Madsbender

Kino 4.8.2015: Keď tak nad tým premýšľam, je to trochu onania nad štýlom. Ale stále úchvatná a nadpozemská. Nepamätám sa, kedy mi naposledy tak často behal mráz po chrbte... 100%

Mám taký pocit, že mi server zámerne maže niektoré hodnotenia...

Geniálne zhmotnenie hrozivého sna a krásnej nočnej mory. S Dalím a Wagnerovou hudbou. 90%

Opäť znásilnená predloha za účelom komerčného úspechu. Kultovú Cardovu knihu z neskorých 80. rokov som nečítal, ale čo-to o nej viem (napríklad že spôsobila celkom slušný poprask), a v porovnaní s originálnym depresívnym psychom (ako je často vykresľovaný a spomínaný v recenziách) jeho sveta je Hoodov film okresaná slabota niekde na hrane detského filmu pre dospelých a dospelého filmu pre deti, čo je úplne zle. Zaujímalo by ma, ako sa na to pozerajú fanúšikovia nemenej kultového (a pre svoju surovosť ťažko kompletne dopozerateľného) Neon Genesis Evangelion, ktorý asi ako jediný skutočne brilantne operuje s motívom zneužívania detí a ich myslí na vojenské účely - pozerať sa na to z takéhoto uhlu pohľadu a odhliadnuc od adaptovaného románu si môžem dovoliť povedať, že Del Torov Pacific Rim zobral za inšpiráciu/vykradol (dosaďte si podľa vlastných preferencií) NGE síce tuctovejšie, ale o poznanie vydarenejšie - a to vynechal celú líniu s deťmi. Škoda opakovane naznačenej, ale absolútne odbitej hlbšej psychologizácie, ktorou sa honobí a pritom ju neobsahuje - len nadhadzuje pár dialógov na túto tému. Ono to vlastne nie je úplne zlé, niektoré scény sú vizuálny orgazmus pomaly lepší než Gravitácia, ale takýto počítačový film je miestami až otravný či dokonca nudí (našťastie nie dejovo) a to mi vadí. S ratingom 18+ by to mohla byť pecka, takto sa radšej vrátim k osvedčenej klasike Neon Genesis Evangelion (možno ho tento raz zvládnem do konca) alebo si prečítam knihu. Bude to istotne lepšia časová investícia. Ale herci boli slušní, uznávam. 60%

