Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Krátkometrážní
  • Dokumentární
  • Drama
  • Komedie
  • Akční

Recenze (4 589)

plakát

Woodstock 99: Mír, láska a běsnění (2021) 

Každá doba má svoju atmosféru, no a tá koncom 90. rokov, kedy USA v mnohom podľa mňa zažívali vrchol a trocha sme ho cítili aj v Európe, veď ako dieťa som si išiel takmer úplne len ich kultúru a úplne ma opantalo aj to hudobné šialenstvo, tá bola o slobode a totálnej uvoľnenosti svojich emócií. Nechcem moralizovať ako článok Alarmu, ktorý ma sem čiastočne priviedol alebo ako tí, čo to hodnotili v dokumente z dnešného pohľadu. K dokumentu ma priviedla najmä kamoška, ktorá bola po jeho dopozeraní znechutená, no ja si tú dobu pamätám a nebolo všetko tak odsúdeniahodné. Môj príbeh sa vyvíja presne od niečoho takého k dosť progresívnym myšlienkam a preto chápem obe strany, či už tú, ktorá to spätne hodnotí ako organizačne nezvládnuté, ale aj tých, ktorých vtedy opantala tá davová psychóza. Samozrejme, znásilnenia, nechutné zlé správanie k druhým, ničenie pekných vecí sa veľmi nedá ospravedlniť, to je za akoukoľvek čiarou. No to, že si chcú skupinky kamarátov do agresívnej hudby vybiť svoju negatívnu energiu hoc aj podpálením nejakých zbytočných zábran alebo niečo, čo ich ozaj štve a poskakovať si do toho, že si chcú aj slovne uľaviť na veci, ktoré ich štvú a ktoré sú ozaj také, že proti nim, že interpreti občas neposlúchnu radi, aby s niečim pomohli a rebelujú, to patrilo k dobe a k určitému uvoľneniu a chápali to aj mnohé ženy, ktoré sa odhaľovali, často aj nechali osahávať a bláznili s chlapmi. Festival mal zapojené aj zoskupenia dosť blízke ľavicovým myšlienkam a menšie zastúpenie interpretiek nemusí byť samo o sebe problém. Žiaľ nabalili sa na to iné veci, ktoré z toho problém spravili, lebo ženy to mohli celé viac preniesť do lásky, aj keď to sa týka aj chlapov a tu už je problém zloženie interpretov. Všetko toto bláznenie malo byť z môjho pohľadu do bodu, kedy neubližujem druhému, kedy nezasahujem do jeho slobody, neponižujem ho a tento pohľad mi v dokumente chýbal. Chýbal mi aj pohľad Limp Bizkit a ďalších kapiel, ktoré určité chyby ozaj urobili, lebo svoj diel viny nesie veľa článkov celého podujatia, ale úplne chápem, čo vtedy cítili mladí a čoho sa snažili často dosiahnuť. Keďže však každý z nich urobil v tom svojom bláznení chyby, ktoré pri takej atmosfére sa stávajú hneď osudnými, ten svoj originálny duch tomuto festivalu nedali a pokazili si ho. Mohol to byť festival všetkých emócií, aj lásky, nespútanosti, kľudne aj neorganizovanosti a samovývoja, no aj vybitia si negatívnej energie a všetko mohlo aj tak dopadnúť dobre. Žiaľ kopili jednu chybu za druhou. Tie už nebudem opakovať, v recenziách sú spomenuté a každý ich pochopí, keď si to pozrie. Taktiež mi chýbal pohľad obetí a tých, ktorých festival akoby odsunul na inú koľaj, teda rôzne rozmanité formy obyvateľstva, čo kritizoval aj už spomínaný článok. Tiež článok skvelo skritizoval ako v dokumente hlúpo skritizovali nu-metal, veď taký Linkin Park bol neskôr jeho svetlou a obsahovo dosť rozumnou časťou či hlúpo vychválili iný komerčný konkurenčný festival. Dokument je však po celú dobu svojho trvania pútavý, dobre prepája rôzne informácie, ide deň po dni a ukáže všetkých vtedajších dôležitých interpretov, vráti sa aj k minulým festivalom, kde však povie aj o ich stránke, ktorá je zidealizovaná. Dúfať, že si z toho niekto odnesie to, čo by som chcel, tak to sa asi nestane a som z toho na tvorcov trocha nahnevaný, ale aj na kritikov, ktorí mám pocit, že vtedajšiu atmosféru, ktorú tvorili dnešní 40tnici, 50tnici a 60tnici, už úplne nechápu. Rozhodne však stojí za to si to pozrieť a je úplne v pohode zostať znechutený ako moja kamoška, lebo koniec koncov sa to naozaj pokazilo, lebo vtedajšia generácia sa nevedela samozorganizovať a už vôbec nie si po sebe upratať, lebo akési zdravé ego bolo prerastené úplne sebeckým a čosi kolektívne mali v sebe len do tej miery, kde im to pomohlo si niečo utrhnúť pre seba. Bolo to dané práve americkou kapitalistickou konzumnou kultúrou a svetom, ktorý vtedy zažíval svoj boom a ktorý do nich vtĺkal len určité myšlienky, takže nevedeli negatívnu energiu ovládať a pretvoriť, lebo všetko sa dá vyriešiť, aj nedostatok vody, jedla a dokonca aj vtedy, keď samotní organizátori na vás chcú zbohatnúť. Nebudem písať o tom, ako sa mohli hromadne proti podmienkam postaviť a začať tam protestovať a žiadať zmenu či sami si zadovážiť a doniesť potrebné, lebo všetko si mohla vtedajšia generácia pretvoriť priamo na mieste, no inteligencia ľudí v dave bola aká bola.

