chlievik

Je to krásny film ... o človeku. Ľudia. Človek. Kvôli človeku sa deje všetko v tomto vesmíre, hoci niektoré filozofické smery považujú jednotlivca za "bezvýznamného", a vo vesmíre je to skutočne tak, že je bezvýznamným, nie viac významným ako strom v lese plnom stromov, ale každý je ako sme my, sme jeden a ten istý, cítime to isté, bez ohľadu na inteligenčné skóre, sme láska, sme jeden pocit zložený z miliónov malinkých pocitov, kombinovaných nekonečne zložito, a predsa sme JEDEN pocit, komplexný, pocit lásky, všetci sme JEDNO, prežívame tie isté pocity keď plačeme, keď sa tešíme, ked sa milujeme, a tak je otázka človeka zodpovedateľná nielen ochranou každého života, či ušetrením každého "bezvýznamného" života, ale aj faktom, že všetko sa deje kvôli ktorémukoľvek jednotlivcovi, aby ten bol šťastným. Tento film má odhaliť krásu práve tejto myšlienky, myšlienky intimity individuality, do ktorej síce nevidíme, ale vieme, že chce byť šťastná, a ďalej odhaľuje s ňou súvisiacu myšlienku, že je jedno, aký človek je, ale dôležité je, že chce žiť, existovať, že chce milovať, a najmä, že má aj základné právo - právo byť šťastným, lebo všetko vo vesmíre sa deje (alebo aspoň - malo by sa diať) tak, aby bol šťastný každý jednotlivec. Keď sa človek zadíva do tohto filmu dušou a precíti ho, zrazu si uvedomí, aký je tento film krásny a citlivý, hoci nasúkaný v krátkych epizódach či strihoch, ktoré zvyknú byť vo filmoch (ako v poniektorých s Lesley Nielsenom) príliš jednoduché a hlúpe, a preto kazia emocionálnu líniu filmu, no tu je tomu presne naopak, je to urobené pekne, citlivo ku dejovej línii, sú vtipné, milé, a Tom Hanks si doslova zgustol na prejave imbecila - nie je ľahké hrať imbecila, skonštruovať na tvári tie jalové nechápavé pohľady do neznáma, bez jemných inteligentných pohybov očí, tak, ako má rybka v akváriu, ktorá nemá pamäť - niektorí herci by možno mali problém zahrať debila takto, (zdanlivo) bezemočne, odpútane, ale Hanksovi sa to (asi po tréningu.. či prirodzenom talente? :D) podarilo, a vydarilo sa to vo filme veľmi dobre. Film je plný gagov: čistenie zubnou kefkou odtoku vody a ako "podmaz" do toho Bubbova monotónna prednáška o nekonečných spôsoboch prípravy kreviet, vojenské stupídne maniere a zeleno-cerebrálna idiocia vojakov naznačené vo vete: "vy ste asi génius, mali by ste ísť do dôstojníckej školy" (keďže na všetko "správne" odpovedá "Áno, pane!"...), bezpodmienečnosť priateľstva vykreslená v obetavosti dobrých ľudí vo vojne, verné a nezištné priateľstvo Forresta s poručíkom Taylorom, odpustenie a prijatie, vďačnosť, či súcit ženy, ktorá sa po dlhej muke nešťastného sebeckého života s primitívnymi mužmi naučí milovať jednoduchého muža, a on sa za oplátku o ňu v čase smrti postará - jednoduché vyjadrenie lásky, ale priame a jednoznačné, bezpodmienečné, a k tomu syn, malinký Forrestov syn, ktorý stretáva tesne pred smrťou matky svojho otca, a otec má niečo, o čo sa môže starať, niekoho na koho môže byť hrdý, ktorý má to, čo on nikdy nemal - intelekt, čo vyjadruje dokopy akýsi fragment pocitu, že spojenie ľudí je možné a prirodzené na akejkoľvek úrovni inteligencie a vedomia, že deti hoc' prekonajú rodičov, no môžu a majú ich milovať, je to prosté vyjadrenie, že človek je láska, a láska je človek. Je dobré niekedy sa vyjadriť jednoducho, a vysvetliť pocity ako Forrest Gump, bez komplikovaných téz, bez neustáleho pyšného zdokonaľovania mysle, veď prirodzenosť je taká jednoduchá - prirodzenosťou sa dá úplne jednoducho, ba dokonca omnoho presnejšie vyjadriť PRAVDA o čomkoľvek, a NAJMA o tých najvyšších myšlienkach, transcendujúcich rozum, o veciach ohľadne ľudského osudu, života, smrti, ale predovšetkým lásky - toto je hlavný pilier filmu. :-) Preto to nekomplikujem, a prijímam ako to pierko, ktoré lieta vetrom, pierko osudu, o ktorom možno (alebo určite?) ani nevieme.... :-)

