SeanLSD

Tak som sa konečne po desiatich rokoch podujal zistiť, ako to dopadlo - a doplnil si aj knižné predlohy. Kým v prípade predposlednej som podráždením nad nudou a rozťahanosťou len tak prskal, v závere série ma Harryho autorka prekvapivo úplne rozbila, keď z Bradavíc urobila dejiskom definitívne celú čarodejnú Britániu, postavy, od ktorých by som to už neočakával, tu dostali svoj priestor a ona celé stovky strán naprestala valiť dej, zápletky, podpríbehy, motivácie a peripetie v neuveriteľných sériách náloží veľkolepých zvratov a nápadov, využívajúc svoj a Harryho svet asi v maxime, ktoré je na takej ploche možné... Adaptácia na dva filmy by teda bola oprávnená, ale keďže sa tak nestalo v prípade rovnako košatého 4. a 5. dielu, nedá sa za tým vidieť nič iné ako tradičný ziskuchtivý úmysel. Ten bohužiaľ potvrdzuje aj výsledná podoba RELIKVIÍ SMRTI. Spraviť z tak napínavého, spletitého a nebezpečného pátrania s pozadím takmer beznádejného boja o osud sveta takú uzívanú, odporne šedivú (obrazne aj doslova) záležitosť mohlo dokázať len osvedčené duo Kloves - Yates. Prvý nevie než mechanicky a veľmi priemerne adaptovať a u druhého sa definitívne ukázalo, že je naturelom televízny režisér, ktorý by mal točiť maximálne komorné psychologické inscenácie, pretože filmové výrazivo mu mimo hereckú akciu veľa nehovorí, absolútne nezvláda spektákel a takmer vôbec napätie. Aby natiahli stopáž, ťahajú zrazu do filmu postavy, ktoré dobre pozná čitateľ, ale divák sa s nimi ešte nestretol (Mundungus Fletcher a pod.) Už deň po pozretí nie som takmer schopný rozlišovať DVOJITÉHO PRINCA a prvú časť RELIKVIÍ SMRTI podľa ničoho iného než toho, že prvý sa odohrával ešte na škole. Nech už by posledná časť priniesla čokoľvek, je to smutný koniec filmovej ságy, ktorá tak kúzelne začínala a tak zaujímavo sa dlho vyvíjala...

FÉNIXOV RÁD mal šťastnú kombináciu výborného príbehu, nového scenáristu a nového, odvážneho režiséra. PRINC DVOJITEJ KRVI má len pubertálne harašenie a... - princa dvojitej krvi. Plus šok na záver. Alebo inak 1) Rowlingová samotná napísala šiesty diel ako takmer zbytočnú žuvačku. Po vygradovanej päťke sa očakávalo, že sa všetko bude už iba zintenzívňovať, ale ona nedokázala / nechcela rozbeh udržať a úplne nezmyselne celý ten bradavický expres rozvitého príbehu sabotovala. Je až fascinujúce, že s toľkými skvelými postavami, príbehmi a motívmi, ktoré vo svojej sérií priniesla, nebola schopná vykresať zaujímavý vývoj, v podstate všetko necháva ísť do stratena. (Nutno povedať, že to u mňa vzbudilo náramnú zvedavosť na koniec série, či dokáže, že skutočne nie je bohvieaká spisovateľka. Pretože PRINC DVOJITEJ KRVI až príliš nelichotivo ukazuje jej spisovateľské mantinely.) 2) Na scenáristickú stoličku sa po prestávke vracia Steve Kloves a dokazuje, že je prinajlepšom veľmi priemerný adaptátor Šiesty Potter dokazuje, že táto séria nie je iba vecou režisérskeho prístupu, ako sa doteraz všetci na miliónoch vyplytvaných slov hádali, ale ROVNAKO ( ako to už u filmov býva ) scenáristu. Nie je podivné, že príbehovo je najlepším dielom jednoznačne FÉNIXOV RÁD, ktorý AKO JEDINÝ NENAPÍSAL STEVE KLOVES ?!?!? 3) David Yates, v predchádzajúcej časti senzačné prekvapenie na poste režiséra, mal veľkú šancu natočiť film ďaleko lepší než jeho biedna predloha, no nedokáže tej rozťahovanej nude dať nejakú filmovú formu. Čo zásluhou dobrého príbehu a scenára fungovalo minule, teraz sa zúfalo múti. Sústredenie na postavy nefunguje, lebo herci nemajú čo hrať... - ale aj to nič, prevažne v podobe pubertálneho harašenia, hrajú prekvapivo dobre - a hlavne ich zásluhou v podobe postáv, ktoré si divák (ak nie čitateľ) za tie roky obľúbil, sa pri filme dá relatívne bezbolestne udržať. O nejakých intenzívnych emóciach, ktoré by sa aspoň približovali tým, ktoré prežívajú hrdinovia, však nemôže byť ani reči.