plakát

Urbanized (2011) 

Som fanúšik urbanizmu už pár rokov najmä vďaka Jacqueovi Frescovi, mestám ako Ľubľana, Viedeň či Barcelona a preto mi tu chýbali najmä tie ich prvky, ale na druhej strane tu boli naznačené im podobné prístupy k zabývaniu chudobných, k ich preprave, k usporiadaniu mesta v takých či onakých tvaroch a síce sme nevideli extrémne prístupy z bývalého tzv. východného bloku, ale jednoducho sa k štýlu bývania vo vysokých panelákoch vyjadrili z ľudského hľadiska. Taktiež kompaktnosť miest bola rozobratá, takže čo by si asi mysleli o našich sídliskách je jasné. Niekedy človek nemusí vidieť a počuť to, čo chce a môže byť s výsledkom spokojný, lebo ho obohatí aj tak a to si myslím, že tento dokument prináša nielen mne ako človekovi, pre ktorého je urbanizmus koníček, ale aj pre laika.

plakát

Helvetica (2007) 

Veľmi inšpiratívny pohľad na grafický dizajn, na jeho históriu, na pohľad na jeho budúcnosť, na kritiku prístupu k nemu, na to, čo si kto predstaví pod pojmom dokonalé písmo, či na to, čo písmo ovplyvňuje. Možno sem tam zdĺhavé vsuvky, ktoré by sa dali vystrihnúť, veď stačí iba párkrát ukázať, kde sa Helvetica používa či používala, no to sú chybičky krásy. Podľa mňa pre laika je to strhujúci náhľad do tohto sveta, no a pre odborníka, ktorým nie som, tak neviem, ale dúfam, že tiež mu niečo tie názory, hlavne ľudí, čo boli pri tvorbe, niečo dajú.

plakát

Objectified (2009) 

