MontyBrogan

Svet je príliš veľké miesto a človek príliš zložitá bytosť, aby sa dalo spoľahnúť na jednoznačnú pravdu či city. Žijeme v spoločnosti a tam sú dôležitejšie alibi a vzťahy.

Chápal som aj deti aj otca. On bol skôr prísny ako zlý a chcel vo výchove dobehnúť zameškaný čas. Či už sa preto rozhodol sám, alebo nie a záujem predtým nejavil, je v danej situácii viac-menej jedno. Oni ale vedeli, že sa to nedá zo dňa na deň a nevideli dôvod poslúchať cudzieho človeka. Teda jeden viac, druhý menej, no nakoniec vzdorovali obaja. Až to vyústilo do jednej nešťastnej situácie. Film, ktorý nabáda vážiť si život a vzťahy o niečo viac. Veď nový začiatok v znamení zblíženia sa s človekom známym doposiaľ len z rozprávania, môže ľahko stíhať koniec. Veľký a nemenný. Čierna čiara za ktorou bude svedomie už stále čiastočne pošramotené. A z tých pár dní, kedy sa všetko zmenilo, ostanú len čiernobiele fotky a spomienky ešte temnejšie.

Tradičné gangsterky majú jednu rozporuplnú vlastnosť. Mafiáni v nich častokrát pôsobia dojmom, že si žijú nielen luxusne, ale aj pohodlne a bezproblémovo. Až pokým nezomrú. Neznie to možno stopercentne vierohodne, ale filmová zábava je to skvelá. V Kitanovej Yakuze sa však smrť skrýva za každým rohom a každá z postáv je si toho vedomá, no nemieni stáť na mieste. Jednoducho povedané, je tam cítiť ten chlad. Z pohľadu sugescie, palec hore, z pohľadu diváckeho pôžitku, dávam radšej ruky preč.

Jasné, filmy preháňajú. Ale to nič nemení na fakte, že v noci niektoré veci proste fungujú inak. Mnohé podniky sú preplnené práve vtedy, iných celé osadenstvo tvorí len personál. Na ulici stretávate divných ľudí, ktorí, aj keby divní neboli, po tme tak jednoznačne vyzerajú. A možno je to len tým, v akom stave ste vy. Síce sa väčšinou reálne nedeje, že človek, ktorého spoznáte, ešte v ten večer spácha samovraždu a zároveň chce niekto zabiť vás. No je celkom bežné, že sa ocitnete niekde inde než ste pôvodne plánovali, s inými ľuďmi, či v inom rozpoložení. Hlavne, keď ste pod vplyvom alkoholu, drog, žien a ďalších návykových látok. A nakoľko ja nepochádzam z veľkomesta na úrovni New Yorku, môžem kľudne pripustiť, že tam by sa mi prihodilo čokoľvek (ako by povedal ďalší krajan).

Drsný film, ktorý ale pôsobí drsne len tým, že sa postavy chovajú nezmyselne impulzívne. A to až do takej miery, že to pre ich cieľ môže byť kontraproduktívne. Na druhej strane rýchly spád, hravá réžia, ... Tento Film-Noir by sa mohol páčiť aj divákom, ktorí na daný žáner a dobu nie sú zvyknutí.

Takýmto "filmom" to predsa tí dogmatickí pokrytci zástancom evolúcie len uľahčujú. Stačí mať otvorené oči. Samozrejme len na vlastné nebezpečenstvo! Je to fakt prudko amatérska lobotómia. Ak mala byť vykonávaná na deťoch, o to horšie. To by ale spravodlivý boH predsa nedopustil. Jedine, že by to bola jeho vôľa či vojna, to potom áno. :)

Lyrizácia filmového vizuálu, ktorej opar na diváka dýcha priamo z obrazovky. Toto je teda giallo? Nevedel som, že som to nevedel. Díky za vysvetlenie. Asi sa mi ten žáner odrazu začne páčiť. A asi odrazu aj surrealizmus. Môže to ale mať súvislosť s faktom, že som sa pred pozeraním sfajčil ako dredatý botanik. Mimochodom, snažil som sa pozbierať slzy z môjho tela, ale už ich nemám kam dávať. Kým otvorím svoje srdce dokorán, vždy sa stihne rozpršať. Nie, nevadí mi, že do tohto komentára nepíšem úplne relevantné a koherentné informácie. Snažiť sa L'étrange couleur des larmes de ton corps adekvátne opísať, by bolo úrovňou niekde medzi vysvetľovaním kresleného vtipu a rozprávaním hluchému o obľúbenej pesníčke. P.S.: Príbeh zobrazený vo filme je fiktívny. Akákoľvek podobnosť s osobami alebo udalosťami z vašich snov je náhodná (no to som zas raz vymyslel pičovinu). Keď už nič iné, fanúšik pokleslej zábavy si to užije kvôli bodným ranám, ktoré tu spravidla majú tvar vedžajny. A posledný dodatok: Ten (vraj) secesný dom, ktorý tu zohráva tak dôležitú úlohu, sa podobá na hotel z filmu Byzantium. Pre horor je to výborné atmosférické prostredie.

Mám pocit, že staviame ruiny. Asi len toľko k životu a teraz si to poďme ventilovať nejakou bizarnou činnosťou, ktorá nás identifikuje. Film natočený trochu staticky, ale inak veľmi milé prakvapenie na takto nenápadný počin.

Jedno ráno budík už nezazvoní. Ani dvere nepôjdu otvoriť. A čo oči? Sú vôbec otvorené tie? A budú ešte niekedy? Depresívna pecka, z ktorej dojem mi kazili nevkusné animácie.

Žiadny horor, je to rozprávka o plesniach, ktoré ožili len preto, aby sa mohli začať požierať a nechať tak vzniknúť jednu veľkú. No uznajte, k tomu aby sa pleseň mohla šíriť, nepotrebuje snáď ksicht ako z Muppet Show. Navyše s blbým dabingom. Aj keď tá dnešná mládež... A báť sa pri tom môžu asi len diváci vo veku, kedy je ešte problematické vysloviť Canesten či Gorgonzola.