Taká celkom pozerateľná teenagerské komédia. Dobré herecké obsadenie, tak ako vo všetkých filmoch tohto typu z tohto obdobia. Proste jednoduché story o mladých ľuďoch, dieťa na ceste, na krku sladkých osemnásť, trinásťročný bráško spojka dvoch ľudí aj dvoch rodín, a nenápadná kritika vojenskej služby, ktorú si komouši neboli schopní odpustiť až do revolúcie. :-/ Dva roky odsrali mladým ľuďom zo života. :-( České detské herecké výkony lepšie ako v tom období mali slovenské detské "stars", česi mali detských hercov bystrejších, a herečky prirodzenejšie, inteligentnejšie. Neviem prečo sa ale z Maříkovej nestala herečka - asi nemala rodinu, ktorá by ju do toho "dotlačila". Žiadne známosti, žiadna budúcnosť? Alebo snáď Barrandov patrí tým, komu aj Hollywood? Celkom milá bola ta teenagerská romantická scéna, mladá hanblivá Šafránková, vlastné spomienky, a spomienka na môjho dědečka, ktorý mi povedal: "Ide fiiilm, poď si pozrieť film Múj brácha má príma bráchu". :) Samozrejme, je to len teenagerská komédia, nie skutočne hodnotný film, ale milé...

Nevedel som, prečo mám v podvedomí akúsi apriórnu kritiku na tento film, nejak mi "nesedel", a tak som obracal svoju negatívnu myseľ voči kadečomu a kadekomu, a musel som si to poriadne premyslieť, kým som došiel k nejakým rozumnejším záverom, že čo ma na tomto filme odrádza/lo, a až teraz to môžem ako-tak napísať. Pre mňa sa, za prvé, akoby "zlievali" šesťdesiate a sedemdesiate roky v českej tvorbe, kultúre a umení, ale to je až desaťročný rozdiel, v istom uhle až dvadsaťročný, takže to nie je jedna a tá istá vec, a tak to nemôžem hodnotiť spolu, čo som si uvedomil; a tiež musím pochopiť, že proste v roku 1964 bolo moderným to, čo tento film zobrazuje a prezentuje, a musím to tolerovať také, aké to je, šlágrové, evergreenové, džezové..atď, nemôžem to kritizovať len preto, lebo mňa osobne to až tak veľmi emocionálne nenadchne - keďže som vtedy nežil a neprežil to obdobie emočne, potom ťažko sa mi to preciťuje a zhodnocuje. Istotne to bolo pre naše mamky a babičky skvelou vecou, novinka na filmovom plátne,a haluz, o ktorej sa hovorilo mesiace predtým, a ešte roky potom, proste hoci som emočne relatívne inaktívny keď sledujem tento film, je to kvalitné, a malo to svoj dôrazný význam v tej dobe, keď to bolo na posteroch a plagátoch kín prvýkrát. Česká kinematografia má svetovú úroveň, lepšiu možno aj ako francúzska, je európskym vrcholom. Kde sa vtedy hrabali Švédi, Nemci, Rusi? Hoci sa tuná v ČSSR trošku kopírovali americké veci (ako môžeme vidieť aj v tomto muzikáli) - tu umelci využívali fakt, že ľudia neboli v Československu oboznámení so svetovou tvorbou tak dokonale, najmä nie s americkou, vďaka čomu vyznievali ako megahviezdy, ale zase obohacovali vedomie "socialistického človeka" o západnej kultúre (čo je veľké pozitívum), avšak neuniklo mi, že tu nemôžeme byť "amíci", máme totiž tunajšie teritoriálne povedomie, sme európania, čechoslováci, a tak sme tento malý "americký kopirák" obohatili umeleckou povojnovou "náladou", československou melanchóliou, skromnejšou citovosťou, európskym povojnovým myslením mrzutým z vojny, atď, čo je umelecky dozaista len prínos! Treba povedať, keď sa to