Paldiny

A síce som zápletku odhalil okamžite, počas niektorých vyhrotených momentov mi nebolo všetko jedno. Škoda, že sa látky nechopil Polanski, jedna izba, dvaja herci, z toho jeden magor je presne jeho šálok kávy. Misery aj bez jeho prítomnosti zostáva zručne natočenou a pekne napínavou žánrovkou, ktorá je najsilnejšia vo vnútri. Trefná metafora so spojením hlavnej postavy a invalidného vozíka desí každého umelca, ktorý sa nedokáže vymaniť zo škatuľky (svojho kresla) všetkými zbožňovanej zato ojedinelej role / snímky / skladby / knihy. A až v momente, kedy postavu zabije (kreslo odhodí), alebo vymení za inú, rovnako žiarivú sa stáva víťazom.

Isteže nie je Rudá planéta filozoficky objemná ako Odysea, tiež postráda dynamiku Armageddonu, ale mám pre ňu slabosť už z obdobia kedy som si strihal medailóniky z Eurotelevízie, čo bol vtedy pre mňa jediný kontakt s filmom. Trinity možno herecky neprítomná, zato chalani z Heatu sympoši, robopes akási odroda Hala na štyroch nohách, ale s rovnakými charakterovými vlastnosťami. A potom ešte planéta Mars, tam nestrašia žiadni trápni Marťania, je to pustatina s neznámou faunou, známou flórou, nevyspytateľným počasím a zaprášenou ruskou stanicou, ktorá opäť raz zachráni Amíkom zadok. Snáď odpustíte malé spoilerovanie, ale predpokladám, že film už každý videl a kto nie pokojne sa doň pustite. Stačí, že máte vzťah k scifi, oranžovým oblohám, červeným pieskom a nebezpečným misiám, ktoré sa zákonite poserú, zároveň šmahom ruky nájdu protagonisti riešenie ako z toho vykorčuľovať a najlepšie v hodine dvanástej. V každom prípade oddychovka, ku ktorej sa radšej vraciam ako k obludne namachrovanému Interstalleru.

Úvodné historky ešte štartovacie zato navodia do správnej nálady. S treťou sa ale vyhupneme rovno na pomyselný vrchol, kde sa bezohľadní cestní piráti možno aj začervenajú. Perfektne napísaná, vygradovaná a uzatvorená kapitola, ktorej dáva čerešničku záverečná správa vpísaná do policajného zápisníku. Nasledujúci „boj s byrokratmi“ dá spomenúť na jednu z úloh pre Asterixa, kde pointa zostáva rovnaká, samozrejme tu dotiahnutá do explozívnych rozmerov čo otrasú systémom aj životom jednej rodiny. A že dohnali k sebareflexií aj mňa už je čo povedať. V poradí piata, skôr komornejšia záležitosť, sa pozrie na zúbok právnemu systému akému kážu podmienky tučné šeky. Tu až na ustrihnuté finále, kde som čakal ešte väčšiu konfrontáciu pričom aj tá pôvodná bola hustá i keď predvídateľná. Záverečná Svadba je ďalší z kalibrov, postupne mení nálady radosti, smútku, pomsty až v tragikomické finále, kde budete len s otvorenými ústami krútiť hlavou čo za šialenosť sa to na oslave odohráva. Zároveň musím iba smutne konštatovať, tak im treba. Toť krátky prierez šestice historiek aké sa môžu zdať, že na seba nenadväzujú (iné postavy, príbehy..), vychádzajú však z toho istého jadra, vieru v spravodlivosť, slušnosť a ľudskosť. Výhodou tiež zostávajú neznáme tváre hercov, ktorých výborné výkony môžu ešte väčšmi vyniknúť, keď si ich viete s konkrétnymi rolami ľahšie spojiť. Veľké plus tiež za kameru. Tú sa nebojí kameraman zavesiť na dvere, uložiť do priehradky na batožiny, nikdy nie na úrok príbehu. Divoké historky tak zrkadlia poctivú európsku tvorbu, ktorú dúfam v USA nechajú na pokoji a nebudú prerábať. Hodnotenie epizód: E01 Lietadlo 7/10, E02 Kaviareň 7/10, E03 Cestní piráti 10/10, E04 Byrokrati 10/10, E05 Vrah za volantom 8/10, E06 Svadba 10/10.

Zaujímavá scenáristická hračka, ktorá sa odohráva dúfam, že v ďalekej budúcnosti. Ľudia stratili záujem o realitu, preto sa stále väčšmi upínajú na fiktívny svet naprogramovaných hier, aké sú každému importované na telo a to doslovne. Matrix? Kdeže, filmy vznikli prakticky v rovnakom období a oba iba reagujú na stále väčšiu popularitu hracích konzol a jednoplošných postáv. Cronenbergove poňatie veci je jemu vlastné, trochu zvrátené, kvapku úchylné a zvrhlé. Obsadil tiež charizmatických a známych hercov, ktorí vedú svoje postavy nepredvídateľnými chodníčkami, kde nie je nič isté, aby sa so záverečnými titulkami mohla začať diskusia, čo bola skutočnosť a čo prahopustá fikcia.

Priamočiarejšie, napínavejšie a zábavnejšie než jednotka. Lenže na to čím sa chlapci vyzbrojili som očakával ešte väčšie mäso. Zmrzlinár Reggie a mladý Mike až do samého záveru nechajú svoj arzenál len bezútešne odpočívať v kufri svojho auta a keď sa konečne dostane k slovu, máme za dverami titulky. Nad príbehom sa neoplatí moc premýšľať, lebo by som prišiel k názoru, že je divný. Veľa vecí nie je vysvetlených a pochybujem, že vysvetlenie vôbec má. O svete na druhej strane sa nedozvieme veľa nového. Dobre sa ale naň pozerá a celkovo som rád, že pokračovanie stihlo svoj termín ešte v krvavých osemdesiatkach. Dobové masky a atmoška Phantasmu svedčí, celý čas je to napínavé a tajomné. Najlepší diel.

