Sufferer

Zadržte. Takto vyzerá vrazený klin do ságy Hviezdnych vojen? Pche. Zakomponovanie Rogue One na nosnú príbehovú líniu univerza má vnútornú logiku a v kdečom z prepadliska dejín navracia kľúčové scény, bez ktorých hlavne Nová nádej dostáva menšie trhliny. Napriek dejovej uzavretosti a všeobecnej oboznámenosti s udalosťami občas pekne klame telom a k východiskovému bodu sa uberá svojráznou cestou, nakoľko je takmer až zákopovo špinavým a pochmúrnym nahliadnutím do beznádejou zmietanej kuchyne povstalcov. Neraz prepadáva potrebe fascinovať svetom aj sa zalíškať referenciami a pri nadstavenej minutáži berie verbovanie a asociovanie ústredných, vítane nejednoznačných figúr sprvu napreskok a neskôr po dvoch schodoch, zato v našľapovaní na vysvetľovacie míny si vždy počína suverénne. Červená kontrolka začína zľahka blikať až vo chvíli, keď postavy s elementárnym (a celej ságe vlastným, nutno dodať) nástrelom charakterov, schopností a príbehového pozadia realizujú svoju misiu v záverečnom, naposratiu epickom a ako švajčiarske hodinky šliapajúcom akte, kde zamýšľaná ťažoba tragiky a následne katarzia nedosiahne absolútno. Neznamená to však, že magnetické pole záujmu sústredené okolo postáv previazaných silou a oháňajúcich sa svetelnými mečmi je nenahraditeľné. Rovnako to neznamená, že tvorcovia už v baniach rozmanitého makrokozmu postáv neťažia emocionálnu esenciu malých, osobných a často na rodinných väzbách zakladaných (Jyn Erso) príbehov. Akurát uplatňujú typ kolektívneho hrdinu, ktorý na princípe “jedno telo, jedna duša“ ide za spoločným cieľom a vstúpi do legiend ako symbol jednoty a vyššieho dobra. A možno budú Rogue One vrásky pribúdať rýchlejšie než číslovaným epizódam, prachom nezapadne už len kvôli scénam s arcizloduchom tohto popkultúrneho kolosu, ktoré predčili i moje mokré sny fanboya. (Kino)

Nemám problém akceptovať to, ako sa z Jednotky samovrahov stáva článok v reťazci a odklon od seriózneho ladenia ku komickej perspektíve ma uprostred noci nebudí, ako trieska pod nechtom ale reže pocit, že vo svojej žalostnej snahe chytiť naolejované prasa DC neúprosne beží v ústrety vlastnému Waterloo. Zatiaľ čo v Úsvite spravodlivosti (pokiaľ ste nevideli predĺženú verziu, okamžite to napravte) tomu padol za obeť len imperatív dneška – napojiť oko diváka na emočné centrum, pokus o k popukaniu zábavný počin zlyháva už vo fundamentálnej rovine. Informácie sa pre istotu len nevtieravo motajú, aby nebudili nepatričnú pozornosť, hranica medzi dobrom a zlom sa nerozmazáva a postavy – alfa a omega látky – sú prosté vešiaky na základné vlastnosti, ktoré majú nejasné motivácie. Nahor zaokrúhľujem iba kvôli Harley. (Kino) ___ Edit: Akokoľvek veľmi by som chcel, moja súdnosť mi po opätovnom zhliadnutí tretiu hviezdu ponechať nedovolí. Význam pridaných minút je nepatrný, humor na svoje druhé videnie a počutie lapá po dychu a preexponované masky a kostýmy už iritujú. Krok vzad. Minimálne o desať “komiksových“ rokov. (Extended Cut)

Obyčajne neobyčajná coming-of-age záležitosť postavená na slovách klasika, ktoré hovoria, že obdobie dospievania nie je o cieli, ale o ceste samotnej. Ceste, na ktorej sú však niektoré dni viac pamätné. Zvlášť také, ktoré človeka privedú na životnú križovatku. Na bod, kde niečo končí a niečo začína. Na bod, ktorý nás desí i ženie dopredu. Na bod, ktorý v nás otvára trinástu komnatu a v našich hlavách víri myšlienky na vyššom rýchlostnom stupni. A práve tieto myšlienky na konkrétnom míľniku života debutujúci Ryan Schwartz podáva skrz svojich osem postáv, reflektujúc pritom vzťahový a sociálny rozmer ľudskej prirodzenosti. Byť o päť rokov mladší, som z filmu Summer of 8 úplne namäkko.