tak vezme, že NIKTO na svete sa nerovnal tomuto dielu (okrem USA) - Japonsko malo asi len tie svoje "blbé gongy", Afrika, Ázia, Južná Amerika (hoci iste bola umelecká) nemala takéto diela, komunistické neumelecké Rusko nula bodov - proste Česko v tom období bolo stredom umeleckého sveta, povedzme si pravdu - kde je totiž možné sa vyvíjať a kde je tradícia, tam vyrastajú aj talenty, a keď je talent podporovaný, rozkvitne. Toto je genialita, hoci neprežívam "umelecký orgazmus" ani spomienkové nostalgické chvíle, keď sa dívam na tento film, ale je to top ten svetovej tvorby, bez srandy! Suchý, a najmä Šlitr, autor celej hudobnej línie, sú pre mňa obaja jemnocitní ľudia, nadaní, geniálni, vždy nežní, nenásilní, (zdá sa mi aj že) skromní, čo sa mi páči,a majú aj niektoré vynikajúce skladby, ale nie som extra fanúšikom pochodových povojnových rytmov, avšak tá generácia bola týmto obdobím ovplyvnená, znechutená z násilia vojny, a práve druhá svetová vojna v nich vyvolala to nenásilné a mierumilovné jemné správanie, čo je reakcia na to, čo sa dialo okolo nich, a čo ako umelci a jemní inteligentní ľudia neboli ochotní akceptovať, takže tolerujem aj tie pochody,a navyše v tomto protivojnovom diele je jednoducho nevyhnutné urobiť niektoré piesne pochodovo, dej sa odohráva predsa v "uniformovanom" prostredí. V tom období fičal džez a "rokenról", avšak umelci v Česk(-oslovensk-)u ho ešte akoby "jemne spiatočnícky" spájali "na starých strojoch" mixovaní so šlágrami 40-tych a 50-tych rokov, takže je to akási zmes, ale inak je to asi to najlepšie, čo tu bolo, a hoci sa mi to tak vôbec nezdá, ale na tú dobu to bola skutočne novinka; navyše to, že je to spojenie džezu, rokenrólu a napríklad "náboženskej" Glory Aleluja (akoby z černošského kostola, len vylepšené!), má ukázať starej generácii (tej, ku ktorej je Gott vtedy ešte stále mládežou), že existuje spojenie medzi starou dobou a dobou novou, že existuje spojenie medzi džezom a starými šlágrami, prosto povedané, film sa takto zapáči dvom generáciam naraz. Čo sa hercov týka, najmä mi vadí Kája Gott (možno hlavne kvôli nemu tu pociťujem to veľké sklamanie), Karel je pre mňa určitou formou mužského "galantného nevkusu", tie jeho rádoby-romantické pózy priam neznášam, jak sa hrá na citovo zraneného, a tým chce byť milovaným u žien, proste je to český Hugh Grant 60-tych rokov, proste patetické! :-) Prepáčte, nechal som sa uniesť. Vôbec tu nevynikajú vynikajúci herci ako Rúžek alebo Brodský, čo mi kúsok vadí, a naopak v popredí sú speváci ako Matuška, Hegerová alebo Pilarová, ktorí sú mimo môjho vkusu, hoci Pilarová to odspieva superbezchybne do posledného tónu, Matuška má celkom dobrú farbu hlasu, a Hegerová - večne v póze "lásky prokletej" (už asi predsudok, z mojej strany) - mi síce absolútne neimponuje, ale myslím si o nej, že je to veľmi emocionálna a správne ladená žena, ktorá sa tu výborne spevácky prezentovala. Celková myšlienka, že sa zbrane premenia na klarinety je pekná, hoci taká.. trošku populistická, trošku otrepaná, to každý vymyslí toto, že zbrane sa majú premeniť na hudobné nástroje... ale zase, v období komunizmu to bola úplne prirodzená myšlienka, lebo existoval neustály strach pred ďalšou vojnou, studenou vojnou, a vtedy ešte navyše rezonovali zvuky pušiek a dýk druhej svetovej vojny v srdciach vtedajších mladých umelcov, ktorí si svoje detstvo či pubertu prežili v krutej vojne a v strachu, že budú zo dňa na deň odvedení do koncentráku. Páči sa mi to, že je to proti vojne, čo v dnešnom umení nikde vôbec