Madsbender

Marigoldova paralela s Bongovým geniálnym opus magnum Salinui chueok je na mieste. Pod mrazivým režijným dotykom Yi'nan Diaoa dochádza k ďalšiemu prehodnocovaniu základných rysov žánru, v ktorom ide až na pôdu. Ohlodaná premrznutá kostra kriminálnej narácie predvádza pomalé opatrné kroky po klzkom tenkom ľade a špinavom čiernom uhlí, zatiaľ čo priamo mieri, pridŕžajúc sa hesla "od ničoho k niečomu", do jasného finále. Vzhľadom na tempo a krásne čisté snímanie akoby sa industriálne a malomestské prostredie stávalo ďalším aktérom príbehu, postavou, ktorá určuje vývoj deja a situácie. Strhujúca hra s vizuálnym a auditívnym obrazom (ktorý exceluje v tichých momentoch s ohlušujúcimi vstupmi diegetických ruchov často z priestoru mimo záberu kamery). Špinavosť a priamočiara nedramatická realistickosť (ktorá hraničí s nediváckosťou) vytvára prostý až vulgárny (často čierny) situačný humor v opozícii proti vážnemu tónu a úmornému pátraniu detektíva, ktorého v rukách čoraz mocnejšie zviera žena. Minimum akcie, absolútna koncentrácia. Zručne prevedený chirurgický rez medzi žánrovými tradíciami, kompaktne zvarený dramaturgickou istotou a jemnou špecifickou poetikou. Pokiaľ zahraničné kritiky upriamujú pozornosť na ďalšie ázijské filmy, prezentované tento rok na Berlinale a Bai ri yan huo označujú za spomedzi celkového výberu (protikladne k verdiktu poroty, ktorá ho ocenila Zlatým medveďom) slabší, môžem povedať jediné - už sa tých zvyšných neviem dočkať. 90%

"Islanďan ukázal Hollywoodu, ako sa točia thrillery." Asimilovaný Kormákur v anglicky hovoriacom prostredí stráca prvky provinciálnej atraktivity a topí sa vo vlastnej neoriginalite. 40%

Dokonalá ukážka, ako vie koniec zhatiť zážitok z filmu. Zhruba po 85. minútu extrémna a sugestívna snímka dynamicky budujúca idealizované hrdinstvo Antoniny Dziwisz zoči voči fašistickým metódam štátneho aparátu, posledných 25. minút len hlúpy a predvídateľný útok na city diváka spôsobený sériou nepochopiteľných a priehľadných rozhodnutí (Morawski, Mira, dieťa...). Čo je horšie, zvrat ma donútil spätne prehodnocovať rolu majstrovsky zahranej postavy Krystyny Jandy, ktorá sa môže javiť ako účelovo zvolená pre prezentáciu širokej škály spôsobov mučenia a psychického i fyzického týrania - šťastie, že Bugajski postupuje často ironicky a prezentuje zhmotnený svet medzi mrežami ako dostatočne nezmyselný až groteskný - a znepokojivý. Svojej povesti najkontroverznejšieho poľského filmu 80. rokov dostojí (a zďaleka to nie je len prezentovaným násilím a politickými interpretáciami) a silná perzekúcia zo strany štátu je pochopiteľná, preto je jeho dôležitosť bez diskusií. Bugajski mal však v pravý čas zanechať vzťahových šarád a film rázne a drasticky zakončiť núkajúcim sa momentom; efekt by bol o poznanie silnejší. Nekompromisné a v závere nekompromisne samo seba zhadzujúce, také je Przesłuchanie. Podobne ako niektorí ďalší, i ja som pár ráz vyprskol od smiechu. Od horšieho hodnotenia to zachraňujú herci, technické kvality (famózna kamera a elegantný strih) a historický význam. 60% POZNÁMKA: Zhliadnuté v rámci semináru o poľskom filme.

Geniálny to kus, ktorého dokazovacia metodika disponuje snáď najväčším zábavným potenciálom spomedzi všetkých "reálnych" kriminálnych seriálov dneška. Strategicky zvolený sympatický mastermind rozplieta pomocou hyperkonštruovaných teórií a štatistík postavených na prešpekulovanom systéme zvrátenej matematickej kauzálnosti a logiky tie najkomplikovanejšie prípady. Pytagoras by mal z nás radosť. A na svoje si prídu aj fanúšikovia konšpiračných teórií, že vláda zamestnáva ľudí, ktorí pomocou štatistiky dokážu predvídať každý náš krok.

CGI katastrofa, pravá, od Matella (Barbie a Ken súčasťou balenia). Strhávam hviezdičku, k dokonalému zážitku chýbal popcorn. 20% P.S.: Ja viem, kritizovať je jednoduché. V jednoduchosti je však krása.

