Madsbender

Skôr, než sa na pultoch kníhkupectiev objavilo Orwellove 1984, prišiel so svojou víziou ostro sledovanej pásovej výroby a kolektívnej práce v jednom veľkom ľudskom stroji Charles Chaplin. Modern Times možno interpretovať ako parafrázu na jeho ťažký súboj s nastávajúcou érou zvukového filmu, ktorá hrozila rázne ukončiť jeho kariéru. Chaplin sa však tak ľahko vzdať nemienil a žáner nemej grotesky ešte nejakú chvíľu neopustil. V tomto filme však už učinil prvé kroky smerom v ústrety diváckym túžbam a podujal sa experimentovať so zvukom, ktorý učinil nosným prvkom niektorých pasáží (i nehumorných). Mimo línie, kritizujúcej automatizovaný priemysel, na ktorý dohliada z obrazovky "Veľký brat", šéf továrne, a s ním narastajúce problémy - spoločenské nepokoje, nezamestnanosť, násilie v uliciach, lúpeže, vražda - má film výstavbu charakteristickú pre Chaplina. Jeho Tulák sa opakovane dostáva do konfliktu so strážcami zákona, je zatiahnutý do neželaných situácií, zamiluje sa do krásneho dievčaťa a nechýba ani scéna s tanečno-speváckym číslom na večierku. Predsa však majú Modern Times omnoho väčší význam, než väčšina jeho tvorby do polovice 30. rokov a sú v mnohých ohľadoch iné. Predovšetkým sú však nadčasovo zábavné a ich myšlienky sú stále aktuálne. Ako ilustrácia môže poslúžiť pasáž, v ktorej je Tulák pre pomoc pri vzbure väzňov prepustený, ale vonku prebiehajú štrajky a demonštrácie, zúri hlad a chudoba. Jeho jemne filozofická otázka preto logicky znie: "A nemohol by som tu zostať?" Nie, Charles, nemému filmu odzvonilo, je čas posunúť sa ďalej. I keď to tam vonku, vo svete zvukov a neustáleho hluku bude ťažké, ty to zvládneš. 90%

Na základoch tradičného japonského rozprávania vystavaná dobre ukrytá ekologická agitka o flóre v tokijskej metropole (a vzťahu ľudí k nej), zaobalená do mierne kafkovského hávu a s nesmierne vtipným narátorom, ktorý sa sám dištancuje od nášho hrdinu. Teda pod podmienkou, že som to pochopil správne. Zábavné, nezvyčajné a s hudobnou kulisou, tvorenou klasickými nástrojmi z feudálneho obdobia - tak, ako to mám rád. 85% Video tu.

Veľmi dospelá a vážna "rozprávka", ktorá miesi fantastické motívy s krutou alegóriou, historickými motívmi a bezútešným fatalizmom s len minimálnou nádejou na zlepšenie. O to zaujímavejšou vnútornou premenou prechádzajú charaktery postáv s výnimkou Taťjany, ktorá zrejme zjedla jablko večnej mladosti. Chybička se vloudila... :-) Ale dynamický neustávajúci dej, zaujímavá vizuálna stránka a nejedna sugestívna scéna s mohutným duševným účinkom tých pár nelogizmov poľahky zatieni. Odporúčam však púšťať až deťom od 12 rokov vyššie. Tak či onak, lepšiu ruskú rozprávku som zatiaľ nevidel. 90%

Prvé rendez-vous s renomovaným francúzskym režisérom-umelcom Jacquesom Audiardom takmer nemohlo dopadnúť lepšie. Veľmi jednoduchý kontrastný príbeh siaha do dlhoročnej filmovej tradície a stavia proti sebe hrubé násilie a Tomove hudobné nadanie. Vyváženosť oboch stránok a celej snímky sa zaujímavo vyhýba predvídateľným motívom - veľa záberov na ruky, ktoré sú pre pianistu vzácne ako život sám, môže zvádzať scenáristické cestičky k využitiu najjednoduchšieho zvratu, teda zničenia rúk behom stretu s kriminálnymi živlami. Ich funkcia je však len objektívne pozorovanie premeny antihrdinu (mimochodom, výborný Duris), ktorý sa snaží vymaniť spod zhubného vplyvu otca-mafiána. Jemnosť sa bije s nekompromisnou vraždou, ktorú strieda nádherná klavírna hudba, vyludzovaná z kláves piana. Nad záverom vďaka jeho dvojznačnosti visí otáznik - podarilo sa Tomovi vymaniť z bludného kruhu a Audiardovi z radu filmov, ktorých protagonisti sa neustále metajú na suchu, alebo je to len zdanie? Budem veriť v prvú možnosť a tým pádom môžem hodnotiť vyššie. Oceňujem aj nervozitu snímku (reflektujúcu vnútorne rozorvaného protagonistu) pomocou nestabilnej kamery, lavírujúcej medzi detailami a polocelkami, a strihu, prenesenej na diváka. 80%