Väčšiu časť dokumentu som mal pocit, že nevie, čo nám chce povedať a len ponúkal pohľady na dizajn od rôznych ľudí. Ku koncu sme sa dozvedeli aj konkrétnejšie pohľady na to, čo by mal dizajn spĺňať, že by mal byť udržateľný, zdravotne prospešný, že súvisí s ľudským správaním a tiež aj pohľady na minimalizmus, že by sme si mali sami povedať, čo okolo seba chceme. Táto téma je veľmi komplexná a ja sa k nej dostávam cez osobu, ktorá ma inšpirovala a to vynálezca Jacqua Fresca a najradšej by som bol, keby som sa konkrétnejším témam ako táto venoval už v čase, kedy tento dokument vznikal, lebo je k prínosnej téme, ku kreativite, no bojím sa, že úplného laika to môže odradiť a uspávať. Chýbajú špeciálne prvky, chýba podľa mňa trocha kreativita a nemyslím si, že vás to veľmi vzdelá, len sa dozviete zopár chaoticky rozmiestnených informácií, ktoré akoby netvorili ani celok.

plakát

Moudrost traumatu (2021) 

Táto téma musí zaujímať hádam každého. Ako gymnazista som veľmi rád hrával rôzne hry ako NHL, FIFA či GTA a myslím, že som to dosť preháňal, až by sa to dalo nazvať závislosťou. Neskôr na univerzite som bol doslova závislý na pozeraní filmov, čo je vidieť aj v mojom tunajšom profile a potom som tak trochu skončil závislý na aktivizme, teda pomoci druhým na úkor seba a tiež počúvaní hudby doma, čo som tiež preháňal a pomaly sa z toho dostávam, takže tento dokument aj pre mňa slúži ako sonda do môjho konania a terapia v jednom, že čo sa skrýva za tým. Veľmi sa mi páči ako kritizuje systém a popisuje v čom tkvie príčina mnohých patologických javov a problémov spoločnosti. Toto je podľa mňa dosť silná a úderná kritika kapitalizmu, prehnaného materializmu a ľudských vzťahov a človek sa do dokumentu ponorí a chce vedieť viac, chce ísť hlbšie a vôbec pritom nevadí, že v mnohom odkrýva dokonca život autora. On odkrýva svoje súkromie spôsobom, ktorý celú vec robí ešte viac úprimnejšou.

plakát

Interreflections (2020) 

Veľmi dlho som čakal na jeho film, lebo som čakal že vytvorí akýsi film, kde budú ľudia žiť v tom vysnenom Frescovom prostredí a ukáže, ako by to asi fungovalo, keď už to mal byť film a nie dokument, no ponúkol niečo iné. Propagoval som to roky, dokonca mi jeden človek povedal, že mu tuším aj prispel a tak boli očakávania veľké ako sa to tiahlo. A on ponúkol umenie s kritikou spoločnosti, ktorá je podnetná a preto to stojí za to si pozrieť. Ak by bolo na mne, som spokojný asi len na 30-40%, ale ak to porovnám so zvyškom svetovej tvorby, ktorá takú hĺbku obsahu neponúka, tak smerujem až k 5 hviezdam, no zas po tej kvalitatívnej stránke filmu je vidieť, že experimentovanie niekedy môže hraničiť s amatérskou tvorbou vizuálu a človek sa do diela toľko neponorí. Keby som chcel nejakú čaju z ulice presvedčiť o jeho myšlienkach, tak by ju to asi nudilo. Som teda v rozpakoch lebo na zamyslenie to je, no mal to pustiť množstvu nezaujatých ľudí mimo svojej bubliny a upravovať, pokiaľ by to nebolo super.

plakát

Výchozí bod (2014) 