nevidieť, blíži sa svetová vojna, a ľudia sedia na ritiach, dnes by sa fakt hodil takýto film,aby trošku prebral k mysleniu osprostelé davy! (...hoci by sa to iste nepodarilo). Ľudia aj dnešní "umelci" si proste zvykli na to, že sú tu vojny, a akceptujú ich, čo ma dopaľuje, stádo zdebilnelo televíziou stonásobne viac než bolo sprosté vtedy, a inteligencia zlenivela. Filmu dávam 4 body, čo je dosť, je to vysoký nadpriemer, teda dosť dobré, dá sa pozrieť, fajn, ok, len v mojej verzii by sa to muselo trošku "prerobiť", som totiž dieťa 80-tych rokov. :-)

Jedna z tých lepších Poirotovských epizód (horných 30%). Záhada, ktorá nie je nevylúštiteľná, nemusí mať človek mega IQ aby pospájal nasúkané a pozakrývané fakty, stačí, ak je dostatočne pozorným na ľudské tváre... ale nebudem prezrádzať tým, čo tento úlet detektíva Poirota ešte nevideli. Klasický Japp s (pre Poirota) hnusným lacným anglickým čiernym čajom s mliekom, klasické posedeníčko s rozhovormi s podozrivými a so svedkami, spletité časové slučky, typické hodenie zločinu na nevinného mladého anglického fašistu, dvojitá zámena úloh, malé detaily, ktoré bežnému pozorovateľovi uniknú, spona na topánke a predovšetkým geniálne Poirotove myšlienky. Ale stačí sa dívať, ak máte dobré oko, riešenie vám neujde. Mne ušlo, samozrejme :) keďže furt analyzujem, a obvykle nájdem dve-tri možné kombinácie, možnosti, riešenia, z ktorých jedno častokrát aspoň čiastočne sadne, len neviem ktorá možnosť to bude, no tentoraz mi to žiaľ nestačilo, lebo mi ušla tá dvojitá zámena, a tiež aj mám problém si zapamätať mená protagonistov, takže mi to ušlo, najmä kvôli tým menám som niekedy kúsoček pomalší :( :))

Silný film, pociťoval som strach z budúcnosti, súcit aj ľútosť, nebezpečie mysle človeka, seba, spomienky na minulosť, na niektorých dávnych priateľov, takú tú všesyntézu, ktorú som pociťoval aj napríklad pri filme Hodiny - proste filmy o duševne chorých ľuďoch na mňa pôsobia skľučujúco, ťažko, príliš emočne,a tak sa snažím vyhýbať sa im ako sa len dá, ale niekedy to stojí za to si nejaký z nich pozrieť, ako napríklad tento. Snažil som sa ho pozrieť v kľude, vnímať ho "negujúc seba" v ňom, aby som sa príliš nevystrašil.. Crowe urobil vcelku dobrý herecký výkon, dalo by sa to nazvať očakávaný herecký výkon, adekvátny jeho umeleckej schopnosti, horšie by nestálo za nič, lepšie by nedokázal, lebo nemá v tvári takú výrazovosť prejavu emócií, každopádne solídne, akceptovateľné. Vizuálne nie to najlepšie čo môže byť (príliš klasické, hnedé, akoby filtrované), story line nemohla byť iná (všetky vypichnuté nutné scény sú okamžité, bez medzihier, každý typ scén má svoj percentuálny stop a ďalej sa nejde, aj to sa muselo vmestiť do 135 minút), je to zjednodušené, aby to mohlo byť predateľné, lebo ak by to príliš "spsychopatili", nepozeral by to nikto, už toto bolo pre davovú populáciu dosť nevstrebateľné na ich nervy - vieme dobre, že diagnóza je pre nich dôvod na smiech a nie na súcit alebo strach, ale aspoň sa dozvedeli, že existuje génius, nositeľ Nobelovej ceny, ktorý pohne civilizáciu v niektorom vednom odbore niekam ďalej, a pritom ho nazývame "bláznom". Tak nech si aspoň uvedomia, že ich kuchynské problémy sú diagnózou pre komplikovanejších, géniov, vedcov, hoci tieto kuchynské problémy môžu oni samí považovať za vrchol psychického zdravia v plnej kondícii. :) Dnes sa všetko, čo je v psychiatrii neznáme, považuje za schizofréniu - je to taká diagnostifikácia akoby od inkvizičnej až po šarlatánsku - teda od individuálneho prípadu pri