"Svet je len ilúzia, prečo ho potom brať vážne?“ Heslo akým sa istý Kaufman držal. A kto bol vlastne Andy Kaufman? Bol to magor? Citlivá duša? Schizofrenik? Komik? Umelec? Osamelý muž? Možno ani jedno, možno zo všetkého niečo. Forman to nevedel, možno ani Kaufman a divák? Ten si má spraviť vlastný obraz. A viete čo, nech je odpoveď akákoľvek, vždy bude správna, pretože pokiaľ ste si názor na Andyho vytvorili, dali ste mu šancu a to je to hlavné, pretože na inom mu nezáležalo. A pokiaľ sa príležitosti, preniesť jeho príbeh na veľké plátno, zhostila tu prítomná hollywoodska smotánka, tá hollywoodska smotánka, z ktorej si tak vehementne uťahoval, musí sa zubiť ešte väčšmi. Ja vyzdvihnem najmä Carreyho, herca čo ma sprevádzal v detstve a sprevádza dodnes, len s tým malým rozdielom, že dnes už s iným žánrom.

Halucinogénna šialenosť, ktorá nehovorí, aby ste drogy nebrali, iba aby ste ich nekombinovali. Dvaja na ceste za americkým snom to našťastie ignorujú a ja som sa mohol popukať od smiechu. Bar s jaštermi, na kolotoči v kasíne a prakticky všetko to, čo sa deje v hotelovej izbe, som ledva ustál. Ústrední borci to zahrali skvele, v malej roličke musím vyzdvihnúť budúceho Petra Parkera, ktorého účes má bude ešte nejaký ten piatok desiť. A že film nemá hmatateľný príbeh? To ani stavy akými chlapíci denno-denne prechádzajú a komu to vadí? Mne nie, im tiež nie, tak potom nevidím problém. Retro hudba dokonale zapasovala, kamera vyťahovala kúzla, že som sa pýtal, či ten éter nelezie z obrazovky a nepriame fóriky na adresu americkej vlajky museli pobúriť každého Amíka-patriota. Veď čo, všetok bordel má korene tam, tak potom nech sa niekto nehnevá, že sa občas nájde režisér, čo im to raz za čas pripomenie. Gilliam sa vo Vegas našiel a mne sadol viac než s kultovými opičkami.

Dobre napísaná, slušne zahraná a pekne natočená konverzačka aká nebyť dvoch thompson-výstupov mohla štartovať aj na divadelných pódiách. Odporúčam nerobiť nič popri sledovaní, už prvou "Kmotr scénou“ sa rozbehne kolotoč mien "kto s kým / proti komu“ a pokiaľ sa nechytíte, film vás baviť nebude. V opačnom prípade čaká diváka iná pesnička. Coenovci totiž nie sú len dobrí rozprávači, ale rovnako vedia ohúriť formou. Občas by ale nebolo na škodu vypustiť grotesknosť a rovnako nezraniteľnosť hlavnej postavy, ktorá je jednu chvíľu fackovací panák, druhú sa tvári ako po dvojtýždennej rekonvalescencii.

Zviazaný Bruce Willis s nohami vo vedre s betónom, nad ním stojaci Dustin Hoffman, po schodoch kráčajúci Steve Buscemi s vystrašenou Nicol Kidman a všetko mlčky sleduje kto? Billy Bathgate. Chlapec, čo opustil starý život, priateľov, priateľku, mamku zarábajúcu 4 doláre týždenne, aby skúsil šťastie v inom type rodiny, aby spoznal iný typ žien, ktoré neholdujú spodnému prádlu, ktoré si nechávajú hovoriť madam aj po tom čo s nimi strávite noc. Moc vydarená gangsterka, ku ktorej som sa dostal čiste náhodou a ktorá neprávom zapadla prachom. Skvelé obsadenie sľubuje skvelé predstavenie, príbeh o upadajúcom bossovi drží pozornosť a mladý Billy sa medzi veľkými rybami nestratí. A síce by som si vedel predstaviť väčšiu drámu najmä pri zmene kabáta, tiež sa nebál pridať pár minút charizmatickému Tuccimu / Lucianovi, som spokojný. Nicol pohladila zmysly, mafiánske prostredie nekŕmilo slzami, bolo nekompromisné a záverečná pointa zrozumiteľná.

Ritchie to stále vie. Štýl má rozpoznateľný, jeho postavy si rovnako vedia získať. Všetko v rámci odľahčenej špionážnej jazdy aká dá dohromady dve od vekov znepriatelené veľmoci proti vyššiemu zlu. Film zdobí celá rada vyšperkovaných scén, z ktorých jednoznačne víťazí tá, kde si kovboj pochutnáva na svačinke zakiaľ čo jeho parťákovi v spätnom zrkadle doslova horí pod zadkom. Nápaditá tiež úvodná naháňačka a roztomilé mučenie v kresle so striedavo vynechávajúcim prúdom. Vyzdvihnúť sa oplatí vkusne zvolené skladby a celú škálu nápadov aké dodávajú scénam kumšt originality. Zabudnite tak na rachot samopalov, alebo romantické vzplanutia, režisér sa nebojí kráčať proti diváckym očakávaniam a aj keď si vytvoríte vlastné závery, mnohé dopadnú inak. A práve vďaka svojej inakosti si "strýko" v Ritchieho filmografii svoje miesto zastane a vo výsledku mu len špatí to hnusne odfláknuté promo aké zazdilo prípadné pokračovania.