Paldiny

Film s veľmi nízkym IQ. Chucky má stále štýl, ale jeho tretí záťah pripomína skôr pilot k televíznemu seriálu. Andy narukuje do armády, Chucky za ním a vojna môže začať. Aspoň to sľuboval námet, lenže armáda je pre maloletých a kde je veľa detí sa toho v komerčnom horore moc premlieť nedá. Vraždy s pár výnimkami dospelých nemajú nápad a záver v lunaparku je iba zúfalou snahou prísť s niečím novým. Ono to celé pripomínalo viac tábor pre skautov, aspoň že mladý Andy zmenil predstaviteľa. Kto pozeral Supermana, určite v ňom spozná pisálka z Daily Planet a popravde keby sa každú chvíľu nesprával ako nemysliaci pako, ľahko si získa sympatie. Takto sa stal obeťou slabučkého scenára aký pokračuje v klesajúcej tendencii kvality. Už teraz sa bojím kam povedú ďalšie Chuckyho zmŕtvychvstania.

Večná škoda, že sa film odmietol držať motta Kódu Enigmy “v jednoduchosti je krása“. V pasážach, kedy sa najväčšie matematické mozgy Británie sústredia na odšifrovanie nacistických správ vie dej patrične strhnúť. Lenže tvorcovia si z príučky mladých filmárov naštudovali ako správne útočiť na city a namiešali prapodivný kokteil čo otvára diskrimináciu homosexuálov, rieši nezaujímavé a popritom priehľadné vzťahy. Prichádza tak na vďačné scenáristické finty, kedy sa bratranec pre dobro Zeme musí obetovať, párik vedcov pre dobro Zeme musí rozísť atď. Popravde tiež netuším čo mali znamenať tie supertajné rozhovory po hospodách. Skutočne v 40tych rokoch pri pive rozoberali vládni zamestnanci podrobnosti o vládnych projektoch? Rozhodne ruku do ohňa za to nedám a odporúčanie na film tiež nie. Kód Enigmy je iba pekne natočený, chladný a vykalkulovaný priemer čo zahodil príležitosť byť kvalitnou drámou.

Malý Andy nám od minula kvapku povyrástol, ale sebamenšiu emóciu z neho nevyžmýkali ani tento raz. Preto je úsmevné sledovať rovnaké reakcie či je smutný, spokojný, alebo na smrť vystrašený. Našťastie nie je hviezdou on, ale panáčik z plastu a dušou zabijaka. Ten vybrúsil mimické vlastnosti k dokonalosti a rovnako presvedčivo si vedie v iných dôležitých ukazovateľoch. Prvú polovicu síce viac naznačuje ako ukazuje, no druhú to už roztočí poriadne. Pár neotrelých nápadov len tak z hlavy nevyšumí (kopírka, nasádzač očí vo fabrike na bábiky) a samotné finále vo fabrike je nadupanejšie než minule. Ak by sa v podobnom duchu niesol aj zvyšok, mohla si druhá Detská hra odniesť rovnako pekné vysvedčenie ako tá prvá.

Konečne animovaný film, ktorý stálo zato vidieť. Do takmer zabudnutého sveta som vkráčal bez rozumu (alebo s ním?) ako hlavná hrdinka čo má mať nalinkovanú každú minútu, ale kdesi som si uvedomil, že nesledujem cudzí príbeh, ale sledujem príbeh svoj. Ja som bol tá šedá postavička, čo sa zamýšľala nad hlúposťami a tie podstatné veci jej unikajú. A síce nie každý bude ochotný odložiť kalkulačku a vydať sa naprieč vesmírom po stopách Malého Princa, ja stráveného času neľutujem. Aspoň na chvíľu ma oslobodil od povinností a pripomenul, že najkrajšie veci sú očiam neviditeľné. Viem, že nadšenie nepotrvá dlho a čoskoro sa znovu skryjem za tmavé žalúzie pred strachom z biznismena, ktorý by ma najradšej pripravil o moju planétu, ale teraz nie. Teraz ešte chcem ignorovať moderný svet a tešiť sa z banálnych maličkostí aké nedávajú zmysel, v čom je ich najväčšia krása.