Pozor: Použijem viac spoilerov. Čítajte teda najmä až po pozretí. Spočiatku, sa priznám, som mal z toho taký pocit, že ó zas ďalšia otrava, pokus o psychologický film s klišé škaredým nerdom, ktorému sa prihodí láska, aká by sa v 99% prípadoch proste nestala, ale teda je tam veda a výskum, čo milujem, tak to nevypnem, však ok dobrá kamoška Danka, ktorá mi to poradila vyšla z laboratórneho prostredia, je tam laborka a počkám si na jednu udalosť, čo sa udeje, čo spomínala, lebo to mi tam nejak nesedelo. Ale potom prišli také wtf momenty, ale proste také wtf, že doteraz som z nich mimo a asi aj dlhé roky budem. Tie reči o tom, že ju chce naklonovať, ak zomrie a ona radšej nie, že on sa bojí straty a ona sa chce radšej spopolniť a on ju potom presviedčal, že tým dokážu žiť večne, toto je taká haluz o ktorej uvažujem odkedy nie som kresťan, že či je možné, aby veda vedela v budúcnosti oživiť ľudí, ktorí tu už nebudú. V tejto časti som sa úplne našiel, že pár minút a bol film pre mňa totálne top aspoň v určitej časti. Ale tiež to, že vlastne od začiatku sa poznali, lebo pred big bangom boli všetky atómy spolu, tak sa vlastne všetci poznáme, to bolo tak existencialistické a zároveň romantické, kua táto myšlienka vo mne zostane hádam navždy a to je to len z filmu. Potom časť v laborke, kde mu skúšala na červíkovi prirovnaním poukázať, že vlastne my ľudia sme ako oni a nemáme tú schopnosť vidieť niečo, čo je nad nami a tým dokazovala Boha. Akože toto ma nahlodalo, nie síce vo vieru v nejakého kresťanského, budhistického alebo iné Boha, ale možno v niečo nadprirodzené. Tá časť asi presne v polovici filmu, kde potom zomrela tá jeho v podstate snúbenka mi pokazila film. Ja som sa normálne cítil, ako keby tá bláznivá Argentínka zomrela mne a akoby zomrela časť, kde som nechcel, aby mala konca. Lebo to medzi nimi bola taká tá láska, kde sa na prvý dojem k sebe nehodia, ale vyvolávajú jeden v druhom rôzne podnety, inšpirácie, vedia viesť často dialóg vo veciach, kde majú iný názor a vždy z toho vzíde niečo nové. Akoby sa doplnili. Neviem, možno som to v tom videl len ja. S tou blondínou boli z môjho pohľadu až príliš rovnakí. Taký ten nudný vzťah, kde to radšej preskočili o 7 rokov. Ale tá jej múdrosť a to ako ho tou vetou, že ak telefón raz nespadne, že je to chyba, ktorú stojí za to preskúmať naviedla, aby išiel do Indie, to ma dostalo. Inak kvôli týmto citátom som si ten film viackrát zastavoval, lebo tam som si ich chcel vždy zapísať, inak by som ich zabudol alebo musel film pozerať viackrát, aby som sa na nich rozpomenul, lebo nemám moc dobrú pamäť. To je dobrý znak, keď to robím, filmu nedám nikdy menej ako 4 hviezdičky. Tiež to, ako zistili tú podobnosť očí s tou Sofiou v tom programe, to je tak mysteriózna haluz, aj keď popravde ako to začali skúmať som to aj tušil, mi vyhŕkla slza pritom tak predvídateľné. Som asi prvý človek, čo sa od dojatia rozplakal pri trochu strašidelnej veci. V Indii sa mi páčilo ako vysvetľoval, že aj keď bol Einstein génius, mal proste len zhluk dovtedajších vedomostí, bol proste ďalej, ale tá evolúcia v bádaní pokračuje. Ďalší mega citát bol z tej Indie, keď sa ho pýtala, čo by urobil, keby niečo duchovného poprelo jeho vedu ako protiodpoveď na štýl vedy, že vedeckými dôkazmi sa popierajú predchádzajúce vedecké bádania, aj keď toto podľa mňa nebolo úplne presné, lebo veda sa skôr dopĺňa než vyvracia, je to trocha hra so slovíčkami, on je v tom filme stále na koni a páči sa mi, že vedeckej metóde zostáva verný, aj keď to, čo by chcel sa úplne míňa s tým ostatným. Ale páči sa mi tá drzosť a to, že to núti premýšľať aj človeka s názorom, s postojom a jasnými hodnotami. Tá scénka spred bilbordu, to je také filmové, predvídateľné, ale kultová scénka normálne. Páčilo sa mi to aj tak. A scénka ako nechcela do výťahu, no zas som reval, snáď tretíkrát za film. Ono to je také že o tom, čomu chce človek veriť sa niekedy úplne minie s tým, čo je reálne, ale zároveň je to tak krásne desivé a smutné, vlastne ako to, čo hovorila s tým bažantom úplne na začiatku. V jednom okamihu viac pocitov. Ja nechápem, na jednej strane tomu na csfd ani za svet nechcem dat 5 hviezd, lebo viem ze je to provokácia voči vede, ale na druhej je to taká tá vec, kde sa do toho zamiluješ, aj keď ťa to strašne serie. Strašne rýpačský film, ale nie obyčajný, nie tuctový a v niečom ozaj hlboký, aj keď je tam taká tá smutná atmosféra až do konca a tým, ako našiel to dievčatko, ktoré je vlastne prevtelená čast Sofie alebo nie, bohvie, to pre mňa nie je úplne radostný moment, mne tam chyba to, že zas bude spolu s tou Sofiou, ale to je možno len tým, že všetci hladáme podvedome šťastné konce. Ešte jedna vec. Odteraz asi budem fotiť oči

