Paldiny

Druhýkrát som Spravodlivosti už prišiel na chuť. Neviem čo sa vo mne zlomilo, ale začala mi voňať tá špinavá háveď z ulice, kde to páchne po kokaíne, kurvách, bonzákoch a násilí. Gino je síce chlapík s plackou, ale miesto čítania zákonov, grázlom odstreľuje nohy, vyhadzuje ich z okien či špendlikuje sekáčikom na tabulu ako lístok s nákupom. A keď to zrovna nerobí, chodí po baroch a vo veľkom znižuje priemerný počet zubov na jedného ožrana, skrátka nechcite to zažiť. Jeho náprotivok Ritchie správne slizký, postará sa mu o kolegu, prečo, sa dozvieme až na konci a stihne popritom nasrať miestnu mafiu, fízlov a samozrejme Gina, ktorý musí stihnúť ešte rozvodové konanie. Skvelá chuťovka, ktorej som v minulosti neprávom krivdil a ktorej rád vylepším renomé.

Herci ani ich postavy nie sú nosnými stĺpmi, ale to "zlo" čo prenasleduje každého v jeho dosahu už áno. Nenávisť je čoby horor v kľúčových momentoch extrémne agresívna a počas zvyšných minút nepekne mrazivá záležitosť. Sledoval som ju v noci a veruže mi nebolo všetko jedno a to som presne od nej očakával. Zvlášť po tom čo som dvakrát zaspal pri japonskom originále. Chrlí nápadmi a skvelo pracuje s napätím, aké nás šponuje aj niekoľko minút, aby prišlo na "baf" a chvíľkové oslobodenie. Ale vážne len chvíľkové, pretože z mrazničky nepríjemných pocitov, vyľudnených chodieb, schodísk a klaustrofobických povál sa dostaneme až s nástupom titulkov. A aby nešlo len o účelové naháňanie bobkov, nám rozuzlenie ponúkne obstojné vysvetlenie a ja sa teším, že som si neprešiel ďalšou preceňovanou prázdnotou typu Ring.

Stará škola Walter Hill vs. väzenská arénovka dopadla nadmieru vydarene. Nijak prevratný príbeh o arogantnom boxerovi Chambersovi, ktorého kroky pre obvinenie zo znásilnenia vedú do chladnej cely je i napriek minimu akcie natočený pútavo a pravidelnými flashbackmi osviežujúco. Prispieva tomu tiež pestré herecké obsadenie, kde Wesley Snipes v roli väzenského šampióna boduje sympatiami, fuckujúci Peter Falk zas vyšinutosťou, k tomu zarytými zásadami a namyslený chrapúň Ving Rhames nepredvídateľným chovaním. Dokonca aj mnou obzvlášť nevyhľadávaný rap k špinavej atmosfére celkom pasuje, čo summa summarum značí vydarený štart série, ktorú hlavné slovo ešte len čaká.

Pokračovanie Neporaziteľných pre mizerné tržby originálu na seba nechalo čakať celé 4 roky. Z predchádzajúceho dielu sa vrátil späť boxerský šampión Chambers, ktorý okrem klesajúcej popularity čelí politickému sprisahaniu, vďaka akému sa po druhý raz ocitne medzi chladnými, pre tentokrát ruskými múrmi. Kedysi záporná postava, po novom v podaní Michaela Jai Whitea, musí čeliť nemilosrdným podmienkam a jedinou vyhliadkou na slobodu zostáva porazenie chladnokrvného majstra Boyku. Kontaktných duelov je v porovnaní s predchodcom znateľne viac a navyše ich krášli dokonalá prehľadnosť súbojov, čo je v dnešnom zbesilom trende raritou. Majstrovská choreografia je rovnako na prvotriednej úrovni, kde najmä umenie Scotta Adkinsa alias Boyku úspešne ignoruje fyzikálne zákony. Hlbší rozmer do deja vkladá postava Crota v podaní Eli Dankera a vypĺňa medzeru, akú minule zastával Peter Falk. O triedu lepšie ako originál.

Zabudnite na turnaje v mene odplaty, tu sa bojuje za odpustenie. Boyka cíti vinu za smrť súpera, a preto vyhľadá jeho manželku, aby jej pomohol tak, ako si ona sama pomôcť nedokáže. Teraz nehovorím o živočíšnom sexe, ani romániku pre slečinky, ale o poctivých mlátičkách za správnu vec, neférových gangstroch a skorumpovaných fízloch. Boyka má navyše nabitý program, preto niet času na čuchanie k ružiam, čiže kto má blbé reči skončí s krvavým šrámom. Ako chlapík, ktorého 2x päsťou usadil do kresla, podobne ako kedysi Seagal toho svojho do telefónnej búdky. Zásadné info, pán Florentine, ten čo sérii pripol nálepku "dokonalá", nenechal nič náhode a na natáčanie dohliadal čoby producent. Nedovolil tak tomu, aby neskúsené ruky za kamerou prispeli k otupeniu najsilnejších zbraní a tie strieľajú pekne zostra. Zápasov je kupa, ich kvalita luxusná a Adkins skrátka charakter. Takže, keď náhodou dostáva na frak od tlupy goríl s bejzbalkami, bolí to aj vás. Za mňa teda spokojnosť a zbožné prianie, aby to Boyka s tým náboženstvom nabudúce toľko nepreháňal a aby dorazil skôr, než za ďalších 6 rokov.