Svižný a nápaditý štart série, ktorý už od začiatku vedel v čom spočíva jeho sila. Tvorcovia vybrali (a možno vyrobili ?), tú najškaredšiu bábiku, akú by som odkopol pri najbližšej príležitosti. V Amerike samozrejme nie, tam sa stane predajným hitom a ako by to vyzeralo, keby sa do jednej z nich neprevtelil masový vrahúň. Scenár spolieha na postupne budované napätie, kde sledujeme dlhé zábery na bábiku a čakáme na prvý nenaprogramovaný pohyb. A keď už k nemu dôjde začína tá pravá zábava, Chucky sa mstí, Chucky hľadá spôsob ako sa vrátiť do ľudského tela, Chucky nezabúda pri tom vtipne okomentovať každú svoju eskapádu. To, že s ním prehovára len malé dieťa nie je nijak originálne, ani to, že s postupným vyústením deja vlastne zistíme, že obete sú na to sami, nakoľko príbehu o vraždiacej bábike nikto neuverí. Kým mu teda sama nepôjde po krku. Detská Hra je ale dostatočne napínavá aj technicky zvládnutá záležitosť, ktorá dokonale zapadla do doby vzniku, v akej publikum podobných harantov pod maskou jednoducho žralo.

Čo prvé Dary Smrti neblaho naznačili, to druhé potvrdili. Čakal som, že si tvorcovia odložia väčšinu nápadov pre finále, ale že ich bude tak málo ma prekvapilo. Boj o Rockford dokáže strhnúť len zriedka, a preto si začnete klásť otázky, na ktoré by pri veľkolepejšom uchopení nezostal priestor. Prečo sú najmonumentálnejšie bitky ukryté pod rúškom tmy, ktorá si nedovolí užiť jediný súboj? Prečo sa rozhovory (najmä s neboštíkmi) topia v patetických blitkách? Prečo mám pocit, že to všetci pred kamerou, ale aj za ňou už chceli mať rýchlo za sebou? Dej celkom slušne odsýpa, ale chýba tomu gradácia a konzistenčnejšie tempo. Keď už očakávam záverečné vyvrcholenie, zisťujem že ma hodina filmu ešte len čaká. V tomto ohľade mi ôsmy Potter pripomínal naťahovaný záver Pána prsteňov aký tiež nevedel kedy má skončiť. Príbehovú prázdnotu od minula navyše nahradila emočná bezradnosť z akej sa dokáže vymaniť iba Snapova spomienka. Tá predstavuje príjemný, nenútený a pekne zostrihaný mix Severusovho života, čo sa ako jediný zapíše do pamäte. Rovnako nevýrazne dopadol záverečný pohľad do budúcna s novou generáciou študentíkov čo mal vzbudiť záujem o nový začiatok, ale nestalo sa. Popravde kapitola na nástupišti bola nepresvedčivá aj v papierovej podobe, no tam šlo o ojedinelú námietku. Zo záveru ságy som unavený, sklamaný a rozčarovaný. Sérii kníh aj filmov som venoval detstvo, dospievanie, skrátka s postavami rástol a aby sa moje dojmy rovnali s dojmami z Twilight ságy je podraz. Pokiaľ by sa oba diely Darov smrti spojili do jedného hodnotím slabšími tromi, takto si tieto diely, čoby samostatné kapitoly musia vystačiť iba s podpriemerným hodnotením a pohŕdavým mávnutím ruky, čo po vydarenej knižnej predlohe zamrzí dvojnásobne.

Dve zásadné chyby. Prvou rozdelenie Darov Smrti a druhou využitie jedného režiséra na viac ako dve Potterovky. A síce Yates nečakane zdarilo ukočíroval Polovičného Princa, už cítiť chýbajúcu motiváciu. Nie nadarmo sa vyplácala pravidelná zmena na režisérskom poste, nakoľko nová krv vždy dokázala zanechať vlastnú stopu a priniesť do čarodejníckeho kraja čosi nové. Prvá časť Darov smrti je len prázdnou kapitolou o troch hercoch, čo putujú krajinou - nekrajinou a hľadajú rozštiepené úlomky Voldemortovej duše. Trio hlavných aktérov má charizmu, ale ukázalo sa, že nedokáže uniesť váhu celého čarodejníckeho sveta, najmä ak scenár pracuje s minimom nápaditých dialógov či okamihov. Vlastne som v celom filme narazil na jediný a to prerozprávanie rozprávky o troch bratoch s peknou animáciou a ešte krajšou pointou. Poväčšine času na diváka tlačí nuda zabalaná do takmer televíznej adaptácie, ktorej chýba pevný rukopis, výraznejší hudobný doprovod, svižnejšie tempo a celkovo smer. Tento diel mal byť peknou pozvánkou do veľkolepého finále, ale opak sa stal pravdou. Na sériu doľahol pocit únavy, čo zanechalo v mojich očiach iba sklamanie.