[Japonský filmový festival 2014] Námet - predstaviť tvorbu japonskej fotografky Ishiuchi Miyako, ktorá zachytáva príbehy obetí bombardovania Hirošimy na zvyškoch ich šiat a predmetov, pri príležitosti prípravy výstavy fotografií vo Vancouveri - je atraktívny a sľubuje zaujímavo strávený čas. Spočiatku to tak aj je. Linda Hoaglund nahliada do zákulisia, ukazuje proces fotografovania a vyvolávania výsledkov Miyakinej práce, nastavuje paralelu s kanadskými kultúrnymi artefaktami - totemami a spovedá ľudí, ktorých sa jej tvorba dotkla. To je však na 80 minút málo a čoskoro sa dostaví pocit vyčerpania kompletného potenciálu látky. Príbehy sa opakujú a pár záberov na vystavené fotografie nedokáže suplovať osobnú skúsenosť a estetický prežitok. Dokument je to citlivo spracovaný, avšak úplne priemerný. 60%

[Japonský filmový festival 2014] Brilantná fúzia rašómonovského rozprávania, "slice of life" žánru, vážnej stredoškolskej sondy, komédie a cinefilných pomrknutí. Modelový nespoľahlivý rozprávač dohnaný do zacykleného extrému opakovane prevracajúceho vlastný koncept naruby preskakuje medzi postavami a časovými úsekmi, v ktorých prezentuje dôkladne zohrané pasáže zo života jednej japonskej triedy behom niekoľkých dní, ktoré poznačia ich vzájomné vzťahy. Film nepredvídateľne pracuje s uveriteľnými charaktermi a skladačkovým systémom pretína a rozvíja množiace sa línie prezentujúce klasické žánrové archetypy (triedni obľúbenci, športovci, dievčenská elita, samotári, nerdi, tímoví hráči...) a protosituácie, ktoré s radosťou porušuje. Nezriedka parodované sú klišéovité motívy známe z anime zasadených do školského prostredia, alebo prvky typické pre japonské filmy, predovšetkým je dej posiaty hojnými odkazmi (nielen) na svetovú kinematografiu. Ukážková hra s divákom a pritom veľmi realistické prezentovanie psychológie mladej generácie, ktoré je navyše uvedomelo "zoskutočňované" prítomnosťou línie s natáčaním filmu, v ktorej rolu fikcie zastávajú surreálne inscenované predstavy režiséra a tým diváka navádzajú k prijímaniu zbytku filmu ako reality, zatiaľ čo film samotný tento dojem neustále bezočivými úskokmi odstraňuje. Najzaujímavejší je ústredný motív Kirišimu, SPOILER nesúci sa v duchu "Čakania na Godota", pripomínajúci Veľkého Gatsbyho, ale bez Gatsbyho - všetci o ňom rozprávajú a sú ním ovplyvnení, avšak v celom filme sa neobjaví KONIEC SPOILERA. Kirishima, Bukatsu Yamerutteyo je tiež filmom charakteristickým pre prostrednú generáciu auteurov a solitérov novej vlny japonského filmu (Šion Sono, Takaši Miike...) - dokonalá oboznámenosť s filmovým jazykom a výrazovými prostriedkami, ktorá im dovoľuje púšťať sa do vôd ľahkého experimentovania a neklasických postupov. I keď je, podobne ako v prípade mnohých filmov spomínaných režisérov, založený na literárnej predlohe, obsahuje veľké množstvo prvkov prináležiacich filmovému médiu a výsledok práce Daihači Jošidu je rýdzo fotogenickým a samostatným funkčným dielom, ktoré ani na moment nezaváha a poskytuje prekvapivo celistvý, kompaktný antipríbeh. 100%

[Japonský filmový festival 2014] Film o katastrofe z pohľadu zamestnancov a dobrovoľníkov provizórnej márnice. Málo informácií, pribúdajúce telá, stiesnenosť a strach príbuzných. Film o tom, že keď príde na krájanie chleba, je potrebné prebrať iniciatívu a spraviť všetko, čo je v našich silách. Trochu tézovité, bez väčších emócií a hereckých výkonov, no o to civilnejšie a stráviteľnejšie aj vo chvíľach, keď príde na rad pátos. Scény uctenia si mŕtvych dokážu byť takým malým pohladením po duši po tom, čím si všetci prešli. 70%