možnosti, že niekoho zneužije vláda, a spraví z neho chorého "schízoša" (inkvizičná), alebo proste nejaký priemerne inteligentný doktorko budujúci si kariéru si na niekom zgustne (šarlatánska), a pohne svoj život dopredu finančne, titulmi, či doktorandskými prácami, zneužijúc fakt neznámosti niektorých diagnóz u niektorých pacientov s neznámym typom ochorenia, dúfajúc, že jedného dňa ten hárok papiera, ktorý o danom človeku napíše, bude užitočný pri spočítávaní jeho prác, či pri udelení nejakej vedeckej hodnosti. Schizofrénia je nejasná choroba, je stovky typov, žiadna liečba - to samo osebe hovorí za seba. Preto nie je jasné, akú mal v skutočnosti chorobu John Forbes Nash, a či to bola vôbec nejaká z typov schizofrénií, či úplne niečo iné. Možnože sprvoti sa u neho jednalo o reálnu skutočnosť (bol vládny agent), ktorá neskôr prerástla v chorobu, vzhľadom na jeho citlivosť a zároveň neustále pracujúci mozog. Možno spočiatku naozaj pracoval pre vládu, a až neskôr, keď vláda s ním projekty prerušila, začalo mu prepínať. To vo filme ale samozrejme nemohlo byť naznačené, konšpiračné filmy nie sú vôbec politicky korektné na to, aby sa manistreamovo vysielali. Každopádne aj po výbornom citovom zážitku z filmu ostáva pre mňa choroba a niektoré udalosti okolo J.F.Nasha záhadou. Bol to skutočne stopercentný schizofrenik, alebo bol vládou jednoducho zneužitý a ukázaný ako rojko-schizofrenik, keď mu zresetovali pamäť pomocou elektro-šokov na psychiatrii, aby zaistili, že zabudne, že nepovie akých projektov bol súčasťou, a aby ho ukázali ako blbca? Odpoveď (ak sa nad tým zamyslíme) neponúka ani samotný film :) Každopádne je to pekný film, smutný, mne najviac imponovala mladosť geniality, a staroba geniality, ako poukázané protiklady, sú to dve zvláštne veci, netypické v spoločnosti, a neznáme ľuďom netrpiacim "syndrómom" geniality :), rýchle myslenie, rýchle rozprávanie, rýchle pociťovanie, myseľ plná nápadov, láska plná prirodzenosti až "šialenstva", a jemný úsmev "nad vecou" v starobe, spomínajúc na svoj prvý výlet z hniezda, kde sme sa narodili, vidiac entuziazmus žiakov, vnukov atď. Prvá polovica filmu sa mi ale páčila viacej. Asi preto, že mladosť je citovo krajšia než staroba, napriek niektorým filozofiou dokazateľným antitézam. Krásna naivná nevedomosť, nepoznateľnosť osudu, energia, a najmä sny, krásne sny, a v očiach plno nádeje, a láska....

Tak prvých 25 minút v podstate len striptíz podivne peknej Janžurovej, ktorá je síce vynikajúcou herečkou, ale na dej filmu to nestačí, pokiaľ dej nie je v podstate žiaden, čo ale nie je na škodu filmu. Sranda tiež je, jak sa stále točia okolo témy ich lásky, ale tým napolo nasraným a napolo len teoretickým spôsobom. Na týchto komorných scénach, ktoré nie sú až tak veľmi prerušované, je dôležitá hlavne herecká kvalita, ktorá tu je. Zaujímalo by ma vidieť, ako to točili.

V podstate dosť surový film, naturalistický, až negatívne naturalistický, násilný a tvrdý, bezcitný vočí nevinným. Avšak napokon, aj napriek mojej túžbe byť vždy nenásilným a nezabiť, je to v mojich očiach forma "primitívnej spravodlivosti", ktorá postihne vinníkov, ale zároveň aj, naopak, veľký súcit nad ľuďmi, ktorí skončili v rukách vrahov. Malé choré dievčatko predpovie - po odmietnutí podania pomoci jej, chorej - jednému z násilných otrokárov ich osud, znamenia a smrť - koniec ich civilizácie. A to sa neskôr v pralese aj záhadne splní. Vodca svorky agresívnych otrokárov/vojakov pošle svojho syna na finálne zabitie - "dorazenie" pri "hre na útek" zajatcov, ale