Návrat do starých koľají. Priznávam, že filmové spracovanie som plne docenil až na druhý pokus. Pri prvom mi myseľ ešte zatienil človek stojaci za kamerou, ktorému som po Fénixovom ráde dlhý čas nevedel prísť na meno. Ale tu nie, Yates zabalil Polovičného Princa do pochmúrnych šedých farieb, ale aj napriek tomu v ňom vidím toľko svetla čo je len možné. Medzi žiakmi sa to začína párovať a chémia pracuje naplno. Navyše môj obľúbený učiteľ dostáva toľko priestoru koľko mu prísluší, z ostatných aktérov čítam neistotu, strach, ale aj radosť bez toho, aby čokoľvek povedali. Scénky nie sú sucho pospájané, ale plne na seba nadväzujú, z humorných pasáží si odnášam hlasný smiech, z dramatických a tragických zas smútok. To všetko vo Fénixovom ráde chýbalo. Yates zvládol reparát na jednotku a aj napriek tomu, že si vroubek za minulý prešľap nevyžehlí, tak mu prvýkrát (bohužiaľ aj naposledy) úprimne ďakujem za vrátenie sveta, aký som si toľko obľúbil.

Čo sa to tu do pekla stalo? Pri vzniku Fénixovho rádu som sledoval každú správičku zo zákulisia, teda aj dilemu tvorcov či bohatú knižnú predlohu rozdeliť do dvoch filmov, alebo skresať do jediného. Nanešťastie padol krutý verdikt, ktorý navyše spravil z najdlhšej knihy najkratšie pokračovanie. Yates, v poradí štvrtý režisér, tak vykonal rýchly proces a z pripraveného scenára zoškrtal všetky pasáže nevenujúce sa hlavnej línii a to s plným vedomým, že divák príde o dôležité súvislosti pre tento či nasledujúci ročník. Výsledkom toho bolo, že rozčúlený a so skepsou v žilách som sa postavil k filmu chrbtom a dobrovoľne ho ako jediný zo série vynechal v kinách. A možno som spravil dobre, režisér Yates si nevypestoval k Harryho postave a svete v akom žije žiadny vzťah čím len otrocky servíruje najdôležitejšie knižné momenty, ktoré nevedia patrične strhnúť a čo bolí najviac pocitovo nechajú chladným. Film tak v zásadných momentoch (týranie či umieranie blízkych) bez povšimnutia a väčšieho ohliadnutia sa za následkami iba prefrčí. Podobne na tom skončil prvý románik či rozlúčka bratov Weasleyových. Nehovoriac o skokoch medzi scénami, viď príklad: Harry a spol sa rozhodnú ísť na Ministerstvo mágie-strih-Harry a spol kráčajú naprieč zakázaným oddelením najstráženejšej čarodejníckej budovy. Práve vďaka podobným momentom si k filmu ľahko vypestovať rovnaký vzťah ako k odpornej profesorke, čo pre tento ročník zaujala pozíciu učiteľa pre Obranu proti čiernej mágii. A aj napriek tomu, že som sa po rokoch ignorancie s týmto prírastkom už ako-tak zmieril stále závidím všetkým tým, ktorí ho považujú za vrchol Potterovskej ságy. Dnes som pri opakovanej projekcii pochopil jedno, problém nebol v tom, že som z Potterovho sveta vyrástol, keďže Fénixov rád videl až v dospelosti a knihu čítal v detstve, ale že ho natočili ľudia bez fantázie, na ktorej si tak zakladá. A natočiť fantazijný svet iba z pozliepaných útržkov je ako dať mašine bez citu spracovať Nekonečný príbeh.

Ohnivá čaša sa môže pýšiť najdiváckejším príbehom, aký funguje rovnako dobre na šampionáte Trojčarodejníckeho turnaja, osobnej sfére dospievajúcich hrdinov, ale aj tej odvrátenej, kde zlo dorovnáva sily. Newell sa venuje všetkému a všetkým, pričom nevynecháva ani diváka. Samozrejme výhodou je byť rovesníkom, ktorý sa vie s radosťami a starosťami ľahšie stotožniť, keďže ich má za svoje. Vie sa zahľadieť do očí tej, ktorá ho zaujíma, trápia ho problémy tých, ktorí si to zaslúžia. Čarodejnícky svet nelení a vyloží na stôl celú učebnicu nových kúziel a predstaví celý rad zázračných predmetov a neuveriteľných tvorov do každého počasia. Len ten Fiennes Voldemorta trochu prehráva a finále s ním postráda to očakávané napätie. No čo nesklame je dej samotný aký už tradične pracuje so zaujímavým zvratom a ten opäť pristihne nepripravených. Po skončení Ohnivej čaše tak zostali očakávania stále vysoko a to bola možno chyba.