Tokyo. Mesto úžasu. Mesto zvláštností. Mesto zločinu. Každý niečo hľadá a každý chce niečo zmeniť - i keď nie vždy vedome. Všedné sa kríži s neuveriteľným, obyčajné sa stáva úžasným a úžasné rutinou. Potulujú sa tu nebezpečné gangy a pod rúškou tmy brázdi nočné uličky štvrte miestna legenda - tajomný čierny jazdec na čiernej motorke. Má mnohé mená. Možno práve potrebujete jeho pomoc. A možno sú už vaše dni zrátané. Zúčastniť sa v rámci festivalu AnimeShow večerného premietania prvých 3 dielikov z o čosi novšieho puzzle režiséra slávneho Baccano! (ktoré som doteraz nehanebne obchádzal) je ponuka, ktorá sa neodmieta. S vidinou skutočne kvalitného kúsku som sa preto na projekciu nesmierne tešil - a oprávnene. Režisérovi Takahiro Óromi sa podarilo skĺbiť civilnú "slice of life" drámu, napínavú modernú gangsterku a atmosférickú dark fantasy, ktorej nechýba ani humor na úrovni, početné akčné sekvencie a neurážajúca romantika, a navyše zotrel hranicu medzi detským a dospelým (i keď toto odporúčam skôr starším, tí to budú vedieť aj doceniť). To všetko v balení s precíznym scenárom a netradičným konceptom rozprávača, ktorého role sa v každej epizóde zhosťuje iná postava. A diverzita postáv aj motívov s nimi spojených je tu skutočne veľká - mladý Ryugamine, ktorý sa práve prisťahoval do mesta, jeho priateľ z detstva Kida a jeho noví spolužiaci na škole, Kidovi priatelia, nebezpečný Izaya, ktorý sa rád zabáva tým, že dostáva ľudí do ošemetných situácií, šéfkuchár ruského sushi baru Simon, mafián Shizuo či v neposlednom rade gangy v úzadí a samozrejme samotný "bezhlavý jazdec", desivý a zároveň úžasný prízrak stvorený z tieňov veľkomesta. Samotný príbeh nie je (aspoň zo začiatku) jeden kompaktný celok, ale poskladané črepiny z malých príbehov všetkých postáv, v ktorých, citujem seriál, "objavujeme trhliny vo všednosti", a to robí seriál ešte zaujímavejším. Pripočítajte si vynikajúci soundtrack (teraz nemám na mysli opening a záverečné titulky, to je iná), kombinujúci klasickú hudbu s jazzovými melódiami, v ktorých je vždy dôraz na jeden hudobný nástroj (najčastejšie napr. klavír či basa), a máte ucelený obraz o tomto nevšednom diele. Keď som sa po skončení večernej projekcie vracal Bratislavou na rozhraní večera a noci domov, a okolo nášho autobusu prešla motorka, mimovoľne mi prebehol mráz po chrbte. Tento vlak sa rozbieha parádne, ja sa zatiaľ vystúpiť rozhodne nechystám. K dokonalej filmovej reči je to už len krôčik. Prvé tri epizódy: 85% P.S.: Chcem ochutnať ruské sushi. UPDATE: Momentálne som približne v polovici série a nedopisoval by som už nič, avšak... 11. epizóda je absolútny skvost! Odhalenie pravej podstaty notorického záhadného gangu Dollars a jeho fundamentálnej sociálnej štruktúry je šokujúce, dokonale nečakané a nepredvídateľné, a zasiahlo ma nepripraveného. Ešte pár takých dielov a idem s hodnotením hore. Záverečný verdikt: Tak toto som si užil. Krásne, nesmierne napechované myšlienkami, možnosťami, motívmi, postavami, akciou, humorom, príbehmi ako z reálneho života, temné a hravé zároveň. Také žánrové absolútno a skvelý letný koktajl. Len škoda, že ako tu už bolo viac ráz písané, dejová línia v poslednej tretine nie je tak pútavá ako predchádzajúce, a vzťahová zasa občasne skĺzne na trochu nižšiu a tuctovejšiu úroveň, ale inak vynikajúce. Vlastne je to tak, ako vraveli na začiatku seriálu: zvláštne zovšednelo a všedné sa stalo nezvyčajným. A také sú aj moje dojmy zo seriálu- tie zvláštnosti sa pre mňa stali už bežnými a to, čo bolo pre mňa bežné, vnímam teraz trochu inak. Výsledný zážitok je však parádny. 1. séria: 85% Teším sa na pokračovanie.

Krátkometrážny debut českého študenta natočený v rodisku Sherlocka Holmesa a Jacka Rozparovača nijako nevybočuje zo zástupu tisícov podobných snímkov a neobsahuje žiaden element, kvôli ktorému by sa dalo povedať, že sa oplatí vidieť - až na fakt, že to nie je absolútna katastrofa, odpadový materiál ani mejdin z každého rožka Troška. Po obsahovej stránke nenápadité, "príbeh" plný (nevtipného) humoru skôr konverzačnej povahy si berie za nosný námet prefláknuté porekadlo "nerob z komára somára" a neprináša nič vlastné. Aj po formálnej stránke je film spracovaný rutinérsky, zbytočne dlhý (tých 25 minút je skutočne príliš) a hladina zvuku nie je ani zďaleka optimálna (toto som už jednému kraťasu vytýkal) - v jednu chvíľu postavy hovoria v únosnej hlasitosti, hneď na to však razantne zvyšujú hlas natoľko, že som si pri pozeraní takmer po celý čas nastavoval reproduktory. Záverečná pointa je predvídateľná a neoriginálna ako celý zvyšok. Snaha bola, ale realizácia nedopadla práve najlepšie. 40%