syn je zabitý hlavnou postavou, Jaguárovou tlapou, a tam sa začína útek tohto zajatca, hlavnej postavy filmu, do pralesa, kde ho po celej ceste naháňajú krvilační a pomstychtiví indiáni, ktorých postupne odrovnáva, aj "vďaka" prírode (had, jaguár), ale aj vďaka lepšiemu pozaniu pralesa. Celý film je riadne surový, drsný, so scénami (na môj vkus) až cezpríliš primitívneho a krvilačného zobrazovania života Mayov, ale žiaľ je pravdivý - to skutočne tak medzi indiánmi aj bolo. Totálna nehygiena, choroby, neznalosť ako sa im brániť - epidémiám, ohavné ľudské obety (ako môže niekto veriť, že sa vyrovná "bohom" vytrhnutím srdca človeku? - ako si môže napríklad aj dnes niekto myslieť, že za tých svojich pár modlitieb či niekoľkých ľudských skutkov (poväčšinou najmä v prospech svojej rodiny), za tých pár relatívne dobrých činov miešaných s vulgárnou erotikou či finančným sebectvom, tým všetkým, čo tuná bežne ľudia/kresťania za ten svoj krátky život stihnú uskutočniť, ako môže veriť, že sa dostane do "Záhrad Večnosti".... atď. - v tomto svetle sa tieto naše 2 civilizácie (moderná aj praveká) veľmi podobajú... naivitou, a potom najmä strachom, vinou, či slepou vierou!). Pri sledovaní Apocalypta si civilizovaný človek až povie, či taká civilizácia by mala byť dnes tak obdivovaná či hoci len braná na zreteľ, ako je (..hoci aj dnešok je veľmi barbarský!), a či si vôbec zaslúžila vtedajšia mayská spoločnosť americký vodcovský status (hoci žiadna veda, ani umenie, ani objavy, avšak krutá vojenská dominancia...), no aspoň si tu môžeme uvedomiť, že všetky tie proroctvá, ohľadne roku 2012 sú dozaista nezmysly, hoci tretia svetová vojna možno čoskoro bude, ale žiadna Nibiru, sorry naivkovia. Prežil som takmer šok keď som videl tú časť, kde popravovali ľudí za šialených pohľadov tancujúceho davu ohavných žien, najprv ma to urazilo intelektuálne, ponížilo ľudsky, a rozhnevalo ako človeka, ktorý neznáša zlo a emočnú negramotnosť, a dokonca som aj pociťoval spočiatku akúsi hnevlivú túžbu "pomsty" dúfajúc v zadosťučinenie, nakoniec od toho upustiac som už len dúfal, že Jeguária Tlapa aspoň utečie a dostane sa naspäť ku svojej rodine, ku peknej žene (Dalia Hernández), a ku dieťaťu. Predstaviac si to, že by som sa mal hoci len na minútu objaviť na tom ich nádvorí, kde zhadzujú z pyramídy tie odťaté hlavy, zmocnil sa ma taký odporný pocit až strach, aký to asi aj vo mne a v divákoch malo vyvolať, cielene tak natočené Gibsonom, v takomto temnom rúchu vtedajšej reality, ukazujúc pracivilizáciu, ktorá nikdy nebola a ani nemohla byť skutočne civilizovanou (na rozdiel od obyčajných rodín žijúcich v pralese - ľudskejších, diametrálne inteligentnejších, a hoci celospoločensky neorganizovaných, avšak omnoho civilizovanejších kmeňov ..atď). Nakoniec španielske lode prídu ku brehom Ameriky, a začína sa nová epocha americkej civilizácie, hoci Gibson sa iste snažil svojim hlúpym ultrakonzervatívnym kresťanským videním javov a situácií ukázať, akí boli indiáni zlí, a tým pádom kvázi "ospravedlniť" činy niekdajších kresťanských misionárov (rozumej: ďalších vrahov), avšak pre inteligentnejších ľudí je tento režisér za svoje mainstreamové kresťanské stupídne pokusy obhajovať katolíkov pre mňa kúsok nezrelým obmedzencom topacim sa v alkohole a domácom násilí, a osobne mu ani náhodou neskočím na jeho niektoré filmárske pasce. Každopádne film hodnotím realtívne dobre, avšak nie som fanúšik historických, násilných, ani vražedných filmov. Dám tri body, pozrel som ti to, nevypol, tak tri body sú akurát.

