MontyBrogan

Mám pocit, že staviame ruiny. Asi len toľko k životu a teraz si to poďme ventilovať nejakou bizarnou činnosťou, ktorá nás identifikuje. Film natočený trochu staticky, ale inak veľmi milé prakvapenie na takto nenápadný počin.

Jedno ráno budík už nezazvoní. Ani dvere nepôjdu otvoriť. A čo oči? Sú vôbec otvorené tie? A budú ešte niekedy? Depresívna pecka, z ktorej dojem mi kazili nevkusné animácie.

Žiadny horor, je to rozprávka o plesniach, ktoré ožili len preto, aby sa mohli začať požierať a nechať tak vzniknúť jednu veľkú. No uznajte, k tomu aby sa pleseň mohla šíriť, nepotrebuje snáď ksicht ako z Muppet Show. Navyše s blbým dabingom. Aj keď tá dnešná mládež... A báť sa pri tom môžu asi len diváci vo veku, kedy je ešte problematické vysloviť Canesten či Gorgonzola.

Z tohto filmu som si odniesol nasledovné: Ženy môžu byť nebezpečnejšie než teroristi, prípadne muži môžu byť sprostejší ako vláda, ktorá ich toleruje. A Buñuelovi musím kvitovať ten nápad s obsadením dvoch herečiek do role jednej postavy. O mnohom tento zábavný ťah vypovedá a necháva trochu aj priestor na vlastnú interpretáciu. Bola to pridaná hodnota k spôsobu rozprávania príbehu hlavnou postavou, za pomoci flashbacku cez celý film, čo býva väčšinou zaujímavé aj samé o sebe. Ale nebolo to nič nové ani v dobe vzniku tohto filmu a Buñuel to zjavne vedel a nechcel sa uspokojiť s málom.

Niečo ako Sekretárka bez nadhľadu a s pokusom o artový presah. Stále by to síce mohol držať nad vodou zaujímavý námet, ale keby bol viac dotiahnutý. Miesto toho sa režisér venuje telu Olgy Kurylenko skoro na úrovni soft porna a na to sa pozerá dobre, otázka však znie, čo by som z filmu mal, keby som nebol chlap.

Prvá polovica bola veľmi slušnou adaptáciou, kde sedelo takmer všetko a hádam nič podstatné nebolo vynechané. Všimol som si len taký detail. Keď Elsa Lübing zavolala Smillu späť do bytu a odôvodnila to znamením, ktoré našla v biblii. Vo filme to pôsobilo trochu sektársky. V knihe bola táto postava však vykreslená až na jej bigotnosť ako celkom rozumná. A preto aj vysvetlila, že keď v živote čelí nejakej dileme, snaží sa jednoducho nájsť odpoveď na ľubovolnej strane Písma. To ešte neznamená, že by videla všade démonov. Ale to bola fakt len drobnosť. Asi v dvoch tretinách knihy však nastala najtemnejšia časť označená veľkými čiernymi písmenami, na ktorých stálo: MORE. Tento úsek trval takmer do konca a hlavná hrdinka tam vzdorovala nepriazni osudu v podobe niekoľkonásobne väčšej fyzickej sily, keď sa ocitla sama proti všetkým na lodi plaviacej sa nevedno kam v ústrety nekonečným hordám vody, ľadu a intríg. A to jej mal tento výlet pôvodne slúžiť (okrem pátrania po smrti chlapca, okolo ktorého sa celý dej točil) na únik pred inštitúciami, ktoré jej plány chceli prekaziť. Každopádne, táto sekvencia bola vo filme veľmi skratkovitá. Netvrdím, že všetko čo sa jej tam prihodilo, muselo byť pre príbeh dôležité, ale všímavejší divák sa mohol napríklad pozastavovať nad tým, ako rýchlo sa na palube zorientovala. Nie, nemalo to tak byť. Najprv prišla do nemilej konfrontácie takmer s každým členom posádky. No a koniec bol síce takmer doslovný, až na to, že veľa slov vyrieknutých nebolo. Totožné ostali len udalosti. Ale jej vnútorné monológy, ktoré dodávali knihe čaro a robili zo Smilly Jaspersonovej nielen silnú, ale aj veľmi zaujímavú a inteligentnú postavu, boli asi až na jeden vynechané úplne. Nechýbali tam spočiatku ani mne. Knihu vlastne delila od dokonalosti len tá občasná vata. Ale aspoň záver si zaslúžil okrem pohľadu plného zadosťučinenia aj pár slov napríklad o tom, ako ľad nikdy nie je možné pokoriť. Spomenutie všeobjímajúcej moci prírody, oproti ktorej je človek príliš malý aj keď je jej súčasťou, mi pripadá pre vyznenie myšlienky celkom nepostrádateľné.

Každá poviedka u mňa oscilovala medzi 3 a 4 hviezdičkami. Ale kvôli tej pocte Tarantinovi a Jarmuschovi nemôžem inak. Teda hlavne preto, že si to dokázalo napriek vyššie spomenutému zachovať vlastnú tvár. A vôbec, prečítajte si gudaulinov komentár, predbehol ma s ním o štyri dni. :P

A 13.2.1944 sa Philippe Gerbier rozhodol, že tentokrát nepobeží... Ešte teraz ma mrazí. V hlavných úlohách postavy, ktoré pre ich silu a odvahu nedokážem neobdivovať. Ďalej krásna réžia so zmyslom pre detail. Melancholická hudba a celková atmosféra navyše spôsobujú, že som film bral takmer až osobne a ponurých udalostí mi bolo naozaj ľúto. Scenár tomu dodáva punc reality a kompaktnosti, čiže všetko do seba zapadá. No naschvál nenapíšem, že by to dávalo zmysel, to žiadna vojna.

Síce veľmi nechápem dokumenty, v ktorých sa nerozpráva ani inak priamo nevyjadruje žiadna myšlienka či názor, ale na druhej strane aspoň nemohla byť pokazená tá skvelá atmosféra miesta a doby. Film "iba" zachycujúci niečo tak vábivé, až by sa dalo povedať, že funguje ako stroj času. Takže už chápem...

Si otrokom svojich pästí! A divák sa stal strunou v jeho paži. Pretože rovnako napätý čakal kedy vystrelí, počas každej jednej hádky. Rôzne etniká majú rôzne nátury. Ale vždy sa nájdu jedinci, ktorí to natoľko preháňajú, že by si zaslúžili pobyt v klietke viac než mnohé zvieratá (teraz som si hádam šplhol u aktivistov:). Ale divák sa stal aj snom o lepšom živote pre všetky deti z tunajšieho domu kriku. Divák sa stal tým, ktorý je rád, že nemusí bojovať vo chvíli keď film sleduje, ale nepochybne zvádza vlastný boj ako každý iný. Poznáte to, realita je kurva, ktorá dáva každému, ale nie vždy tak ako si zaslúži.