S majstrom Kieslowskim a jeho najväčšími dielami, teda Dekalógom a Troma farbami, som doposiaľ nemal tú česť. Ako o tajomnom známom mojich priateľov som však o jeho tvorbe čo - to počul, a v hlave som si urobil istý obraz o tom, čo mám čakať. Na skutočnosť ma však nedokázalo pripraviť nič. Zasa raz sa nemôžem vyhnúť otrepaným frázam, ktoré tu už použili iný, ale bez toho to asi nepôjde. Krátky film o zabíjaní je obdobou Dostojevského Zločinu a trestu (kostrou príbehu a pomyselným formálnym rozdelením na dve pomyselné kapitoly), a pritom je iný (myšlienkou aj spôsobom jej podania). Civilný, surový, vo svojej dobe aktuálny a bez sporu šokujúci. Okrem toho strohý, neosobný, k docieleniu minimalizmu a komornosti zbavený prepychu v podobe hĺbkovej psychologickej sondy do vnútra postáv, pre film nedôležitých a zbytočných dialógov, bez citu a empatie. Tri postavy, vrah, obeť a právnik, ktorých cesty sa stretnú v jednom bode a pre dvoch z nich sa tým utnú. Ako v podobenstve sú práve tí dvaja spoločenskou úchylkou, vybočením z radu, exemplárnym príkladom ignorancie voči spoločenskej etike a mravnému kódexu, a ako takí musia byť vyradení z rovnice. S ohľadom na záver predstavuje dejová pyramída strmú krivku: kolaps spoločnosti - kolaps jednotlivca - vrah jednotlivec - vrah spoločnosť, a to za zdôraznenia absurdnosti; katarzia sa nekoná. Spracovanie a kamera dokonca nabádajú diváka k myšlienke, či sa to skutočne nestalo - a i keď je jasné, že sa príbeh nezakladá na reálnej udalosti, korelácia s podobnými procesmi je jasná. Hlavný hrdina je neznámymi silami dohnaný do extrému, postupom filmu špirálovito cyklicky stupňuje násilie a od spoločnosti, ktorej je divák akoby tiež členom, sa mu dostane odvety v zmysle zákonu "oko za oko, zub za zub". A je len na divákovi, či sa dá považovať za primeranú. Samotný zločin a odpovedajúci trest sú vykonané vskutku drasticky a mrazivo, vďaka čomu na ne tak skoro nezabudnem. 85%

Prvé, a dúfam že nie posledné filmové zastavenie so Zafranovićom. Ničím neskreslený pohľad na vojnové utrpenie rôznych sociálnych a etnických tried, rozpadávajúce sa vzťahy, spálené mosty a stratená minulosť. Ustúpenie systému a režimu v prospech úzkej elity. Počiatočné scény nevdojak pripomínajú Felliniho veselú a pestrú ľudskú mozaiku (najvýraznejšie prítomnú asi v snímke Amarcord), roztopašnú mladosť a bujarosť, túžby a priateľstvo, ktoré čoskoro nenávratne upadnú do zabudnutia. Nacisti, fašisti, kolaboranti, odboj. Zobrazenie vojny z veľkej časti prostredníctvom mnohých pochodov a osláv okupantov v priamom kontraste so scénami, ako je pamätná pasáž v autobuse, je pôsobivé, a Zafranovićovi sa podarilo ako jedinému režisérovi vojnových filmov ma okázalými večierkami árijských nadradencov dokonale znechutiť - skutočne mi z pohľadu na nich bolo zle. Pritom si neodpustí ani ďalšie prvky individuálneho poňatia, už len také "detaily" ako predimenzovaná brutalita alebo kamera zaberajúca čln utečencov, ktorá poľahky privodí morskú chorobu. Na prvý pohľad takmer "neškodný", na druhý pohľad silný a expresívny film, ktorý na vás zanechá stopu. 80%

[4] Vo svojom štvrtom experimentálnom snímku Tezuka opäť (rovnako ako v úvodnom Tale of a Corner Street) za rozprávkovými kulisami príbehu o mladíkovi a morskej panne skrýva kritiku totalitných režimov a policajných štátov, kde ste kontrolovaný na každom kroku. Zákony fiktívnej krajiny nedovoľujú snívať a stavať si vzdušné zámky, a pretože na morské panny nikto neverí, mladík je podrobený lobotómii na spôsob nie nepripomínajúci Mechanický pomaranč (Pavlovov reflex). Okrem toho tu Tezuka experimentuje s transparentnosťou kresby, čiastočne prostredím a účelným rozostrením. Poetické ladenie je celkom príjemné. 80%

[3] Skvelé. Ďalší experimentálny snímok z dielne Osamu Tezuky je, ako vraví stub, ktorý mi ukradol slová, zvláštnou esejou na tému ľudských spomienok (ako napovedá už samotný názov). Čo všetko si pamätáme, a čo všetko musíme vytesniť z hlavy, aby sme si zapamätali to dôležité? A čo ak vytesníme práve niečo dôležité? Je vôbec nutné si niečo pamätať, alebo sme bez spomienok nič? Audiovizuálna koláž poskladaná z niekoľkých druhov animácie, kresby a čiernobielych fotografií sa tentokrát dá skutočne označiť za experiment (Male bol podľa môjho názoru nesporne konvenčnejší), ktorý rozoberá vďačnú tému z netradičného uhlu pohľadu - a práve vďaka tomu je tak neskutočne vtipný. Navyše prevláda nejednotnosť postavy, času a miesta, a nelineárne rozprávanie vyplýva v nečakané pointy sršiace humorom. To, čo tu Tezuka zvládol na priestore 6 minút je dnes už takmer ojedinelý jav, takže tlieskam. 85%