Daggeron

"Zázraky sú zvláštne. Nikdy neviete, kedy sa stanú. Ale ak sa niekomu stanú na tomto mieste, to je ten najneuveriteľnejší zázrak zo všetkých." Ak sa zameriavam na hodnotenie jednotlivých filmov, nesledujem iba ich technické a vizuálne spracovanie, ale najmä schopnosť šokovať (v pozitívnom zmysle slova) a hneď na prvý dojem emocionálne zasiahnuť. Zelenej míli sa to podarilo pravdepodobne najviac spomedzi všetkých diel, ktoré som mal doteraz možnosť uvidieť (asi ešte väčšmi než Vykúpenie). Frank Darabont prináša v priebehu pár rokov druhé strhujúce dielo z väzenského prostredia a vďaka nemu sa bez ohľadu na ďalšiu tvorbu zaraďuje medzi velikánov réžie. Snímka má síce viac ako tri hodiny, čo však v tomto prípade nie je na škodu, ale na prospech veci. V dôsledku toho dojímavé scény nepôsobia vykonštruovane a násilne, ale vďaka dlhej stopáži sa nesú na vlnách ohromného rozprávačského talentu. Režisér brilantným spôsobom rozvíja charaktery postáv, nenútene vťahuje diváka do deja a umožňuje mu vytvoriť si k nim puto. Rovnako ako Vykúpenie, aj Míľa postupne cez prezentáciu jednotlivých vzťahov odhaľuje časti skladačky a pokladá ich do jedinečnej mozaiky, ktorej výsledok síce možno nie je tak šokujúci ako v predchádzajúcom režisérovom počine, ale je jednoznačne citovo strhujúcejší, silnejší a emotívnejší. Partia, ktorú Stephen King rozohral na stránkach knihy, Darabont zhmotňuje na filmovom plátne azda tým najdokonalejším možným spôsobom. No najväčšie uznanie nakoniec nepatrí autorovi a ani tvorcovi. Hlavnou hviezdou výnimočného spektáklu s názvom Zelená míľa je Michael Clarke Duncan, ktorý podľa môjho skromného názoru podáva ak nie jeden z najlepších, tak minimálne jeden z najsilnejších hereckých výkonov všetkých čias. A jeho veta "Coffey. Ako kafé, ale písané inak..." zostane asi navždy legendárnou. K tomu perfektné a prakticky bezchybné obsadenie väzenských dozorcov, pôsobivá Newmanova hudba a fenomenálny záver s krásnou pointou a máme tu možno najlepší film v histórii kinematografie. Film o tom, ako každý z nás kráča po svojej zelenej míli. Dokonalé. "Myslíte, že ak človek naozaj ľutuje to, čo urobil, môže sa vrátiť do doby, kedy bol najšťastnejší a žiť v nej navždy? Mohlo by tak vyzerať nebo?"

"Nádej je dobrá vec. Tá najlepšia zo všetkých. A dobrá vec nikdy nezomrie." Keď si vedľa seba položím dva údajné kulty svetovej kinematografie - The Shawshank Redemption a Forrest Gump - je to pre mňa osobne ako nebe a dudy. Vykúpenie je úžasne napísaným, strhujúcim a silným príbehom o nádeji s perfektnými hereckými výkonmi. Je veľmi ťažké povedať, či je géniom Stephen King alebo Frank Darabont. Asi najskôr obaja. Autor svojou jedinečnou predlohou a režisér jej takým spracovaním, aby na plátne fungovala na sto percent. Ale ona nakoniec ani na sto percent nefunguje. Funguje na dvesto percent. Na pozadí nehostinného prostredia väznice líči zrod krásneho priateľstva dvoch charakterovo odlišných postáv a na prvých takmer dvoch hodinách stopáže ponúka detailnú štúdiu ich jednotlivých pováh. Jedného mladého muža plného nádeje, druhého starca, zmiereného so životom medzi múrmi. Cez to všetko rozvíja na prvý pohľad obyčajný príbeh, bez vedomia diváka usporadúva mozaiky nepredstaviteľnej skladačky, ústiacej do mimoriadne šokujúceho finále. Hoci sa dej môže miestami zdať účelovo vykonštruovaný, všetko prebíja emocionálnosť z prezentácie priateľstva a skvelo napísaných dialógov, so skutočne dych vyrážajúcou pointou. Práve v tomto momente sa dokonale ukazuje majstrovstvo samotného Darabonta, ktorý na záver pridáva scénu, absentujúcu v knižnom spracovaní. V rámci takejto kompozície pôsobí vo filme efektnejšie, citovo silnejšie a predstavuje jeden z najnádhernejších koncov vôbec. Celkovo ide o naozaj výnimočné dielo, ktoré svojimi strhujúcimi výkonmi obohacuje ústredná dvojica Tim Robbins a Morgan Freeman. Smutnou skutočnosťou je fakt, že táto snímka nezískala ani jednu cenu akadémie. Pretože - napriek mojej úcte k Tomovi Hanksovi a jeho hereckým kreáciám (a aspoň v jeho kategórii zaslúženému Oscaru) - film ako taký (rovnako ako Pulp Fiction) nesiaha Shawshanku ani po členky. Ale každému sa páči niečo iné, aj preto je tak fascinujúcou zábavou o svete kinematografie neustále diskutovať. Neviem, či je z môjho subjektívneho pohľadu Vykúpenie najlepším dielom všetkých čias, ale rozhodne by som sa ho nehanbil ako odpoveď použiť. "Niektorí vtáci tu nie sú preto, aby boli v klietke. Majú proste pestré perie. A keď uletia, tešia sa tí z nás, ktorí vedia, že je hriechom ich zatvárať."