Kto pozornejšie študuje univerzum Marvelu, vie, že Hulk je aktualizáciou mýtu o Frankensteinovi (respektíve Doktorovi Jekyllovi a pánovi Hydeovi), tak ako je Frankenstein aktualizáciou mýtu o Kráske a zvierati, ktorý zasa vychádza zo starších prameňov. V centre všetkého je teda ukrytý hlboko tragický a osudový príbeh lásky medzi netvorom a človekom, ktorý apeluje na ľudskosť. Pre účinnú pôsobivosť Hulka je preto zásadné previesť ústrednú hĺbavú, melancholickú romantickú líniu s hororovými rysmi (ktoré zastáva brilantná metafora strachu zo seba samého i okolia z násilných prejavov agresívnej mužskej povahy) s rovnakou silou aj do narácie žánrového filmu. A tu Leterrier hrozivo zlyháva - The Incredible Hulk totiž žiaden príbeh v zásade nemá. Je len vzorkovanou mozaikou tu viac, tu menej funkčných nepreviazaných eye-candy scénok s kolísavou kvalitou, v ktorých režijnú neschopnosť a vzduchoprázdnu vycpávku zastierajú manieristické kĺzavé hry so steadicamom, poletujúcou kamerou, nájazdy a presne načasované triky. ////////// Druhý problém filmu možno rozdeliť do dvoch samostatných podproblémov - absencia skutočného protivníka a reálneho prostredia. Fakt, že tentoraz proti Hulkovi nestojí nikto, než fanatickí militantní patriarchovia so sklonmi všetkých a všetko ovládať (v genderovej otázjke všeobecne nevykazujú komiksové filmy veľký progres - česť výnimkám - a zároveň jasné rozdelenie ženských a mužských rolí vyplýva z jasne zadefinovaných pozícií v "pôvodných" mýtoch, takže z toho samotný film neviním), robí z filmu nechcenú frašku a nezastrie to ani snaživý Tim Roth v pozoruhodne umelo narafičenej roli vsunutej do deja takpovediac odnikiaľ a pôsobiacej ako päsť na oko. Pod podrobnejším pohľadom sa plne vynárajú konštrukčné nedostatky ledabolo pozliepaných scén, ktorým chýba pozornejšia dramaturgia eliminujúca pocit synteticky posúvaného Nortona z miniatúrneho ihriska (univerzitný park) do stredne veľkého ihriska (mesto) maskujúceho reálne menšiu rozlohu lacnými ateliérovými kulisami potemkinovskej dediny, čo mu uberá na akomkoľvek pocite skutočnosti. ////////// Odfláknutý a nedovarený polotovar podľa príručky na rýchlokvasený blockbuster jasne spĺňa cieľ zaplniť medzeru v ročnom pláne distribuovaných titulov zastupujúcich štúdiovú značku, ale zneužíva svoju fanúšikovskú základňu a komiksovú podstatu ako hlúpe ospravedlnenie pre absenciu bežných aspektov áčkového titulu, akými sú ucelená fabula, kvalitne napísané postavy a dôsledné režijné vedenie. Oceňujem snaživého Edwarda Nortona a Tima Rotha, ktorý dokáže vykúzliť charizmu aj z kamenného múru. 20%

Bez okolkov a bez obvyklých rečí - a nech to znie klišoidne, ako veľmi len chce - "Ítího" som miloval ako dieťa a milujem ho dodnes. Narozdiel odo mňa a miliónov ďalších však Spielberg úzky kontakt s tou detskou stránkou svojho ja dokázal udržať omnoho dlhšie a pretaviť ho do svojej malej hviezdy na celuloidovom nebi, za čo mu prináleží meno veľkými písmenami hlboko vyryté do filmových memoárov. Tu som skutočne ochotný sa podvoliť riadenému dojímaniu pod taktovkou veľkého majstra strieborného plátna. Percentuálne hodnotenie postráda zmysel.