Jeden zo slabších dielov tohto skvostného seriálu. Najmä čo sa prevedenia réžie, kamery a scenérie týka. A svetla. To bolo najhoršie - tu osvetlené, inde úplne čierne tmavé zákutia - vôbec to nemalo to vianočné čaro, tú vianočnú farbu, ako to malo mať - červené či zelené guličky, neustále vianočná atmoška aj napriek vražde, šantivé pobehovanie detí, spievanie ľudí (prosím trošku hlasnejšie Jappovi do uška), spev častejšie, ľudia mali byť usmiatejší, veselší, scenéria farebnejšia, veselá, proste VIANOČNÁ... atď. - to všetko tam chýbalo! Ako v halloweenskej párty to bolo strašidelné a halloweenske po celý čas, tak tuná to mohlo byť neustále vianočné, ale to nebolo, naopak, urobili to chmúrnym, ponurým, škaredým, nefarebným, akoby z diela Dogme95 (neosvetleným), prosto, jedna blbosť. Klasický film nesmie byť spracovaný ani experimentálne, ani ponuro, ani undergroundovo. Navyše herecké tváre boli nekonečne nudné, stereotypné, zaguľatené chýbajúcim svetlom (svetlo dodáva ostrosť črtám tváre!), ani žiadna krásna ženuška-herečka, ktorá zvykne byť vždy v každej časti, častokrát dabovaná skvelou Renátou Rundovou, v tomto dieli nebola (aj keď sú tam dve sympatické). Hoci zápletka zaujímavá, a nie jednoduchá - dostatočne poirotovská, avšak film spracovaný "sychravo" (teraz nemyslím anglické počasie, ale pohybujúce sa obrázky...), mal to robiť iný team ľudí, asi iný režisér najmä (ale to len odhad, hmm.. možno kamera, kulisy... neviem). Inak nesklamalo až tak veľmi, taký (povedal by som) poirotovský priemer. p.s. Keď sa na to teraz dívam z archívu ešte raz, je to kúsok lepšie, no stále nie ideálne. Chýba poirotovský klasický bylinkový čaj, ríbezľový džús či čokoláda, ten typický útulný nádych, ťukanie čajovou lyžičkou či dlhšie intelektuálne rozhovory, strojený úsmev, prosto všetko to, čo zvykne toto dielo mať v popredí, všetky tie detaily sú v tejto epizóde v úzadí. Ani humor tentoraz nie je nič moc. Ale inak oukej, dá sa pozrieť, viac než "dá sa", je to fajn ;-) Poirot nikdy nemôže mať doslova zlú epizódu!

Jakubiskove filmy sú vždy trošku akési svojské, iné, prosto.. Jeho. Príbehy sa odohrávajú v neexistujúcej krajine, v neexistujúcom čase na neexistujúcom mieste, v Nikdelande, akoby na periférii sveta, niekde, kde líšky dávajú dobrú noc, niekde, kde hen, len o kúsok ďalej, už ľudská noha isto nikdy nevkročila. Sú to úplne ale úplne jednoduché príbehy boja dobra a zla komponované do prostredia zádumčivo pradivného, scenéria je stvorená akoby stratenou zasnenou mysľou, odohrávajúca sa niekedy v desatinách sekundy medzi spánkom a zobudením, kedy sa vlastne zomelie všetko a nič, v tomto sa mi ľúbia jeho filmy, sú odpoveďou umelca k témy slobody mysle, aj v čase, keď reálny svet je úplne iný, robotnícko-marxistický, avšak človek kedykoľvek môže a musí lietať na hraniciach so psychedéliou, medzi zázrakmi, aby sa mu nerozpadla duša a nestratili sny. Je to rozprávka, pre deti ale nie pre deti, lebo je iná, hoci niektoré scény sú dejovo akoby až povrchné, prvoplánové, hereckými výkonmi akoby až naivné, ale je to tak preto, lebo to tak má byť, alebo možno preto, lebo Jakubisko je proste taký, a kladie dôraz na iné reflexie, a hoci niekedy môže byť film až akoby nudný pre diváka zvyknutého na typickú záplavu deja klasickej komercie a filmov stredného prúdu, napriek tomu je to pekný symbolický film pre ľudí, ktorí hľadajú súvislosti niekde tam, kde ich vyjadrila asi len samotná myšlienka o Perinbabe, divnej bytosti, ktoré je lokálne sic vládkyňou, ktorá moc má, ale vlastne v podstate ani nemá, ktorá sa nachádza "nad vecou" ale je aj slabá a osamelá a túži po ľudskej spoločnosti, ktorá je bohyňou toho ich sveta zrkadla duše, zosobnenou myšlienkou, metafórou, pra-citom, otázkou aj odpoveďou, šťastím rojkov ale aj smútkom bláznov. A pritom akoby ani nebola nikde inde len v nepokojnom ale pokornom snívaní ľudí o strachu zo zimy, o bázni z lásky, o inom živote za hranicami vnímania, o inom rozmere času ľudského života, kde je všetko inak relatívne, či o odmene za čakanie na skutočne opätovaný cit inej, milujúcej bytosti. Perinbaba symbolizujúca obyčajnú zimu, ako živel sveta, vplývajúci na ľudské osudy, lásku, šťastie a smrť. Symbolika obyčajných, pochopiteľných slov vo filme, zjednodušujúca príbeh, aby bol pre každého človeka, symboly tu a tam vnárajúce sa do deja rôznotvarmi a inovýznamovými frázami (dúha ako znamenie bytostnej viery vo večnú lásku v momente skúšky smrti a popravy, atď..), prezrádza zmysel skrytý za všetkými jednoduchými nápadmi, ktoré nám autor chce vyjadriť, a zároveň nám tými istým frázami a významovými prostriedkami aj zakrýva to, čo má odhaľovať, čím robí film ešte umeleckejším a záhadnejším. Niektoré nápady sú až divné, Perinbaba hádže namiesto snehu perie na perine, vždy keď sa dej má niekam pohnúť nastane zvrat nečakaný, začne padať perie, a dej sa mení úplne prosto, jednoducho, akoby až hlúpo, ale zase milo a nežne. Mlyn, ktorý si postavia, ktorý nemá žiaden zmysel, vzťahy ku okolitému svetu nie sú žiadne, vlastne okolitý svet ani neexistuje, je to proste svojský štýl, ktorý má len Jakubisko. Keď som bol malý, tento film sa mi nepáčil, lebo som mu vôbec nerozumel, nebavil ma, nudil ma, lebo to je aj nie je film pre deti, ako som už spomenul, keď som mal 17, nechcel som ho pochopiť preto, lebo veľa ľudí, ktorí nerozumejú umeniu ale za každú cenu mu rozumieť chcú, ho akoby pokrytecky obdivovali, ale teraz chápem významy tohto čudného diela, ktoré - sa dá povedať - je krásne.