Clint Eastwood's MASTERPIECE. Totálna emocionálna bomba a jeden z najlepších filmov, aké v Hollywoode vznikli v novom miléniu. Gran Torino je ukážkou špičkového režisérskeho umenia, vďaka ktorému autor dokáže jednoduchý námet, formu i vizuálne spracovanie pretaviť do nezabudnuteľného diváckeho zážitku. Príbeh pritom sám o sebe nie je ničím výnimočný. Zužitkováva kilá známych klišé, nesnaží sa dejovo významnejšie prekvapiť a stáva sa pomerne ľahko predvídateľným. Lenže je vám na plátne prezentovaný takým spôsobom, že miestami strácate dych a po celú dĺžku stopáže vám ani len nenapadne pozrieť sa na hodinky. Gran Torino je absolútnym víťazstvom minimalistickej réžie, kde vám k odzbrojujúcemu gala predstaveniu stačia dva baráky, jeden nablýskaný veterán, banda Ázijčanov a jeden fenomenálny starec v hlavnej úlohe. Je to Clint Eastwood, kto tento film povyšuje na UMENIE - svojou réžiou i hereckými kreáciami, ktoré z Walta Kovalského robia jeden z najpremakanejších charakterov súčasnosti a jednu z najikonickejších postáv modernej kinematografie. Ktovie, kde by bolo Gran Torino bez Eastwooda - ale pravdepodobne nikde. Áno, Schenk napísal perfektný scenár, ale Clint mu dáva neuveriteľnú dušu. A hlavnej postave i svoje telo. Neskutočne zahrané - a jeho ani len nenominovanie na Oscara je hanbou akademikov! Naozaj skvelé dialógy, ktoré niekedy aj príjemne pobavia, parádna štúdia vnútorného i vonkajšieho sveta hlavného hrdinu a totálne KO v závere. Hoci ho možno očakávate a celkovo kolíše na hranici uveriteľnosti, to podanie vás tak uzemní, že mu to jednoducho zožeriete. Výnimočná práca, pri sledovaní ktorej je len ťažko pochopiteľné, ako toto dokáže niekto natočiť i zahrať vo veku takmer 80 rokov. Pre niektorých ľudí asi naozaj platí známe - dozrievať ako víno. V Gran Torino má každá scéna svoje miesto. A ponad to všetko má aj obrovský filozofický presah s krásnou podstatnou myšlienkou. Jeden z najväčších diváckych zážitkov a neskutočné pohladenie na filmovú dušu. Je len škoda, že tento produkt nebol definitívnym ukončením Clintovej hereckej kariéry. Skončil by na vrchole. Pretože Gran Torino je jedným z vrcholov filmovej tvorby. Pre mňa lepšie ako Million Dollar Baby. Srdcovka. "Svoje auto Gran Torino z roku 1972 odkazujem svojmu priateľovi Thao Vang Lorovi - pod podmienkou, že z neho neodrežeš strechu ako mexickí údenáči, že naň nenamaľuješ žiadne debilné plamene ako bieli sedláci a že dozadu nedáš buzerantské krídlo ako ostatní bambusáci."

