Paldiny

Že film bude príjemný ako žuvačka na bote som vedel, ale že scenár napíše umelá inteligencia, nie. Odkopírovaný koncept Nekonečného príbehu je neprehliadnuteľný, preto ma udivuje, že ho tu nikto nespomína. Veď miesto umierajúceho sveta kníh tu máme upadajúci Barbieland, odkiaľ sa umelohmotné postavičky vypravia do sveta živých, a potom zase naopak. Lenže zakiaľ čo bola nemecká klasika plná nápaditosti, smiechu, sĺz a fantázie, tu to fyzicky bolelo nielen mňa, ale aj polovičku. Tá kontrolovala čas častejšie ako na Silvestra. Dve hodiny sú neopodstatnené, veď keby z nich napr. vystrihli kravaťákov od Matela, nič by sa nestalo. A zvyšok? Barbie zakladá odbory za rovnoprávnosť (jeden dobrý monológ), Ken s vizážou Williama Zabku dáva zbohom emancipácii (asi najstráviteľnejšia postava), potom tu máme ešte vzťah dcéra-matka, aký sa prirodzene rovná peklu a ostatné je komparz. Ak by ste chceli vidieť niečo tematicky obdobné a v kratšom vydaní, stačí sa vrátiť v čase. Všetko a lepšie už pred 30timi rokmi povedala Líza (S05E14).

Netušil som, že budem potrebovať víkendovú prípravu, aby som sa dokázal orientovať v postavách. Bolo ich vážne moc, Nolan navyše ako zo samopalu chrlí jednu scénu za druhou a nech to ešte viac divákovi sťaží, nebolo päť minút, kedy sme neskákali v čase. V tomto ohľade si film vyžaduje stopercentnú pozornosť, tá však dostáva na frak monotónnym podaním. To naruší iba testovanie bomby, kedy je v audiovizuálnej agónii každá bunka v tele. Chirurgicky presnú emóciu znechutenia vyvolá rozhodovanie sa, ktoréže to mesto bude na druhý deň v správach. Lenže človek sa ani nenazdá a rázom nesie na bedrách novú dialógovú nálož, v ktorej aj zvrat so sovietskym špiónom vyšumí do prázdna. Dôvod? Nedokázal som si vybaviť herca, ktorý ho stvárnil. Musím však pochváliť casting, herecky asi najsilnejšia zostava akú som v poslednom období v kine videl. Možno aj preto je škoda, že je film natočený toľko nezáživne s maximálnym zameraním na maximálny počet nominácii. Tri hviezdičky mám určené pre filmy, k akým sa nebojím raz vrátiť, Oppenheimer aj napriek všetkým výhradám do tejto skupiny patrí.

Začať komédiu pokusom o znásilnenie, keď vám pred tromi rokmi znásilnili ženu, je divné. Ale divný je celý film. Oná slečna si to pred nadržanými Talianmi namieri do perverzného hotela, kde miestni hostia holdujú outdoorovým erotickým radovánkam. Navyše to naša kráska nemá ľahké ani v tom, že jej šmykli kufre a tak chodí bez spodnej bielizne iba v ukradnutom pyžame. Polanski musel v tom čase asi trpieť mizogýnnimi sklonmi, pretože slečne Nancy vygumoval mozog. Ťažko sa stotožniť s jej submisívnym správaním, tiež náklonnosťou k perverznému prasaťu obľubujúcemu akúsi odnož sado-maso voyearizmu. O atmosféru sa tu stará cvrkanie cikád o pozornosť diváka asi len tá európska podivnosť, aká by už dnes natočiť nešla.