Nech bubny dunia, nech hlasy spievajú, nech deti alžírskej zeme povstanú a ulice zaplavia sa nečistou krvou! Nech ľud povstane a zmetie silnou vlnou tých, ktorí vysávajú život z krajiny, ktorá patrí nám! Dosť bolo útlaku, my chceme slobodu! Dosť bolo vykorisťovania, my chceme spravodlivosť! Nech vojna zvrhne tyranov z trónu nadvlády! ////////// Zrejme aj takto volal alžírsky ľud v neskorých 50. a začiatkom 60. rokov - a právom. Vzrastajúce nepokoje napokon prerástli do skutočného povstania a v lete roku 1962 revolucionári víťazne pochodovali ulicami hlavného mesta. To, čo veľkému víťazstvu predchádzalo, je dodnes považované za zrejme najkrvavejšiu kapitolu alžírskych dejín. ////////// La Battaglia di Algeri je mrazivou metodickou rekonštrukciou sformovanou do kroniky krvavých revolučných bojov za nezávislosť. Môžeme byť len vďační Potercorvovi že sa chopil látky, s ktorou ho zjavne nič nespája s potrebným objektivizmom. Nevyberá si len jednu stranu konfliktu, neponúka len jeden pohľad a nemá len jednu jasnú hlavnú postavu. Jediným kritériom je historická dôležitosť zvolených aktérov, ktorá zároveň absolútne vylučuje akékoľvek postranné línie a bezvýznamných hráčov na šachovnici. Vo faktickom zobrazení skutočnosti ide až na pôdu a ťaží z nej maximum, rovnomerne rozdeľuje stopáž medzi predstaviteľov alžírskeho odboja a francúzskych okupantov a chvíľami sa takmer približuje žánru tzv. "dokudrámy". Prostredníctvom Alího Bodáka a jeho spolupracovníkov sleduje pohľad na organizáciu a akcie odboja zvnútra, postava francúzskeho komisára a neskôr na scénu vstupujúceho plukovníka Mathieua pohľad zvonka a stanoviská francúzskej vlády. Novinársky, chvíľami takmer observačný postup z filmu odstraňuje ľudskosť a etiku rovnako, ako odboj a armáda z atentátov a vojenských operácií. V prehovore každej postavy je kúska pravdy a samotný Mathieu položí novinárom otázku, na ktorú nie sú schopní odpovedať - "Má Francúzsko zostať v Alžírsku?"A predsa, napriek tomu, že sa Pontercorvo neprikláňa ani na jednu stranu, z filmu logicky a doložene vychádzajú ako tí skutočne "zlí" nijak nedémonizovaní Francúzi, ktorí vyhrajú bitku, no prehrajú vojnu. A trpí tým ich ego kolonizátora, ktoré si odnáša stigmu a je poznačené dedičným strachom z cudzincov (téma, ktorú naďalej brilantne rozvíja aj Michael Haneke). A spolu s tým prenáša naliehavú aktuálnosť témy, ktorá sa dotýka celého arabského sveta. Najvýraznejšie ma však zasiahla audiovizuálna sugescia - rytmická hra tónov pod taktovkou Morriconeho, nadpozemská kamera Marcella Gattiho a surová chladnosť; niektoré výjavy z poslednej tretiny boli aj na mňa priveľa. Jean Martin a Brahim Hadjadj nepotrebujú komentár. 100%

Uplatnenie teórií Freud-Jung na príbeh vzťahového trojuholníku, v ktorom zohrávajú ústredné party títo dvaja úctyhodní gentlemani, je nápad hodný génia. Prechod Cronenberga od explicitnosti k novodobej implicitnosti, odhaľujúcej sa pod mikroskopom podrobnej psychoanalýzy, je rovnako prezieravým rozhodnutím ako stávka na akademickú čistotu a divadelnosť (ktorá v secesnom prostredí inkarnuje do podoby nie nepríbuznej nemeckým televíznym biografickým romancám), vďaka ktorej je možné sa pozastaviť a uvedomiť si skutočnú perverznosť a rafinovanosť témy i relácií zahalenú filmárskou dokonalosťou. Čerešničkou sú chrumkavé výkony zvučného tria a Shoreova hudba. 85%