"Nedostaneš odpoveď, keď sa pýtaš zle. Musíš klásť správne otázky." - "Napríklad?" - "Zlepšili tvoje činy nejakým spôsobom tvoj život?" Sú filmy, pri ktorých by sme už najradšej videli bežať záverečné titulky, i keď do ich konca zostáva ešte veľa času. A potom sú filmy, na ktoré by sme sa dokázali pozerať i ďalšie hodiny. Kult hákového kríža je temným, ale maximálne realistickým zobrazením problému, ktorý bol a je prítomný kdekoľvek vo svete. Snímok autenticky znázorňuje skutočnosť, ako mladý, neskúsený, všeobecných pomerov neznalý a zvyčajne i labilný človek dokáže podľahnúť manipulatívnej technike prezentácie niektorých jednotlivcov. Podobnému osudu podľahol aj Derek Vinyard, ktorého fenomenálnym spôsobom stvárňuje Edward Norton. Zaujímavý námet premietnutý do vynikajúceho scenára podporuje výborná kamera s efektnými prvkami, či už na správnych miestach vhodne využitými spomalenými zábermi, detailným snímaním tvárí a akcentom na mimiku alebo atraktívnym kontrastom čiernobieleho (temnejšia minulosť) a farebného obrazu (svetlejšia prítomnosť). Príbeh je však limitovaný stopážou až natoľko, že ubieha expresne rýchlo bez komplexnejšieho zamerania na kľúčové a zlomové momenty v živote hlavného hrdinu. Rozhodne by nebolo na škodu niekoľko desiatok minút pridať, či už pre dôkladnejšie zmapovanie situácií a udalostí vo väzenskom prostredí alebo dosť možných (a očakávaných) konfliktov s "bratmi". Záver je odrazom drsnej, ale pravdivej reality o tom, že človek sa vo svojom živote môže zmeniť k lepšiemu, ale následky jeho minulých činov ho budú prenasledovať do konca života. Že za chyby sa platí niekedy až príliš vysoká cena. Napriek tomu som mal rozporuplné dojmy, nakoľko by som uvítal aspoň stručný náčrt budúcnosti hlavného hrdinu a jeho reakciu na poslednú udalosť. Ale otvorený koniec je pravdepodobne plánovaným zámerom tvorcov, aby mal každý priestor na individuálnu interpretáciu. Problémom filmu je porovnávanie subkultúry skinheads ku rasistom a neonacistom. Hoci dnes spoločnosť túto skupinu ľudí podobným spôsobom vníma, ale jej pôvodný význam nereflektuje. Celkovo by sa teda našlo niekoľko nedostatkov, vo všeobecnosti však má toto dielo čo ponúknuť každému divákovi. Nejde v ňom len o rasizmus a neznášanlivý a xenofóbny postoj voči menšinám. Ide o to, že život je príliš krátky na to, aby sme stále vo svojom srdci pestovali nenávisť. Veď "nie sme nepriateľmi, ale priateľmi. Nesmieme byť nepriateľmi. Aj keď nás môže ovládnuť zlosť, nesmie prerušiť naše puto lásky. Mystické struny našej pamäti nepochybne môžu znova vzkriesiť tie lepšie stránky našej povahy." (Aktualizácia: Po ďalšom zhliadnutí s odstupom času dvíham hodnotenie na maximum. Ide o emocionálne mimoriadne silný snímok, ktorý z tematického hľadiska nemá konkurenciu.)

"Chytrý človek sa naučí viac od svojich nepriateľov ako hlupák od priateľov. Mnohí si myslia, že sme boli rivalmi. Pravda je taká, že to bol jeden z mála ľudí, ktorých som mal naozaj rád. Jeden z ešte menšieho počtu ľudí, ktorých som rešpektoval. A jediný človek, ktorému som skutočne závidel." Nikdy by som nebol povedal, že ma takýmto spôsobom zaujme životopisný film. Ron Howard je síce špecialistom na skutočné príbehy, ale tie nie sú mojou šálkou kávy a vo väčšine prípadov idú mimo mňa. Rivali však prinášajú výnimočný audiovizuálny a emocionálne silný zážitok. Režisér nielen rozpráva o životoch dvoch úžasných pretekárov, ktorých mená najmä mladšej generácii už toľko nehovoria, on diváka doslova prenáša v čase. V čase do doby, kedy Formula 1 naozaj bola o individuálnych kvalitách a charakteroch jednotlivých jazdcov. Brilantne napísaný (a samozrejme zrežírovaný, natočený a nastrihaný) scenár so zaujímavými životnými myšlienkami, ktorý z naoko obyčajnej biografie vytvára pútavé dielo. Dej ťaží najmä z nosného motívu - vzájomnej konfrontácie dvoch charakterovo absolútne odlišných osôb - ktorý vytvára strhujúcu atmosféru. Perfektná a pre vizuálnu stránku efektná kamera využíva rozličné druhy obrazu, z ktorých najmä slow motion dážďa, kombinované s naozaj zimomriavky spôsobujúcim ozvučením a podmanivou hudbou Hansa Zimmera (najmä jeho titulná basová skladba je unikátom, lahodným pre ucho poslucháča a podstatným odklonom od v poslednej dobe často používaných podobných motívov) vytvárajú v konečnom dôsledku remeselne zdatný, technicky kvalitný a kompozične prakticky dokonalý celok. Výkon Daniela Brühla by si zaslúžil Oscara (pre mňa minimálne na úrovni McConaugheyho). Rivali patria medzi najintenzívnejšie zážitky roka s nezabudnuteľnými scénami (pri nasadzovaní prilby na spálenú tvár som nedýchal), u mňa osobne spoločne s Warriorom tvoria dvojicu najlepších filmov so športovou tematikou. "Šťastie je našim nepriateľom. Oslabuje. Keď ho získame, zrazu máme čo stratiť."