V prípade ktoréhokoľvek iného tvorcu by sme si vzhľadom na rozpočet a žánrové súvislosti zrejme ťukali na čelo a vraveli o prehnaní peňazí komínom. Rentabilita a úroveň kvality idú proste ruka v ruke. Aspoň zvyknú. Zlé jazyky hovoria, že režisérsky návrat šikmo-okého krstného otca hororovej moderny ku koreňom nesie známky akéhosi remeselného vyhorenia. To sotva. Dobre vedomý si toho, že s ostrieľaným divákom hrá slepú babu cez priesvitnú šatku, Wan odkazuje na archetypálne podložie (pod)žánru a zároveň vyzdvihuje postavenie postáv z mäsa a kostí, ich prežívanie konkrétnej skúsenosti z viacerých uhlov pohľadu, interpersonálne emócie, ako aj posolstvo, že všetko zlé je na niečo dobré. Na prstoch jednej ruky dokážem spočítať, koľko pokračovaní hororových titulov si na svoju cestu do filmovej histórie do ruksaku nepribalilo pocit zbytočnosti a ešte menej takých, ktoré ma počas stláčania atmosférickej harmoniky dokázali rozradostniť tak precíznym aranžovaním scén, rámcovaním obrazu, strihovou skladbou a zvukovou stopou. Atta boy, James.

Zaujímavý príspevok do diskusie o tom, ako politika štúdia kriví auteurský prístup tvorcov. Do spárov podliezavého mainstreamu lapený Duncan Jones nekompromisne láme predchodcami vnuknutú kliatbu game-based filmov, lež hodnotiaci pohľad prudko devalvuje slabá priebojnosť v rámci žánru. Je ťažké nevysloviť presvedčenie, že s dosiahnutým legendárnym statusom hry a jej zrastenosťou s popkultúrou nevidíte aspoň malinké svetlo ako od svätojánskej mušky na konci tunela čoby udalosť, ktorou dobrodružné fantasy vstúpi do novej epochy. Namiesto toho Warcraft akurát ešte viac poukazuje na veľkosť žánrovej priepasti medzi príbehmi zo Stredozeme a ostatkom produkcie. Od väčšiny žánrových súkmeňovcov ho však stále delí nezameniteľná estetika virtuálneho sveta zhmotnená na filmové plátno s celou jeho bohatou mytológiou. Aj keď bez hlbšieho povzdychu nepopieram význam podchytenia stretu rás v odtieňoch sivej, nedokážem zatvárať oči pred tým, ako scenár dáva prednosť uplatňovaniu zákona pästného práva. Víchor do plachiet atrakciám autori navyše dávajú prvoplánovými stimulmi, akým je hudba, po ikonickom motíve, ktorý by navonok identifikoval značku a vo vnútri emočne spájal s určitými udalosťami alebo stotožňoval s konkrétnym priestorom či rasou, ale niet ani stopy. Hocikedy a hocikde sa pobijem za to, že v snahe prepasírovať pred diváka čo možno najviac z predkladaného sveta siahajú tvorcovia po fanservise, ktorý ženie k príliš rýchlemu otáčaniu dejových listov (pričom v istých okamihoch akoby ostentatívne nevyjadroval vôbec nič) a zriekajú sa nabaľovania komornejších, osobnejších dejových vsuviek (viď moment, kedy Orgrim hodí Durotanovi kamienok do hlavy), ktoré by z Prvého stretu vykresali emocionálne drásajúce, dramaticky silnejšie a v konečnom dôsledku komplexnejšie dielo. Nebyť videohernými koreňmi nedotknutý, pravdepodobne by som pod náporom sentimentu volil opatrnejší jazyk. Tak som si sľuboval viac. Ďaleko viac.

Až bude z pekla snežiť, dostane sa rýdzo slovenský seriál na dohľad zahraničným produkciám, prípadne si zmeria sily s tou českou. Myslieť si niečo iné je len plakaním na nesprávnom hrobe. Buďme ale radi, že Za sklom nie je ďalšou hanebnou karikatúrou tuzemského prostredia a iskričky svetlejších zajtrajškov rozdúchava narúšaním modelu epizodického rozprávania a prejavom úsilia o kontakt s realitou. Občas trafí klinček po hlavičke, inak ale iba hľadá odvahu sa dostatočne vyfarbiť do slovenskej trikolóry a presvedčivo aplikovať formálne i neformálne pravidlá rezonujúce v spoločnosti, ba dokonca ich vystaviť polemike. Aké-také uznanie si zaslúži, že dej je utváraným od prípadu na aktuálnu tému a postupne obaľovaným ako cibuľa, vytvárajúc pritom ilúziu zapeklitosti a tajomna. Ilúziu preto, lebo nenecháva veľký priestor pre špekulácie a vnáša doň až príliš veľa svetla. Skutočne len veľmi ťažko nachádzať slová chvály tam, kde autor ledabolo nastolí ráz kriminálneho seriálu a svojho diváka považuje vyslovene za tupca, ktorému má potrebu všetko slovne prežúvať a naservírovať na striebornom podnose. Niekoho totiž rozmýšľať aj baví.