Vždy poteší, ak sa nájde režisér, ktorý sa za každú cenu nesnaží o invenciu, ale umne využíva dobre zabehnutých princípov kasovného trháku k spokojnosti všetkých zúčastnených. Medzi takýchto autorov sa môže bez okolkov zaradiť aj Doug Liman, ktorého snímky už od dôb The Bourne Identity (ktorý nad rámec novodobého špionážneho dobrodružstva povýšil svojim osobitým štýlom až Paul Greengrass) pôsobia dojmom charakternej oddychovej zábavy pre celú rodinu. ////////// Edge of Tomorrow pracuje s mnohými prvkami rozprávania, ktoré by mohli byť využité ako prostriedky ozvláštnenia konceptu, ale sú podriadené klasickej štruktúre blockbusteru. Premisa vychádza z novely japonského autora Hiroshi Sakurazaka All You Need Is Kill, ktorá je poctou tradícii šestákových románov nenáročného subžánru military sci-fi a už jej názov naznačuje dve veci - záplavu mŕtvol a náklonnosť k žánrovo orientovaným videohrám. Tú evokuje bohatá explicitná opisnosť a spoliehanie sa na predstavivosť čitateľa pri vizualizácii bojovej vravy, dynamických akčných sekvencií a emocionálneho dusna. Hlavné slovo má preto atrakcia a postupné navodenie vzťahov medzi postavami. Liman zručne prevádza tieto aspekty predlohy do filmu a plne využíva rámca média pri práci s príbehom, ktorý postupne prechádza od žánru k žánru - od nekompromisného freneticky zostrihaného masakru (vylodenie v Normandii - Save Private Ryan) cez hru s časom (Groundhog Day a Source Code), frašku a odľahčenú romancu na krvavom bojisku (Starship Troopers) až po hororovú záverečnú pasáž (Aliens a Matrix). ////////// Jemne navodzovaná videoherná estetika má dvojakú funkciu. Jednak zaručuje filmu spád a je pilierom zdanlivo dokonale lineárneho príbehu. Omnoho zásadnejšiu rolu však zohráva pri cieľavedomom stotožnení sa s hrdinom. Bill Cage je totiž nejednoznačnou postavou, ktorú je v úvode dokonca možné chápať ako antagonistu - je pasívny, arogantný, zbabelý a uchyľuje sa k vydieraniu nadriadeného. Divákov empatický vzťah ku Cageovi nie je apriórny, ale navodzovaný sériou tvrdých "krstom ohňom", ktoré s ním zdieľame. Toho Liman dosahuje prepínaním do "fps módu", teda sériou externe fokalizovaných a jedného interne fokalizovaného POV záberu (pohľad zvnútra Cageovej prilby). Druhou oporou v tomto počínaní je mu Cruise, posledný skutočný akčný hrdina, ktorý dokáže zaprieť vlastné ego a sprostredkovať širokú škálu emócií podružnú preskokom medzi žánrami a striedajúc tak jednotlivé polohy, narážajúce na tie najvzdialenejšie hranice jeho heroického archetypu. Jeho premena so zbabelca v automatizovaný stroj na zabíjanie (tu by mohol film končiť, ale našťastie tak nečiní), ktorý je však nedokonalým stratégom a z neho v človeka, aby zistil, že sa musí vrátiť na úplný začiatok je prevedená elegantne a pripomína vývojové vetvy a stromy modelov RPG cielených na rôznorodosť hráčskych volieb, z ktorých len zopár vedie k vytýčenému cieľu. Rovnakým spôsobom je vedená dramatická výstavba a konštrukcia zvratov, ktorá metódou pokus-omyl pripomína hráčsky extrémne náročné systémy "hardcore" videohier, v ktorých, podobne ako Bill Cage, často neprejdete niekoľko krokov bez okamžitej smrti (prípad Dark Souls). Na rozdiel od hier však Edge of Tomorrow aktívnu spoluúčasť recipienta nevyžaduje a pracuje len spôsobom "pozeraj sa a užívaj si". Čo sa týka hlavnej ženskej postavy - Rita Vrataski je plochším a zdanlivo autonómnym archetypom, ktorý však vo výsledku rovnako ako vo väčšine ostatných Limanových filmov nutne potrebuje k prežitiu mužskú postavu a bez nej je bezradná. ////////// Na prvý pohľad je zaujímavý filmový dizajn. Mimicovia, úhlavní nepriatelia, sú kombináciou gigerovských obrazov a matrixovských chobotničiek v organickom prevedení. Vojenská technika a mechanické bojové obleky - exo-skeletony sú inšpirované futuristickými románmi Toma Clancyho a japonským "mecha" žánrom, ktorý prestupuje všetkými regionálnymi médiami. Výrazné japonské rysy, prebraté z j-rpg, má Rita, oháňajúca sa charakteristicky naddimezovaným mečom. Vo výsledku sú to však všetko fenomény západnému divákovi dobre známe, pretože za ich zrodom stojí vývoz západnej kultúry do Japonska. Charakteristická špinavosť a zasadenie do európskych regiónov zdôrazňuje multikultúrnosť a internacionálnosť, vďaka čomu národnosť hlavného hrdinu nehrá žiadnu rolu (týmto spôsobom by mohla byť vyložená aj odpoveď seržanta Ferrella na poznámku "Master Sergeant Farell, you're an American." slovami "No, sir. I'm from Kentucky.", jedná sa však skôr o interný vtip a referenciu, ktorá je známa len Paxtonovi a Cruiseovi). ////////// V tohtoročnej konkurencii na poli blockbusterov si prihoďte piatu hviezdičku. Ja ju nedávam z troch dôvodov: 1. Príbeh ani rozuzlenie neponúkajú nič prekvapivé. 2. Núkajúce sa postranné motívy sú odbité priamočiarosťou ústrednej myšlienky. 3. V disciplíne premetov sa našlo aj zopár slabších momentov. I tak ide o nesmierne zábavný a prevedením veľmi zaujímavý film, ktorý stojí tak trochu mimo väčšinovej konkurencie. 85%