[Japonský filmový festival 2014] Na zahraničných weboch špecializovaných na japonskú kinematografiu a festivaly je zatiaľ posledný film Nobuhiko Óbajašiho Kono Sora no Hana: Nagaoka Hanabi Monogatari prijímaný bez výnimky kladne ako jeden z najlepších filmov za rok 2012. Recenzenti a publicisti vyzdvihujú Óbajašiho energický hravý štýl, prekvapivú koherentnosť zdanlivo krehkej fragmentálnej konštrukcie a informačnú vojnu, ktorú vedie s nepripraveným divákom. A vskutku - nič nemôže prekvapiť väčšmi, než zhruba prvá polhodina filmu, ktorý sa sám prezentuje ako romantická melodráma, postupne odkrývajúca spomienky na dávne hrôzy bombardovania Nagaoky. Baladický tón úvodných minút sa rýchlo mení v dynamickú reťaz obrazov podávajúcich výpoveď o desivej realite vysoko štylizovanou a nadsadenou formou. Hrdinka-novinárka sa vkročením do dverí taxíka (šoférovaného bravúrnym Takaši Sasanom) vydáva na bizarnú roadmovie za svojou dávnou láskou, na ktorej spoznáva množstvo nevšedných postavičiek ako z Lynchovho filmu. V scénach pripomínajúcich reportáž s formálnymi prvkami noirového filmu (zadná a bočná projekcia, hudobná kulisa, vstupy postáv a dramatické odhalenia) zisťuje hrdinka pravdu o bombardovaní, testoch a obetiach prezentovaných vo fingovaných záberoch inscenovaných ako archívne historické a vojnové materiály. To všetko v nesmierne zábavnej a vtipnej forme, ktorá zahlcuje diváka nepretržitým tokom slov a informácií v pôsobivom divadelnom prednese (neskôr sa film sám s divadlom stotožňuje). Problémom je však rozoznať, čo ešte myslím Óbajaši ako vtip a čo smrteľne vážne. Keď sa totiž neskôr začne film pomaly usádzať a preberať ako hlavnú melodramatickú líniu prepojenú príbehmi skutočných pamätníkov a ich dvojníkov-hercov, križovanú prípravami divadelného predstavenia na túto tému, atraktivita pôvodného konceptu sa začína vytrácať a v poslednej fáze filmu aj záživnosť a chuť sledovať nespútané formálne hry. Epilóg (film je, opäť na spôsob divadla, rozdelený do viacerých častí vrátane prológu a epilógu) pripomína montážou ohňostrojov za veľké detaily tvárí protagonistov nevkusnú komunistickú agitku a je zbytočne naťahovaný; ktorákoľvek scéna by mohla byť poslednou. Napriek tomu je to však veľmi ojedinelý film, ktorý prakticky niet s čím porovnávať a v rámci konštrukčnej originality a silného kladného dojmu z prvej časti sa prikláňam k vyššiemu hodnoteniu. Stále však nie som presvedčený o kvalitách, ktoré filmu prisudzujú v zahraničí. 65%

Askoldov film ma nesmierne prekvapil jednou vecou - prácou s genderom. Na "pozadí" (ktoré je bližšie, než sa zdá) občianskej vojny, prebiehajúcej revolúcie a bratovražedných konfliktov rozpracováva prerod silnej ženskej hrdinky v niekoľkých etapách. Stavia ju do ťažkej situácie, v ktorej už voľba neexistuje a strháva z nej masku mužnosti - armádnu uniformu. Dokáže sa však neúprosná komisárka zmeniť späť na obyčajnú ženu? Alebo je to len dočasný klam?Symbolické tri mesiace na koni a tehotenstvo už nemožno prerušiť; kariéra v armáde a ženskosť sa vytráca. Kruh, z ktorého niet úniku. Zručná práca s obrazom a zvukom, množstvo metafor a "básnických" prirovnaní (mužský pohlavný úd - kanón v boji za život a mier) skrz premyslenú montáž, alegorické obrazy (deti hrajúce sa na prenasledovanie Židov). Inteligentný a vo svojej dobe nesmierne nebezpečný film. Niečo podobné by sa už dnes nenatočilo. 80%

Štylisticky i ideologicky zrejme najľavicovejší videoklip všetkých dôb. 90%