Kúsok slabé podľa mňa, asi príliš akčné, a príliš sa koncentrujúce na súčasnú "modernú" a komerčne úspešnú myšlienku o Mayoch ako o strážcoch nejakého proroctva, ktoré im... aj tak nevyjde. :-) Podľa môjho názoru sa nič nestane. Mayovia dostali od mimozemsšťanov kalendár, prípadne ho ukradli nejakej inej civilizácii, ktoré mala tento kalendár buď od mimošov, alebo ho proste sama nejako vymyslela, a priradili sa k tomu aj kadejaké legendy, čiastočne pravdy, čiastočne nie, a dnešná populácia je mediálne nakŕmená týmito žvástami, a ľudia tomu veria, a nevšímajú si to, čo sa deje na svete - vojny financované bankami. Je jasné, že Mimozemšťania a teda ani Mayovia nemohli vedieť, že akurát presne tento rok sa stane to, čo hovoria. O žiadnej planéte Nibiru nevieme, že by mala naraziť do Zeme, a keby to vedeli nejakí mimozemšťania, tak by to už asi odvrátili, a nielen nás varovali pred niečim, čo nie je v ľudských silách odvrátiť, alebo by rovno evakuovali celú Zem už dávno, prípadne by ani geneticky nestvorili život na Zemi (lebo aj také teórie sú, že nás stvorili - www.rael.org). Podľa môjho názoru, keď Mayovia dostali aj nejaké Posolstvo, tak im to mimoši povedali v nejakej primitívne povedanej forme, a Mayovia si k tomu prifarbili kadejaké nezmysly. Podľa mňa pôjde možno o gtretiu svetovú vojnu, ktorá je v blízkej budúcnosti dosť pravdepodobná, a mimozemšťania to vedeli umelou inteligenciou vypočítať v počítačoch, že sa to v tomto období stane, tak, ako vedia dnešní vedci povedať presne kedy žena môže očakávať pôrod atď. Je to veľmi jednoduché a vysvetlieľné vedecky. A to odhaľuje celý filmový príbeh, je hlúpy po intelektuálnej stránke, priam debilný, mimozemšťania, ktorí majú také brutálne technológie, ale nedokážu nájsť jednu stratenú lebku? Sedia jak 12-ti mesiačikovia napolo mŕtvi, jak úplni kreténi, a čakajú, kedy im nejaká fašistka s nejakým drbnutým vedcom dosadia na krk chýbajúcu hlavu, a potom až budú môcť spojiť to kolektívne vedomie (idea do škôlky, a pre podpriemerne inteligentných ľudí, veď pojem kolektívne vedomie pozná už dnes hocikto...), a nakoniec zabijú tú nacistku, to je typický príklad idiotizmu súčasných pozemšťanov, ktorí si návštevníkov z vesmíru predstavujú ako násilných tvorov, plazov (reptiliánov), a kadejaké hmyzoidné obludy. Podľa môjho sú mimozemšťania ľudia, láskaví, ak by neboli, už dávno by nás zničili,a len sledujú tento svet, nekontaktujú ani vlády, ani žiadne iné negatívne sa správajúce organizácie, ani násilných ľudí. Herecké výkony nulové, a Harrison Ford si mohol už odpustiť toto účinkovanie, už sa na to nehodí, vyschla mu už iskra, sorry, je starý, nič proti starým ľuďom, ale už sa na tú úlohu nehodí, a ak by tam bol niekto iný, bolo by to ešte horšie, film slabý, jedine efekty s grafikou, ale aj to už je otrepané.