Niekomu stačí fotoalbum, Charlotte si natočila film. Film, aký do našich končín dorazil rok po premiére v Cannes a polroka po premiére v US. Skrátka sa tu z ničoho nič objavil, tak si ho v krátkosti predstavme. Ide rýdzu artovú záležitosť, aká cieli na pocit. Tým, že už máte kde-čo napozerané v neistote čakáte, že sa v tureckom rezorte dačo pokazí a len odhadujete čo a kto za to bude niesť vinu. Aj napriek dlhým zdanlivo zbytočný záberom, je tu indícií na to dosť. Lenže ako si dovolenka bez all inclucive plynie, vy zisťujete, že je to skutočne len spomienka jednej mladej ženy na posledné bezstarostné chvíle s otcom. Ten pravdepodobne dal dohromady všetky nasporené úspory, dobil digitálnu kameru a potlačil nevyliečenú bolesť z manželstva, v ktorom moc toho nevyšlo. Nečakajte však žiadne emočné výbuchy, dejové zvraty ani rozuzlenia, čo si vás počká, bude zvláštna príchuť melanchólie odetej v habite nezávislej filmárčiny so silným osobným rozmerom.

Tvorcovia chceli vzdať hold tomu, čo spoločnosť ovplyvňuje a spája už dobrú storočnicu. A nie je ťažké sa s nimi stotožniť. Veď koľkí z vás tridsiatnikov vytiahnú rovnakú spomienku z detstva, keď v novom byte nebol ešte ani nábytok, ale tá ťažká krabica s pohyblivými obrázkami už musela vysielať vlny. Režisér to mal možno rovnako. Zostáva potom už len vysvetliť nízke hodnotenie jeho Babylonu. Táto trojhodinová šou na mňa nezafungovala pre svoje multižánrové spracovanie. Chazelle na jednu tenkú príbehovú linku navliekol s výnimkou animáča snáď všetko. Skratovito a neopodstatnene tak v jednu chvíľu tromácky humor strieda živelnosť muzikálov, na aký nadviaže komorný dramatický part, ten sa prvoplánovo zmení v gangsterku, aká vyvrcholí v tom najprízemnejšom undergrounde. Film prakticky nemá vedľajšie postavy iba obrovský komparz a tie hlavné sú len sprievodcami jedného bláznivého scenára, ktorý skrátka nedrží pohromade. A je to škoda, pretože menoslov zúčastnených, tučný šek a vďačný námet sľubovali, že tak ako všetci zbožňujeme film, tak si každý užije aj poctu na jeho adresu. Tu to žiaľ nevyšlo.

Tá značka je unavená ako ja na desiatom kilometri devínskeho behu, ale predsa sa na X-tom pokračovaní pozitíva nájdu. Tým najväčším je parchant Momoa. Syn nebožtíka, ktorý zahučal kdesi v päťke a zároveň dedič ťažkého konta, ktoré mu dovolí byť pred Torettovou partou zakaždým o krom vpred. Na Toretta sa tak hádže špina z každej strany a stáva sa hľadanejším než dr. Lecter po záťahu vo Florencii. To ale neznamená, že by mu scenárista obmedzil cestovateľské návyky. Toretto tak naďalej využíva služby aeroliniek a či už je v Taliansku, Portugalsku alebo Južnej Amerike, zakaždým to smrdí uzavretím krajiny pre teroristickú hrozbu. Momoa našťastie nie je žiadnym nudným suchárom. Chalan očividne odkojený hereckým koncertom Ledgera z Temného rytiera si rolu živla mocne užíva a ja s ním. Miloval som ho (najviac rozhovor s dvomi nebožtíkmi), moja žena ho zase nenávidela, jednoducho typ postavy, ktorá sa dostane pod kožu každému. A čo potom ostatné postavy? Jedna zomrie, druhá ožije, tretia zmení stranu, štvrtá sa po pauze vráti. Jednoducho rýchla a zbesilá klasika. Z akcie si po dvoch týždňoch už moc nepamätám, snáď len futbalový match s 20 tonovou bombou, ktorá takmer zrovnala zo zemou večné mesto. Ale nebojte sa. Z večerných správ sa dozvieme, že si to pamiatky síce odskákali, ale všetko prebehlo bez strát na životoch. Ako to tam vyzerá s odstupom času, napíšem po lete.