Vo FÉNIXOVOM RÁDE sa z Pottera predsa len napokon stala sága v plnom slova zmysle, Je zaujímavé, že sa to stalo práve takýmto pochmúrnym, televíznym a civilným spracovaním - za zmienku rozhodne stojí zmena nielen režiséra, ale aj scenáristu prvých 4 filmov. Piate pokračovanie je v podstate tvrdá, dospelá fantasy dráma, ktorá nevyužíva skoro žiadne atrakcie, ktoré jej ponúka knižná predloha. Na rozdiel od predchodcov je to skutočne kolektívny film, kde prvýkrát nejde už len o Harryho a záverečná konfrontácia nie je iba o ňom. Je to definitívny koniec detstva v podaní prekvapivo vyrovnaných hereckých výkonov. Žiadne farbičky, žiadne detinskosti, žiadna zábava.

Panečku, tam bol taký tlak, že som skoro zo seba dostal hovno. A z kina idem rovno makať na nočný bazén... Teda, musel som vziať bobríka odvahy a do tej tmavej vody sa donútiť. ___ Je jasné, že som ako kritický divák musel hodnotenie znížiť hneď ako dozneli klaustrofobické triašky, pretože ten film sa scenáristicky vôbec nesnaží. Ale takisto je jasné, že ako nadšenec tohoto subžánru, do krajnosti fascinovaný a terifikovaný masami vody všeobecne, zostanem vysoko, lebo dobrých podmorských žánroviek je ako šafránu. Keby sa ich točilo toľko ako komiksoviek s debilným záporákom, čo chce zničiť svet - alebo prečo nie hneď celý vesmír aj s paralelnými realitami - to jest každý rok poltucta - možno by sa aj tí scenáristi viacej snažili. A mohol kľudne vzniknúť aj míľnik na úrovni PRIEPASTI, lebo tie peniaze tam boli - a boli vidieť. Takto im stačilo použiť osvedčené vzorce z izolácie vo veľkých hĺbkach a diaľkach, ale dieru do sveta neurobili. Každopádne kino urobí svoje a so svojou perfektnou zvukovou sústavou je potom tých 10 km studenej, neľútostnej vody drviacej kov nad hlavou veľmi ale VEĽMI nechutne realistických. Pre mňa každopádne aspoň napoprvé presvedčivo odtrasená žánrovka, akú som naposledy zažil so ŽIVOTom.

