veľmi blízkym vyznením. Skutočná vojna je krutá a absolútne nepredvídateľná a výcvik na ňu musí byť podobný, rovnako neľudský ako ona.

Podivný mix, ale miestami hodne zábavný, to treba uznať. Zvyšok tvorí praštená americká rozprávka, v ktorej si ku koncu mohli odpustiť ten lacný sklz do sentimentalty a prázdneho hrdinstva. Brian Helgeland je fantastický scenárista a schopný režisér, čo dokázal už v ODPLATE, toto mi však pripadalo ako prostý úlet, akoby sa ten film zrodil len tak akoby mimochodom zo zábavy a všetci ( možno okrem hlavného hrdinu ) sa na natáčaní ohromne bavili. Zvlášť kreácia Paula Bettanyho bola jedným slovom úchvatná a Rufus Sewell si záporáka strihol s poriadnym gustom. Princ Jamesa Purefoya bol v tých zopár záberoch skutočne mimoriadne pôsobivý a čo sa hercov týka, jediný problém bol s hlavným hrdinom, ktorý sa snažil, ale aj vďaka charakteru scenára sa s naivnou tvárou potácal medzi komickou a vážnou rovinou nevediac sa rozhodnúť kam sa prikloniť a už vôbec nie schopný zvládnuť tie prechody plynulo. No ale čo už - typovo sa tam hodil a jeho spoluhráči boli v zábere dosť často na to, aby som sa nestihol začať nudiť.

Tento absolútne plytký a až k neuvereniu priamy scenár urežíroval Hill so sebe vlastným štýlom a suverenitou, ktorá je priam nepochopiteľná, keďže varil totálne a čisto len a len z vody. Nápad by sa napriek svojej primitívnosti na celkom slušné béčko zmôcť mohol, ale Waltera už asi predsa len celé tie roky s púštnymi westernami trochu zmohli. Lacnú kostru do akej-takej pozerateľnosti vyťahujú iba charizmy hlavných predstaviteľov - ale aj tu bol Ving Rhames trochu príliš hulvátsky a Wesley Snipes trochu príliš flegmatický. Z letargie ma prebudila až záverečná márovačka - tí dvaja si asi príliš často a dosť nahlas púšťali Eyes of the Tiger . .

Na jar som plakal, v lete som sa triasol, na jeseň mi bolo horúco, a v zime mi skutočne behal po chrbte mráz . . ale v duši som mal teplo. Zostala nádej na nový začiatok a smútok z toho, že v skutočnosti sa nič naozaj nemení.

Dnes je už jasné, že stačí vymyslieť či vybrať čo najexcentrickejšiu postavu a obsadiť do nej Johnnyho Deppa a všetci sa z toho môžu zblázniť. Úspech by bol jeho prítomnosťou zaručený, nie však kvalita. Našťastie si tento neprekonateľne charizmatický blázon úlohy vie vyberať a vedel to už v časoch, keď sa jeho filmová kariéra iba rozbiehala. DON JUAN vďačí rovnakou mierou Jeremymu Levenovi s poetickým a vtipným scenárom a pokojnou, no svižnou réžiou. Depp je však čistou výhrou, necháva sekundovať ešte aj veľkého ( a to aj doslova ) Marlona Branda a so smrteľne vážnou tvárou prednáša tie najnehoráznejšie lži v kombinácií s najneskrotnejšími romantickými a sexuálnymi predstavami. Komukoľvek inému by som sa asi vysmial, ale doňho sa proste nedá nezamilovať. Je až neuveriteľné, ako dokáže skoro každý film vyniesť o niekoľko úrovní vyššie, ak mu sedí úloha. Táto mu evidentne sadla . . Je to poézia, na ktorú už v našom svete nie sme zvyknutí. Isteže, dalo sa to urobiť ešte omnoho nápaditejšie, veľkolepejšie a bombastickejšie, ale Leven chce hovoriť o tom, čo sa skrýva za príbehmi, aj tými zdanlivo obyčajnými. V neposlednom rade je na mieste otázka, kde je hranica medzi duševným zdravím a chorobou a či je skutočne nutné niektoré choroby liečiť . . Každý, kto dnešným prehusteným svetom nie je ešte úplne otupený a zostala mu aspoň štipka vedomia o hodnotách, ktoré sú nad hmotnými statkami a kúsok citu k tomu, nemôže hodnotiť inak, už len kvôli priezračnej čistote takéhoto "bláznovstva" a vlastným skrytým túžbam po niečom krásnom a iracionálnom . . .

Po TAJNEJ MISIÍ a VRAŽEDNOM ALIBI ďalšia vychcaná záležitosť s Lawrenceom Fishburnom kde človek nevie kto s kým proti komu, prečo a hlavne za koľko. V porovnaní s predošlými síce menej vydarené, pomalšie rozprávané, možno príliš zbytočne a neefektívne prekombinované a s nie tak štýlovou formou, ale aj tak pomaly začínam veriť, že ten chlap je istou zárukou kvality. Hlavným dôvodom k nižšiemu hodnoteniu sú ostatní herci, ktorí to nezvládajú ani zďaleka tak bravúrne a hlavnú predstaviteľku som fakt nemusel.