Vláčik sa rozbehne v štýle Pulp Fiction ibaže na koľajniciach. Tým, že sme tu Quentinovu kultovku už  mali vyznamenania za originalitu sa udeľovať nebudú, čo ale nevadí, pretože z jazdy naprieč Japonskom cítiť hravosť a drajv. Ako však počet pasažierov vo vozňoch ubúda, trhá sa na kusy aj samotný vláčik. V záverečnej dvadsaťminútovke je z toho už len neriadená strela scenáristických výplodov na cracku a sympatický dojem je rázom fuč. Opakované pozretie som ochotný absolvovať iba pre zistenie, kam vlastne zmizol vlakový personál.

So Stallonem je zábava, vylezie z lochu po štvrťstoročí, aby zistil, že v kaviarni dostane kávu iba do papierového pohárika a ani ju nedokáže zaplatiť v hotovosti. Jediné čo ho teší, že Rolling Stones sú stále na turné. Ani zmena doby mu nezabráni podmaniť si miestny zapadákov a miestnych obyvateľov, ktorí to dobrovoľne alebo nasilu potiahnu s ním celú prvú sériu. Scorsese si to medzi obľúbené mafiánske eposy asi nedá, ale ja ako fanúšik Stalloneho a žánru s tým problém nemám. Ak by som sa ho snažil nájsť, tak napíšem, že tých 5 hodín čistého času bez tituliek a otravných rekapitulácií je zbytočne natiahnutých. Keď uvážim čo sa v ňom udialo, látka by si vystačila na jednom celovečernom páse. Na druhú stranu ten by sa asi nezaplatil, čo nie je zrejme prípad seriálu, ktorého čaká na moje prekvapenie ďalších 9 epizód. Ale ako píšem, ak sa vráti kráľ Tulsy, problém s tým nemám, len dúfam, že znovu nevyfasuje 25 rokov. Neprezradil som moc?

Som si istý, že na papieri vyzeral film lepšie. Hlavnú záporáčku tu predstavuje minulosť a tá je známa tým, že ubližuje najviac. Horolezkyňa už túto horu bolestí nedokáže znášať, tak sa rozhodne ukončiť púť na tejto zemi svojim posledným výstupom. Lenže všetko zmení stretnutie s polomŕtvym chlapíkom, ktorý dostal rovnaký nápad. Matematika velí, že mínus a mínus robí plus a tak sa má myslenie oboch začať meniť. S podobným námetom som sa ešte nestretol, obrázky prírody sú tiež vábivé a búrku by som zažiť nechcel. Čo film zráža dole sú ťažko uveriteľné situácie, kedy chlapík, ktorému by ste tipovali predposledné nadýchnutie, prežije nemožné. Bez vybavenia, skúseností a s nulovou motiváciou žiť postupne absolvuje zostup z hory, ľadový kúpeľ či pád, po akom by ste si rátali kosti. Považujem to za nezvládnutú ochrannú známku filmárov, ktorí namiešali do skutočného príbehu toľko absurdít, že som sa cez to nedokázal preniesť. Škoda, keby film nechali plynúť bez dramatických mission impossible príkras, mohla z toho byť uveriteľnejšia a tým aj pozerateľnejšia záležitosť.

Karásek zrejme cez koronu nerešpektoval zákaz vychádzania a odskočil si ku Guyovi Ritchiemu na stáž. Inak si nedokážem vysvetliť ako mohla v našich končinách vzniknúť  tak remeselne zvládnutá a zábavná haluz s nábehom stať sa kultovou. Film si robí srandu z toľkých profesií, menšín, národností, orientácií a pritom vyslovene neuráža nikoho. Nedá sa to brať inak ako jedna veľká mozaika bežných vecí v málo pravdepodobných situáciách, ktoré sa udejú jednému inštalatérovi z múzea. A keď vám poviem, že celý ten kolotoč spustí ukradnutý poklop od kanálu, je to len špička ľadovca, aká úvodnú scénku pointuje postupne a vo finále vygraduje do tých najbizarnejších rozmerov. Bavil som sa kráľovsky a pritom ani nevedel na čo do kina idem. Skrátka som mal dvojhodinové okno a akýsi Invalid bol na rane.