WTF! Toto ani nie je dokumentárny film, ale skôr dôkazný materiál v priamom prenose o... - o čom vlastne ? To je hlavný problém filmu, s ktorým autor bojuje, hneď na začiatku konštatujúc, že je to šialene prepletené ďalekosiahle spiknutie alebo najidiotskejší dokument vôbec. Lenže výsledok 6-ročnej investigatívnej práce je ohromujúci... - a znepokojivý. Voda na mlyn konšpiračným teóriam, ktoré v prípade tajných služieb (post)kolonialistických krajín, utajených žoldnierskych organizácií a nielen výskumu, ale aj (snahy o) šírenia biologických zbraní minimálne v prípade Afriky nie sú vôbec zas tak strašne pritiahnuté za vlasy. Mňa na tom najviac zarážala (resp. znechucovala) skutočnosť, že v istých časoch a na istých miestach eexistovalo aj verejne jasné povedomie o tom, kto (a prečo) zostrelil generálneho tajomníka OSN v africkom vnútrozemí alebo že istá neoficiálna vojenská organizácia z JAR okrem "bežných" prevratov na objednávku tajných služieb cielene očkuje černošské obyvateľstvo po polovici Afriky vírom HIV. Ešte horšie však je, že napriek takýmto odhaleniam nemám pocit, že by sa vďaka ním niečo zmenilo... že bude niekto potrestaný a predovšetkým, že Afrika prestane byť vykorisťovaným priestorom.zo strany nielen západných, ale teraz už aj východných mocností ako si to už pred 60 rokmi prial Dag Hammarkjöld...

Na YouTube je hneď niekoľko poloamatérskych adaptácií tejto populárnej Kunderovej poviedky ignorujúcich spisovateľov zákaz vytvárania filmových adaptácií jeho diel, a táto rozhodne nie je na zahodenie. Nepríjemná, tiesnivá nočná atmosféra dobre zodpovedá osamelému odcudzeniu, ktoré zažívajú postavy poviedky a zamrzí tak vlastne len to, že to tvorcovia balia vo chvíli, keď ide do tuhého. Ale o tom nie je ani literárny predobraz, takže vlastne prekvapujúco veľká spokojnosť!

U nás takmer neznáma adaptácia slávnej Kunderovej poviedky... Neprekvapuje, že Juhoslovania sa venujú viacej osobným vzťahom než spoločenskému pozadiu... Inak ale "iba" televízny film, teda bez artistných novovlnných fígľov, ale zase s výborným hlavným predstaviteľom.

Pozorujúc neveľmi početnú kunderovskú filmografiu, zdá sa, že Bočanovo (a Juráčkovo) NIKDO SE NEBUDE SMÁT je nielen prvou, ale aj dodnes najlepšou adaptáciou tohoto svetoznámeho spisovateľa. V porovnaní s ŽERTEM nie je totiž ako adaptácia poviedky taká skratkovitá a k pôvodnej látke aj pridáva niečo vlastné, rýdzo filmové a nadčasové, čo sa napríklad samotnému Kunderovi pri písaní scenára k JÁ, TRUCHLIVÝ BŮH, nepodarilo...

Kopeckého reparát z Kunderu. Je pozoruhodné, že druhý, skutočne filmový pokus napodobňuje prvý, o 2 roky staršiu biednu televíznu inscenáciu, čo sa týka priamej komunikácie s divákom. Kundera sa zrejme ani ako scenárista nedokázal zbaviť svojho sofistikovaného intelektuálskeho odstupu a potreby komentovať vlastné príbehy Smiešnych lások, ktorých je ostatne sám často hlavným, resp. druhým hlavným hrdinom. V 60. rokoch to takisto mohla byť dosť príťažlivá, moderná forma, ktorá mňa ako diváka ale dosť ruší... Kopecký s Landovským každopádne idú bomby a hodne zaachraňujú nie až tak vytunený príbeh, ktorý ostatne sám Kundera z neskorších vydaní Smiešnych lások vylúčil...

Pre tých, čo sú leniví prečítať krátku poviedku, ale nie trištvrte hodiny pozerať na troch hercov, ktorí ju čítajú. Toto nie je skoro ani inscenácia, a tým, že postavy dostali tváre, ktoré sú ďaleko od dnešnej a / alebo osobnej predstavy krásy, mizne ešte aj priestor pre fantáziu.