plakát

Král Petr I. (2018) 

Veľmi depresívny film o veľmi smutných udalostiach z histórie. Pre mňa ním je aj akoby tou beznádejou a ľahkosťou zomierania a zabíjania, čo je žiaľ často sprievodný jav nielen vojen, ale aj života v istých kultúrach a v tých časoch tomu tak bolo v celej Európe. Tomuto filmu chýbala podľa mňa časť o ich zotavovaní sa na Korfu a bojoch na solúnskej fronte s víťazným príchodom do domova. Albánska golgota sa tiahla, ale tiahlo sa aj vtedajšie utrpenie. Ak by tá časť bola len rýchlym prestrihom udalostí, nezachytil by film atmosféru a preto sa divím, že mnohým toto vadí a pritom existujú iné filmy o putovaní snehom či púšťou, ktoré sú často ešte dlhšie a deje sa tam toho ešte menej. Po dlhej dobe som si opäť pozrel nejaký film, keďže máme teraz v zime na Slovensku zákaz vychádzania a svoj život už žijem inak než pred rokmi, čo som tu na portáli pravidelne hodnotil filmy, ktoré som pozeral, navyše o udalostiach, o ktorých som kedysi písal článok, ale nesklamalo ma to. Oplatí sa to pozrieť mladým ľuďom, aby vedeli, akú hrôzostrašnú cenu zaplatili Srbi počas 1. svetovej vojny.

plakát

Deník strojvůdce (2016) 

Čakal som viac čierneho humoru a nie iba zopár narážok, koho všetkého rušňovodič zrazil. Aby tomu dodali šťastný koniec, tak ešte aj tomu nešťastnému chlapcovi do deja doplnili priateľku, ako fakt, niektoré veci by sa takto nestali. Od balkánskej komédie som čakal bláznivú zábavu a nie nudu, no asi som len rozmaznaný staršími kusturicovými, a nielen jeho, filmami.

plakát

Mustang (2015) 

Z môjho pohľadu nevyužitá príležitosť ukázať do hĺbky celý konzervatívny spôsob života na tureckom vidieku. Ponorenie sa do príbehu cez životy mladých dievčat tomu dodáva príťažlivosť, no dalo sa z toho vyťažiť ďaleko viac.

Ovládací panel
119. nej uživatel Slovensko
42 bodů