Ako nájsť to správne slovo. Asi únava. Vídať okostýmovaných superhrdinov na veľkom plátne sa v priebehu posledných rokov stal pomerne všedný jav. Ibaže to je iba časť pravdy. Tou menej príjemnou je skutočnosť, že keby som mal euro za každý film, v ktorom sa snažia zabrániť málo výraznému zloduchovi zničiť svet, bol by som milionár. Pritiahnuté za vlasy až po korienky, ale už nikdy by som nemusel jesť vifonky. Rovnako instantný tak je Age of Ultron, ktorý do tejto definície pásovej výroby zapadá do slova a do písmena. K dobru mu však musím zarátať, že nitky ostatných filmov komiksového univerza sa v ňom zbiehajú nenásilne a nové sa plynule rozvíjajú. Sledovanie druhých Avengers nevyžaduje ani desaťpercentnú sústredenosť, no v tej spleti postáv a informácii sa divák nemá problém orientovať a vždy vie, kde je hlava a kde zas päta. A čo akcia? Hlasité ticho. Musel by som mať prekrížené prsty za chrbtom, aby som hovoril, že atrakcie nie sú dejovo opodstatnené alebo inak motivované a že nevidím tie nápady, ktoré Whedon sype z rukáva, avšak v sedačke kina človeka tá nekončiaca deštrukcia do vytrženia nedostane, dupľom, ak absentuje obopínajúci strach o postavy a pochyby o šťastnom konci. Chvíľkové pobavenie. (Kino)

Anotácia možno znie trochu povedomo a základná zápletka spočiatku budí dojem istej vykonštruovanosti, našťastie a na moje veľké prekvapenie snímka nerazí tendenciu bezostyšného priživovania sa na sláve série. Pochopiteľne do seba nasáva esenciu sentimentu a nostalgie, ktorá na odkaze Apolla otvára priestor na prienik starého s novým, ale z ringu vybieha s vlastnou tvárou a víťazoslávnym úsmevom. Pod celou váhou obligatórneho, lež prvotriedne nasnímaného tancovania medzi povrazmi – pri ktorom sa aj divák spotí ako dvere od chladničky – je Creed skvelo napísaný a ešte lepšie zrežírovaný film bez dialógov pre učenlivejších primátov, ktorý informácie o sociálnej situácii postáv či ich minulosti poskytuje nadostač a v ktorom k zásadným dejovým zlomom dochádza dostatočne úderne na to, aby podnietili emocionálnu angažovanosť. A ako málo stačí, aby sa Sylvester Stallone na staré kolená dostal do sedla. Len v správny čas pristaviť potrebného koňa.

Úvodom si dovolím vypožičať výrok Winstona Churchilla, ktorý raz povedal niečo v tom zmysle, že dobrý prejav by mal byť ako ženská sukňa – dosť dlhý, aby zakryl objekt a dosť krátky, aby vyvolal záujem. Rovnaký recept na úspech si osvojil aj Will Canon. Dimenzovanie jeho hororovej snímky Demonic na dve roviny síce zostalo niekde na polceste a s preľudnením priestoru dovedna posúvajú atmosferickú hru a záujem o postavy do latentnej roviny, avšak užšie vymedzenie priestoru a času razantne zakotvuje divákovú pozornosť o dom, v chodbách a izbách ktorého je zásluhou vysokého tempa narácie, pozvoľna dávkujúceho dôležité informácie, zachovať ataraxiu priam nemožné. U mňa spokojnosť.

Vskutku pozoruhodný zástupca coming-of-age vlny podávajúci naturalistický obraz objavovania sexuality a šikanovania čoby akné mladej generácie. Rozvrhnutý na príjemnej časovej ploche, s civilným hereckým prejavom a rozprávaný neokázalým filmovým jazykom. Ukážkový príklad toho, prečo ma čoraz viac baví objavovať nové zákutia nezávislej scény.