Isaac Florentine sa znovu chopil réžie a ako je v sérii zvykom opäť pretransformoval zápornú postavu v klaďasa. Tento post v trojke zastáva zmrzačený Boyka, aký sa po neúspešnom finále opäť vypracuje na šampióna väznice. Vďaka získanému titulu obdrží vstupenku na medzinárodný turnaj, kde víťazstvo znamená slobodu. Príbeh je okrem klasickej osnovy okorenený prekvapivými zvratmi a postavou amerického reprezentanta prináša vítanú dávku odľahčenia. Spracovaniu opäť nechýba dynamické tempo, aké v spojení s brilantnou choreografiou, prehľadnými a najmä početnými súbojmi nadchnú nejedného fanúšika. Tretí diel Neporaziteľných sa minimálne vyrovná predchodcovi, čoho zásluhou je poctivý kus odvedenej práce režiséra Florentina a hlavného predstaviteľa Scotta Adkinsa, ktorý sa znovu podieľal na choreografii súbojov. Obaja menovaní sú akčnými borcami súčasnosti a rozhodne by stagnujúci žáner prijal viac spoločných projektov.

Jedno je isté, Villeneuve sa vyžíva vo všemožnej hávedi, Prisoners hady, tu chlpatý pavúk, ale nebudem prezrádzať. Príbeh nie je originálny, zato spracovanie áno. Čo by ste spravili ak vás život nudí a zistíte, že v rovnakej koži chodí úspešnejšie dvojča. Téma so zámenou životných rolí sa dá nakrútiť komediálne (Dave) alebo s dramatickým tónom čo priniesol tento snímok. Lenže ten akoby nevedel čo chce obecenstvu zdeliť. Postavy sú vykreslené iba okrajovo na to aby zápletka získala na sile a ich motivácia mi príde hlúpa až naivná. Zavolá tajné číslo, kde na druhom konci dakto popletený splieta, že nie je blázon a prvé čo spravím, chcem sa s ním stretnúť. A to nehovorím o veľmi jednoduchom sa začlenení do života toho druhého, ktoré neukáže viac než to čo sa deje v spálni. Film však sprevádza akási príchuť melanchólie, ktorú krásne dokresľuje výrazná hudba. Do toho podivné “lynchovske prvky“, ktoré miestami tak motajú hlavu, až strácate prehľad či sa na plátne odohráva sen alebo skutočnosť. Pocitami z filmu si nie som istý, po jednej stránke cítim z neho potenciál a niečo čo mi zrejme uniklo, po tej druhej nachádzam medzery a miestami až nudu. Čo viem isto, ak by som bol profesorom, tiež by som menil.

Vynikajúci úvod s náletmi, rozdávaním munície či popravami dezertérov nabudí očakávania na maximum. Tie postupom času mierne zmrazí vývoj vojnovej apokalypsy v komornú drámu zrkadlujúcu výšku rozpočtu. Aj v tejto pozícii si spracovanie vystačí s dostatočne silnou atmosféru, napätím a presvedčivými hercami, ktorých zrádza rodná reč pôsobiaca v rusko – nemeckej konfrontácii dosť neprirodzene. Okrem veľkolepého úvodu je zaujímavé sledovať postupný vývin postáv (sexuálna scéna za prítomnosti spiacich vojakov je luxusná) a efektné duely v príťažlivom prostredí zbombardovaného Stalingradu. I napriek občasným výkyvom tempa jedno filmu uprieť nejde a to riešenie národných konfliktov duelom dvoch najlepších sniperov. Ach to by bolo krásne na našom svete.

Tony Scott raz v rozhovore priznal, že je len priemerným režisérom čo nemá svoje nápady, a preto musí kopírovať nápady iných. V tomto prípade to však spravil veľmi umne a prerobil Utečenca do hyper módu, po ktorom aj štamgasti z hospody nebudú zrnenie na obrazovke pripisovať výpadkom káblovky. Kritika bezpečnostných zložiek, ktoré sa chránia viac pred nami ako pred nepriateľom, je tu zobrazená v tom najstrhujúcejšom prevedení a človek si počas dvojhodinovej jazdy vydýchne možno dvakrát a aj to iba preto, že mu to režisér dovolí. Žánrová pecka.

Westernom som takmer nedotknutý čím mi určite unikla hromada odkazov čo si Django pripravil. S čistým štítom tak môžem hodnotiť len formu a tú Tarantino zvládol s prehľadom a vo veľkom štýle Hanebných parchantov. Waltz a jeho repliky sú opäť neodolateľné, takmer splatterova akcia príjemne baví, DiCaprio vo vedľajšej roli si svojho sadistu priam užíva a Samuel čoby čierny koň ku-klux-klanu má v sebe viac nenávisti ako Darth Vader. Škoda, že Foxx nepobral toľko talentu ako tu prítomná elita a rovnako škoda poslednej polhodinky, ktorá po výdatnom masoxe pôsobila zdĺhavo a záverečným odchodom zo scény tak trochu nedokončene.